Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Bojovali možno bok po boku. Alebo možno práve naopak. Mnohí padli, veľa ich zranili, ochoreli. Tisícky spoločne zajali. Ruskí vojaci spolu s talianskymi sa ocitli v spoločných zajateckých táboroch. Jeden bol aj v našom malom Šamoríne. Zriadili ho v posledných rokoch prvej svetovej vojny a fungoval tu aj krátko po nej. Dnes to pripomínajú dva veľké kríže. Nemôžu byť rozdielnejšie...
Už niekoľko dní je na titulkách denníkov zvláštna smrť známeho právnika. Pochopiteľne. Tí, ktorí ho poznali osobne, ale aj tí, čo ho vnímali len cez jeho prácu, hľadajú každú novú informáciu. Polícia robí svoju prácu a informuje veľmi citlivo s striedmo. Pochopiteľne.
Poštou nám už takmer nič nechodí. Keď nám niekto píše, sú to väčšinou elektrárne, poisťovňa, banka či telekomunikácie. Príjemného ľudského veľa nie. Toť som však zo schránky vytiahla list s adresou nakreslenou krásnym rozvlneným písmom - „mojim zlatým škôlkarom Julinke a Matúškovi". Napísala im teta Zuzka - ich teta zo škôlky, do ktorej sa zaľúbili minulý rok a tento rok už ju nemajú. Stretli sa na prechádzke. „Milá Julinka a Matúško, bežím na poštu, aby som splnila svoj sľub a posielam vám fotku pána Žabiaka..." píše. Tak teda - malí ešte nemajú ani štyri a pol roka a už dostávajú listy... Odložila som ho a čakala na vhodný čas na odpoveď.
Gramofón som si vypýtala už pred časom, ale niekde sme založili ihlu a tak dlho len stál na polici. A teraz sme ju našli. Slávnostne ju idem nasunúť, najprv nejde. Potom sa mi to nejako podarí. Všetko zapojené ako má byť. Kladiem na prístroj prvú platňu. Hudba českých zemí z čias Karla IV. Jéj! Naozaj to hrá! Aké pekné! Najvyšší čas vyhrabať staré poklady z môjho detstva a zoznámiť s nimi malých. Vyberám platne jednu za druhou, očami sa s nimi maznám a obradne čítam názvy - O živej vode, O Snehulienke, Zlatá priadka, Vták Ohnivák, Werichovo Fimfárum. Zlatá brána. Erbenove rozprávky , Němcovej, príbehy ľudové aj modernejšie. Koľko ich len je... Ani si všetky nepamätám.
Občas sa budia vystrašení a s plačom: „Snívalo sa mi o takom veľkom drakovi..." Nechcem počuť ďalej, nech sa spomienka na škaredý sen nevracia. Ak sa im sníva ako mne, aj tak ich ešte chvíľu bude mátať. Radšej ich k sebe priviniem a nechám noc dospať u nás veľkých. Občas ešte večer pred spaním volajú: „Maminka, bojím sa, tu je nejaké strašidlo!" Nemám rada, keď zdržiavajú spánok a vymýšľajú si, ale strach neznevažujem a prídem upokojiť. Posvietim a ukážem, že žiadne strašidlo nie je. Na kolotočoch sa báli nakreslených upírov a niekedy ich vydesí hmyz. Ak sa malí boja, neberiem to na ľahkú váhu. Aj v predstavách malým vyrastá fantázia, a úzkosti - to sú jej výrastky.
Úplné drobnosti niekedy vracajú spomienky. Na ľudí, po ktorých ostal pocit, cnenie a nostalgia. Túto babičku mi vrátila obyčajná škatuľa v obchode - koláč v prášku, aký si inokedy nevšimnem. Pečiem naozajstné, nepráškové. Bolo na ňom napísané - Makovec. Makovec piekla práve tá babička. Bol vždy skvelý, iný, než obvyklé makovníky.
„No, a keď som tete Julke vravela, že má dávať pozor, ani som to nestačila dokončiť - hup, už bola v kaktusoch. Potkla sa o ceduľku a spadla do záhonu aká dlhá taká široká! Tá mala zadok plný pichliačov." Moja mama sedí v kresle, obidvaja krpci na nej a ani nedýchajú. „A čo bolo potom? Potom ste jej ich vybrali?" „No, vyberali sme jej ich veľmi dlho. A plakala pri tom. A museli sme do nemocnice, dostala tam injekciu..." „A bolelo ju to? Tá enekcia? Veľmi?" „Bolelo, preto si mohla potom za odmenu vybrať hračku. Kúpili sme jej vláčik."
Slnko, vietor, žlté a červené listy na tráve. Dávno nebolo na Dušičky tak pekne. Teším sa na večer, keď pôjdem okolo cintorína žmurkajúceho stovkami sviečok. Nie sú to pre mňa dni smútku. Ale svetiel. A spomienok.
„Nebudem hovoriť historky o deťoch! Žena, ktorá ich rozpráva, je tou najmenej sexi bytosťou na svete! A ja taká nechcem byť!" Takto to povedala hrdinka v mojom obľúbenom seriáli svojmu mužovi. Pýtal sa jej, prečo svojim priateľom nikdy nerozpráva o ich ročnom chlapčekovi. Fakt? Naozaj? Červíček v hlave sa zahniezdil a vŕta.
Dnes sa vraciam domov neskoro. Malí už spia. Idem takmer potme, svieti len malá lampička. Na stole je malý pokreslený papier. Viac „písmeniek", pár postavičiek. Od Julinky. Jéj. Nie je to prvý raz, čo ma čaká takýto krásny darček. „To si ty, maminka", hovorieva mi malá, keď mi podobné kresbičky dáva. Alebo: „To je pre teba, maminka." Poďakujem sa, objímem ju a pobozkám.
