O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XIX

Sedel som v kaviarni, rys spal a ja som si užíval vôňu kávy.

Písmo: A^- | A⁺

V uponáhľanej dobe si potrebujeme nájsť čas na seba. Chvíľu nerobiť nič iba ovoniavať kávu alebo si vychutnať čerstvú vodu. Rys sa prevalil na druhý bok, niečo zachrapčal a spal ďalej. Vonku začalo opäť snežiť a v kozube puklo ďalšie rozhorené drevo.

Prišla už oblečená, pohľady sa nám stretli. Je dôležité vedieť komunikovať bez slov. Ten pocit, keď sa na mňa pozrú jej nežné a zvedavé oči, ten by som si vedel užívať aj celý deň. Jej pery nakreslili úsmev.

Chytili sme sa za ruky a šli na prechádzku. Len my dvaja. Vonku snežilo, borovice boli biele a my sme si užívali to vŕzganie snehu.

„Upiekla som koláč. Čokoládový s ríbezľou polevou. Ale vraj už zmizol, nevieš o tom niečo?“ usmiala sa a snažila sa o prísny výraz a la Dolores z Harryho Pottera.

„Veľmi ti to vymýšľanie nejde,“ podpichol som ju a ona sa rozosmiala.

„Si strašný trubiroh!“ skríkla, zahryzla sa do pery a šli sme ďalej.

„A kedy budeme môcť ochutnať?“ nedalo mi a jej to urobilo radosť. Vždy jej robí radosť, keď jej pochválim jedlo svojou zvedavosťou ako malý chlapec.

„Keď líška vstane,“ zasmiala sa, hodila do mňa guľu a vyčarila výraz ako malé dievčatko, ktoré je od zmrzliny a nechápe ako sa už len toto mohlo stať.

Šli sme opäť ku skalám. Tam, kde sme našli mačiatko a vlastne aj draka.

Našli sme tam akýsi vchod. Opatrne sme vošli doň, potichu. Ako sa do knižnice patrí.

„Vitajte, mladí čarodejníci. Už som vás čakal,“ ozval sa hromový hlas.

Chlap s bielymi vlasmi sa na nás pozeral. Držali sme sa za ruky a pred nami sa nachádzala nekonečná knižnica.

„Pozri, to je ako v Tieni vetra!“ povedala mi.

„Pohrebisko zabudnutých kníh?“ nadhodil som jej.

Obrovská knižnica s neuveriteľným tichom.

„Obávam sa, že Zafóna dnes vynecháme,“ usmial sa knihovník.

„Veľmi nás teší,“ povedal som a podal mu ruku. Predsa len, ku knihovníkom by sme sa mali starať slušne. A ešte slušnejšie k archivárom. Pretože nás môžu vymazať z histórie.

„Vidíte policu nižšie pod vami? Pomohli by ste mi ju upratať? Vedľa nich sú knihy. Čo keby ste ich založili?“ usmial sa knihovník a pokynul nám, aby sme šli. Uvaril nám horúci čaj, ktorý voňal po hruškách.

Prišli sme dole a začali sa pozerať na knihy. „Ovládnutie mysle, Manipulácia sa vypláca, Nikdy som neurobil chybu, Čierna mágia v novoveku V, Kliatby pomätenia, Nenávisť šťastných spomienok,...“ a mnoho iných titulov.

„Čo sú to za knihy?“ opýtal som sa nahlas. Knihovník zmizol. (Majú ten špecifický dar odísť, keď ich čitateľ potrebuje.)

Dievčatko so zápalkami sa prestalo usmievať. Triasla sa strachom. A jediné, čo z nej vyšlo, bola veta.

„Nedotýkaj sa ich, je v tom kliatba!“ skríkla a potom ma objala. Objímanie je príjemné, potrebujeme ho. V tichu je počuť toho druhého, že nás potrebuje.

Niekde za uličkou sme obaja našli čarodejnícky prútik.

„Ako to bolo?“ opýtala sa ma.

„Prútik si vyberá čarodejníka,“ povedal som jej a spomenul si na svoju milovanú postavu z Harryho Pottera, pána Olivandera.

„Počkaj, ale my predsa nemôžeme byť vo svete Harryho Pottera!“ povedala mi a usmiala sa.

„Možno sme v inej fantasy,“ nadhodil som a zamyslel sa.

„Jasné, ten knihovník je Gandalf....a ty....ty si Balrog!“ zasmiala sa.

„Chcel som ti povedať Tinúviel, ale pokazila si to!“ vrátil som jej to.

„Myslíš, že musíme niečo obetovať?“ spýtala sa, ale bez smiechu.

Obaja sme namierili prútiky na knihy a z ničoho nič sa knihy uložili do police.

Hneď potom prišiel knihovník, namieril svoj prútik, niečo nezmyselné rozprával a celú policu začaroval obrovským zámkom.

„Ďakujem. Je to zakázaná čierna mágia. Dobre, že ste sa toho nedotkli. Sám by som sa čiernej mágie nedokázal zbaviť. Poďte niečo vám požičiam,“ poklonil sa

Vytiahol starú knihu, zapísal si čosi do zoznamu atramentovým perom a podal mi ju.

„Svet starých drakov!“ skríkol som celý bez seba.

Poklonili sme sa a odišli. Dohodli sme sa, že sa u neho ešte zjavíme. (Veď musíme vrátiť knihu.)

„Budeme ju čítať rysovi, líške, mačiatku?“ rozosmiala sa a kráčala po snehu.

„A drakovi!“ ozval sa za nami hromový hlas draka.

Obaja sme sa potešili a on nás vzal na svoj chrbát a odleteli sme s ním pred našu milovanú kaviareň.

Potom nás čakali raňajky. Tortilla v olivovom oleji s bylinkami, syrom a zeleninou. Rys stále spal, ale mačiatko sa k nám usadilo a sledovalo nás. Keď sme sa dostali ku káve, mačiatko zaspalo. Dievčatko so zápalkami tiež. Možno sa im snívalo o svete, v ktorom žili starí draci.

Rys sa mi pripomenul, keď oňuchal knihu a prečítal text. Prekvapene som sa na neho pozrel.

„Som čarovný rys. Reakcie na to, či viem čítať sú irelevantné a idem radšej spať!“ po poslednom slove zíval a zavrel oči.

Ja som sa rozhodol, že nájdem skrýšu, kde schovala čokoládový koláč s ríbezľovým džemom. Ale uchmatnem si z neho len kúsok.