Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Zatiaľ prehrávam. Na celej čiare. Asi to vzdám. Nový byt by mal byť radosť. Aj by bol, keby bol na sťahovanie dokonale pripravený a buď nový alebo aspoň dobre postavený. Ten náš nespĺňa ani jeden z týchto atribútov. Pominiem to, čo sme si spôsobili sami. No požehnane je aj toho, o čo sme sa nijako nepričinili, ale trápi nás fest. Zatiaľ ešte zvyškami síl trochu bojujem, ale už prestávam.
Viem, kde je chlapský raj. Opakovane vypozorované a potvrdené. Chlapský raj je v každom poriadnom meste. Aj na väčšine dedín. Dokonca si trúfnem povedať, že je aj tam, kde nemajú krčmu. Chlapský raj je totiž, pre väčšinu mužov podľa mňa, obchod s náradím. Stavebniny, stolárstvo, rozličný tovar pre majstrov, dokonalému raju a blížia baumaxy, hornbachy a podobné obrovské strediská.
Strávila som pekný deň na Morave. Sedeli sme v reštaurácii, pokojne obedovali, keď sa pri stole zjavila čašníčka: „Je všetko v poriadku? Máte všetko, čo potrebujete?" V tej chvíli absolútne saturovaná som prekvapene odpovedala, že áno. Až som sa zahanbila, že ma slečna prekvapila. Pýtať sa len tak, bez toho, že vy odkladala prázdne taniere či musela ponúkať niečo ďalšie... Ale čo, je pozorná k zákazníkom, milé a tak to vlastne má byť. Hoci, hm, neobvyklé.
„Moje zlatá bábulko, nejdříve jsem musela napsat dopis Marunce, protože ten její byl tak roztomilý a legrační, že jsem neodolala." Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či to, že moja babička oslovila svoju mamku, moju prababičku, „Bábulko", alebo to, že som vôbec našla starú kôpku listov z jesene 1981, že také listy ešte vôbec existujú a ja ich dokonca mám.
Ivan mal krehké kosti a vždy krásne frajerky. Keď som ho toť po rokoch stretla, mal okrem toho aj tri dobré správy - podarilo sa mu trochu pribrať, našiel si zaujímavú prácu a o mesiac a pol sa žení. Dievčina, o ktorú sa rok staral kamarát, túžila veľa vedieť a tak niekoľkokrát v mesiaci dochádzala vlakom do školy vyše dvesto kilometrov vzdialenej. A Martin sníval o tancovaní. Podarilo sa a stal sa jedným z najlepších tanečníkov na Slovensku s úspechmi na medzinárodných súťažiach. Čo majú spoločné? Sú bojovníci a vozíčkari. Bez vozíčka sú bezmocní. A teraz štátny úradník vraví, že im na pohyb stačí jeden - nie dva ako doteraz. Teda buď mechanický alebo elektrický. Navrhuje, aby im štát prispieval iba na jeden.
Kráčam popri ňom spolu s malými a už ani neviem po koľký krát mi ostáva rozum stáť. Nad bránou, ktorou kedysi chodili mnísi v sutanách, rozoznať písmená HOSTIN... - zvyšné sa strácajú. Okná vymlátené, dvere zamurované. A predsa má to miesto stále svoje čaro a silu. Musel byť obrovský a aj významný, tento kláštor pri peknom barokovom kostole. Kým niekto neprišiel a svätých mužov kamsi nevyhnal a do posvätených stien dal okrem iného centrum najväčšej potupy - krčmu. Tá posledná, ktorá tu fungovala až do konca šesťdesiatych rokov, sa volala Korona.
Ten chlapec sa narodil, keď som chodila na strednú. Je dospelý, samostatný, veľmi šikovný a šarmantný. Ale - taký mladý! Alebo - som ja taká stará? Občas, keď počúvam násťročných alebo dvadsiatnikov si tak pripadám.
Fakt to ne-zná-šam! Naozaj mi vadí, keď mi niekto pije z mojej šálky na kávu! Hoci len vodu a nech si ju po sebe aj umyje - ale to je moja šálka! Vyzerá rovnako ako kedysi dávno prastará šálka v byte mojej babičky, z ktorej pila rannú kávu ona. Objavila som ju pred rokom v kuchynke počas dovolenky na chate a vyprosila som si ju - lebo je to presne tá šálka. Vrátila mi spomienky. A každá káva z nej chutí ako božská manna. Keď šálku nájdem špinavú alebo niekoho pristihnem, ako si do nej leje (napríklad sirup!), adrenalín stúpne a hlas preskakuje do výšav. Nebrať!
Držím sa za sánku a mračím. Bolia ma zuby, narazené, už tri dni - blbo som spadla. Ale za sánku sa držím aj preto, aby som si aspoň čiastočne zakryla tvár. Nie je na nej modrina ani odreté. Poučky z neverbality hovoria - robíme to vtedy keď máme pocit „ako by sme sa tu nechceli vidieť." No, pravda je to. Najradšej by som bola zalezená v kúte, sŕkala niečo teplé s nejakými percentami, sama. Zlý večer. Zlá noc. Nie vždy sa veci daria. Aj hádky, výčitky a krik sa stávajú. A potom ráno vyplakané opuchnuté oči - aspoň je viac plochy na namaľovanie, trpko si pomyslím pri rannej toalete.