Viete, aké to je byť šesť kozliatok naraz? Vôbec nie jednoduché! Ale ja to zvládam! Dokonca dosť dobre. Najprv spolu so siedmym odolávam(e) vlkovi, potom sa nechám(e) zachrániť mamičkou kozou. Veľmi obľúbená hra - vynašli sme ju spolu s deťmi - „zahrajme sa rozprávku". A hráme dokola, kým sa v jednotlivých rolách všetci nevystriedame. Vieme tak aj Červenú Čiapočku. Skúšali sme aj Popolušku a Krásku a Zviera.
Prvý rok je asi najťažší. Neviem to presne, lebo zatiaľ máme s deťmi spoločné len štyri a skoro pol. Na náš prvý rok si však spomínam dosť matne. Lebo to bolo také ťažké, že som mnoho zážitkov radšej vytesnila.
Boston je dedinský pes. Asi najškaredší, akého poznám. Chudý, fľakatý, vždy špinavý, ale hlavne - strašne uštekaný. Nikdy som ho nevidela inak, než trhať sa zúrivo na reťazi a nahlas odháňať všetkých okolo. Preto ho aj u švagrinej majú. Aby odohnal všetkých nepozvaných. A že sa trhá a šteká aj na domácich akosi patrí k tomu. Nikdy som nevidela niekoho sa k nemu priblížiť. Aj jedlo mu dávajú len tak rýchlo a opatrne, jeden nikdy nevie.
Prišli sme na návštevu a Matúško mal ťažkú chvíľku. Ktovie, či bol len unavený, možno sa niečoho zľakol. Neviem. Ale rozplakal sa, nechcel sa ani vyzliecť z bundičky a dať si dolu kapucňu, zakrýval si očká, otáčal chrbtom. Skončil skrútený v mojom náručí. Chytil mi ruku a dal ju tak, že som ho celého omotala a skryla v sebe. Nič nebolo preňho v tej chvíli dôležitejšie. Ešteže je mama taká veľká, však, chlapček.
Z kúpeľne počujem len rehot a krik. Radšej tam ani nejdem. Určite by som schytala sprchu z vodnej pištole, prinajmenšom. Malí sa kúpu, ako vždy nahlas a tak, že spravia okolo seba malý Balaton. Majú to tak radi a nás veľkých ich radosť teší. My pekne sedíme pred správami a je nám rovnako dobre. O chvíľu pôjde manžel krpatých vymydliť. A potom mi ich po jednom prinesie, každého vo svojom župančeku. Posadíme ich na gauč vedľa seba, zamotáme do periny a až keď sa zohrejú a trochu oschnú ich prezlečieme do pyžamky. Máme to tak už od ich roka. Vždy rovnaký postup. Zatiaľ sa nám nezunoval.
Keď dieťa v chráme premýšľa, môže to byť celkom psina. Keď to nie je vaše dieťa...
Zvoní budík. To už je fakt pol ôsmej? No ešteže som si ho natiahla. Bola by som zaspala. Doma je príjemne ticho, ráno vo voľnom tempe. Vchádzam do pokojného mesta, jednému pavúkovi nechtiac trhám sieť, prepáč. Mizne ranná hmla. Na tráve sú ešte drobné kvapky. Usmievam sa, pridávam do kroku. Krásny gaštan. Čerstvý, lesklý. Držím ho ruke vo vrecku, nádhera. Pod stromom opadané lístie, šuští keď sa v ňom motám. Nechce sa mi prestať. Kostolné zvony oznamujú mestu - je deň! A krásny, vravím si.
„Maminka, nie to tričko! Veď keď mám námornícke nohavice, potrebujem aj námornícke tričko predsa!" Matúško stojí pred skriňou a načahuje sa k zloženej kôpke. Stihnem zasiahnuť, kým ju celú stiahne dolu a rozsype. „Matúško, to je toto? Nie? Toto? Hm. Ahá, toto!" Teším sa. Trafila som. Neviem, prečo práve tomuto tričku (a tým nohaviciam) hovorí môj Krasoň námornícke, lebo nie sú ani modré, ani pruhované, žiaden námornícky obrázok tam tiež nie je, ale uspokojuje ma, že stačilo roztiahnuť iba tri tričká a na štvrtý raz som našla to správne. Mám v takých chvíľach dve možnosti - buď dieťa presvedčím, že som ja vybrala správne alebo takto ustúpim. Tak dnes som zvolila možnosť bé.
Vidím to ako dnes. Stojíme na chodbe pri výťahu, pozeráme na chrbát odchádzajúceho tatiho a prepadá nás ohromný smútok. Ja viem, že mám ešte celú polminútu, kým ten výťah príde a potom ešte druhú, kým sa dostane na naše siedme poschodie - a potom už asi bude lepšie zatlačiť slzy a tváriť sa normálne. Mám asi sedem rokov, alebo osem alebo deväť, sestra o tri menej. Ona sa s nejakými zábranami neobťažuje. Plače na plné kolo, slzy sa lejú po lícach a pod nosom má obrovský sopeľ.
Pomaly sa to malí učia. Modrý kôš je na všetko. Tam Julinka hádže nerada. Vždy si demonštratívne chytí, otvorí skrinku, rýchlym pohybom dnu vhodí odpadok a rýchlo zabuchne. Ono to tam v skutočnosti až tak nesmrdí. Ale je predsa nejaká princezná. Čierny plátenný kôš pod policou vpravo je na plasty. A rovnaký vedľa neho na papier. Na sklo nemáme, sklo potrebujeme vyhodiť málokedy a dovtedy zvyčajne pokojne počká pri modrom koši na všetko.