Biela čokoláda nie je žiadna čokoláda. S čokoládou, aj to len tou tabuľkovou, má spoločný len tvar. Ani tak dobre nechutí, ani neukojí nezmerateľnú žiadzu v "tie" dni, nemá tiež takú peknú farbu. Tak prečo, z akej nespravodlivosti, má právo nechať si hovoriť "čokoláda"?
Kakao vždy bývalo v kovovej piksli s nemeckým nápisom. Nikdy to nebolo inak. Nikdy sa ani neumývala - načo, keď tu vždy bolo kakao a nič iné a kakao tam bolo vždy. Sitko na múku sa neumývalo tiež, ani doska na váľanie cesta. Orechy bývali namleté do zásoby v žltej veľkej sklenenej fľaši, múka, cukor a soľ v starodávnych porcelánových dózach s modrými kvetmi.
Vyhadzujem jedlo. A cítim sa mizerne. Takto to nemá byť. Je to zlé. Neznášam, keď ide jedlo do koša. Vyhodené jedlo ma mrzí pre zbytočnú stratu niečoho veľmi drahocenného.
Starší pán sa potkýna po okraji cesty bez chodníka, maličký červený kočík so slnečníkom pred ním nadskakuje. Je strašne horúco, pán je celý spotený, ale hrdo nesie svoj údel. Usmieva sa, snaží sa manévrovať čo najopatrnejšie. Zvláštny obrázok. Pre cudzích. Pre nás, miestnych, veľmi pekný pohľad. Dobre ho poznám, tak ako celé mesto. Ten pán je Abdul a maličký vnútri Šapan. Veľmi pyšný otec - náš zmrzlinár - a jeho tretie dieťa.
Ráno som ležala v posteli a obzerala sa po spálni. Dobre sa pozeraj, vravela som si. Je to posledné ráno tu. Dnes sa sťahujeme. Vedľa mňa fučalo dieťa, pravé rameno mi brnelo, ale nemala som to srdce jej dať hlavičku vedľa. Zajtra sa takto zobudíme už v inom byte.
„Toto je na čo?" „To ti dáva všetku energiu, ktorú spotrebuješ. Rýchlo. A veľa." „Aha. A toto?" „To takisto dodáva hneď všetko, čo spotrebuješ."
Čo tie ženy vôbec chcú? Nevedia a nedajú pokoj, kým to nedostanú - odpovedá niekedy akože vtipne môj muž. Nie, nie páni. My veľmi dobre vieme, čo chceme. Teda aspoň, ako by sme chceli, aby vyzeral taký dokonalý deň. Skúmaná vzorka - ženy vydaté, s deťmi, pracujúce, cítiace sa mlado a vyzerajúca o pár rokov mladšie, samostatné, so záujmami a naozajstnými priateľkami.
„Čosi čosi pošta čosi čosi." Vo vchode pri schránkach stretávam tetu zo štvrtého. „No, asi ešte pošta neprišla", odpovedám podľa najlepšieho uváženia, vychádzajúc zo situácie a jej nesúhlasného krútenia hlavou.
„Máš euro? A máš ešte jedno?" Manžel hrabol do peňaženky a dal mi. Najprv jedno. Potom druhé. Mala som aj ja nejaké peniaze, ale vedela som, že budem niečo potrebovať kúpiť a nechcela som roztápať päťdesiatku. Aby mi dlhšie vydržala. Večer predtým sme mali debatu na tému rozpočtu na najbližší mesiac, hnusných preddavkov, vysokých účtov a smiešneho zostatku, ktorý nám zvýši po ich uhradení na živobytie.
Každý deň, keď odchádzam z domu, lúčim sa s mamkou, babičkou, sestrou, najlepšími priateľkami z vysokoškolských čias. S mladučkým manželom aj deťmi, priateľmi a ich deťmi, priateľmi bez detí. Všetci sa na mňa usmievajú. Poteším sa pohľadom, pozdravím, z času na čas niekoho pridám. Nie, nebývajú s nami. Na dverách do bytu z vnútornej strany mám ich fotky.
„Také zvláštne to bolo. Sused mi otvoril v tielku a slipoch. A jeho žena, susedka, tú som poriadne ani nevidel. Keď som k nim prišiel, niekam zaliezla. A o piatej poobede boli zamknutí na dva zámky." Manžel sa vrátil od susedov, bol u nich po radu. „A ty vieš, ako tá susedka vyzerá? Myslím si, že som ju vlastne predtým vôbec nevidel. A to tu bývame päť rokov." Priznávam, ak by odo mňa chcel opis, neviem, ako susedka vyzerá. Zvyčajne si ľudí všímam, no ona mi veľa šancí nedala. Nielen preto, že máme asi iný rytmus dní. Aj preto, že sa ľuďom vyhýba.
