Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Na najdôležitejšie otázky nášho bytia nemáme spoľahlivú odpoveď, nanajvýš vieru (Existuje Boh? Ak áno, ovplyvňuje svet, či sa len prizerá? A hlavne, čo nás čaká po smrti?). Nie div, že tieto otázky sú často námetom pre filmárov.
Tentoraz sa mi žiada písať o obsahu učiva - o tom, čo by sa žiaci podľa môjho skromného laického názoru na školách mali učiť (s dôrazom na 2.stupeň ZŠ a gymnáziá), a čo by sa naopak učiť nemuseli.
Už celé roky som na blog.sme.sk nič nenapísal. Ale pozerajúc sa na náš vzdelávací systém a jeho pokračujúci úpadok, nedá mi. Aj keď sa možno budem opakovať.
Toto bude blog venovaný výlučne oddychovej téme, akou je amatérska fotografia. A navyše z pera amatéra-začiatočníka. (To sa mi podobá: rád sa zasvätene vyjadrujem k veciam, do ktorých sa nerozumiem.) Ak chcete texty z pera fotoamatéra silno pokročilého, aj tu na blogu nejaké nájdete, napr. celú sériu článkov od Tibora Javora (čítal som so záujmom, oceňujem, i keď sem-tam mám chuť polemizovať). Je nesporný fakt, že dnes fotí prakticky každý (prinajmenšom mobilom). Fotenie ako hobby sa s rozvojom techniky (a jej stále lepšou dostupnosťou) šíri ako nákaza, a nedávno sa jej podarilo infikovať aj mňa. Rád by som sa podelil s niekoľkými, zatiaľ pomerne čerstvými dojmami. Pre prípad, že by to niekoho podobne postihnutého zaujímalo.
Vždy som bol zástanca individualizmu. Kým som bol zamestnancom, vždy som otázku platu a pracovných povinností bral ako vec individuálnej dohody dvoch partnerov: zamestnávateľa a mňa. Nikdy mi na um nezišli odbory. Kto si čo vyjedná, každý jednotlivec sám za seba, to bude mať. Ale kríza školstva je vec, ktorá sa zásadne týka celej spoločnosti. Od kvality vzdelávania závisí, či bude Slovensko len manipulačnou plochou a montážnou halou Európy, chudobný a zaostalý dojedač zvyškov a prebytkov, s jednoduchým ľudom na jednoduché práce, alebo bude mať naša spoločnosť rovnocenné zloženie a zastúpenie profesií, ako kdekoľvek na západe. Školstvo je výnimočné, a preto si myslím, že potrebuje výnimočné riešenie.
Tak nám zvolili Obamu. Teda, Amíci sebe, ale vlastne celému svetu, čiže aj nám. Dúfam, že Američania počúvajú rádio a počuli aj Fica, keď sa vyjadril, že "rozhodnutie amerického ľudu rešpektujeme". Tú ich úľavu som priam cítil až sem. Za naše silnejúce euro som rýchlo nakúpil šampanské a udalosť primerane oslávil. Teda, oslavoval by som rovnako, aj keby vyhral henten Mitt, hlavne, že niekto vyhral. Aj ma teší, že takú zodpovednú funkciu nemám ja, lebo mať kasu v mínuse a musieť ďalej rozhadzovať, z toho by som bol trochu nervózny.
Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Naopak to, čo bude po smrti, je viac než neisté. V tomto seriáli sa pokúšam analyzovať niekoľko najrozšírenejších predstáv, a pridať vlastný (akokoľvek laický) pohľad. Laikmi sme však v danej otázke všetci. Tí, ktorí by nám mohli dať odpovede z prvej ruky, sú napospol mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. Napriek tomu sa pokúsim zájsť tak ďaleko, ako mi to medze môjho skromného úsudku dovolia. V tomto dieli sa budem venovať scenáru, zvanému totálny blackout.
Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Možno to neznie príliš optimisticky, ale je to fakt, s ktorým nepohneme. Ako som naznačil v prvom dieli tohto seriálu, mienim sa zaoberať otázkou, ktorú väčšina z nás po väčšinu času zatláča do úzadia a nerieši: čo bude potom? Čo nás čaká po smrti, ak vôbec niečo? Samozrejme, nie je zdravé si podobnú otázku klásť príliš často. Navyše všetci tí, ktorí by nám mohli dať odpoveď z prvej ruky, sú (ako inak) mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. No ak aj nenájdeme odpovede, môžeme aspoň porovnať zopár najpopulárnejších scenárov a podrobiť ich kritickej analýze. V tomto dieli nás čaká tzv. konvenčný scenár.
Na úvod jeden príbeh. Muž-päťdesiatnik, pravidelne navštevuje ťažko chorú matku v nemocnici. Lekári mu povedali, že lepšie to už nebude. Otázka mesiaca, možno dvoch. Doma, kým konečne zaspí, muž často premýšľa, či má matka bolesti a či dostáva aspoň dosť liekov. Až jednej noci sa mu sníva, že matka stojí pri jeho posteli a vraví: „Netráp sa kvôli mne, mňa už nič nebolí.“ Muž sa strhne, sen bol veľmi živý. Na druhý deň ráno mu telefonujú z nemocnice, že matka v noci zomrela.
Keď dostal Nobelovu cenu za mier Barack Obama, nezdržal som sa komentára. Nobelova cena pre Európsku úniu si snáď ani komentár nezaslúži - čo bolo treba, napísal napr. P.Morvay. A ja dodávam: mier v Európe nie je zásluhou existencie EU. Napokon, aj keď vypukli vojny na Balkáne, museli napokon zasahovať vojská NATO, fakticky Amerika. (Európa už sto rokov nezvláda vlastné problémy - dve svetové vojny začali tu, a skončili sa až po americkom zásahu. Studenú vojnu tiež pomohla ukončiť Amerika.)Takže cena za mier je výsmech. Lepším vtipom by bola už len cena Európskej únii (alebo jej hlavným ideológom) za ekonómiu, napr. pod názvom "Za originálne riešenie dlhovej krízy".
Vzostup a zánik bratislavskej Dynamitky. Tak znie názov novej knihy o miznúcom svete prvej chemickej továrne na našom území. Nobelovu cenu dosiaľ na Slovensku nedostal nik – mali sme tu však Nobelovu továreň (Dynamitku, Dimitrovku, dnešný Istrochem), ktorá ovplyvnila vývoj tunajšieho priemyslu ako máloktorá iná. Kniha prináša kus histórie a dobových súvislostí, publicistiky, chemickej technológie, pamiatkárskeho pohľadu, úvah o budúcnosti celého priemyselného odvetvia na Slovensku, a množstvo obrazového materiálu. Špeciálny bonus: náhľad do doteraz utajeného a uzavretého sveta prevádzky výbušnín, kde sa dynamit vyrábal s prestávkami od roku 1873 až do konca r. 2009.
Ako som napísal v jednej diskusii, Dubček sa svojho času pokúsil o socializmus s ľudskou tvárou. To nemohlo fungovať, pretože režim by musel poprieť svoju podstatu. Arcibiskup Bezák sa pokúsil o katolícke náboženstvo s ľudskou tvárou, a to je rovnako neodpustiteľný hriech.
"Pán vodič, nezastavili ste na stopke. Za to vám môže byť uložená pokuta 150 Eur. Ak nemáte pri sebe toľko peňazí, vezmeme vám vodičský preukaz." Čím častejšie začujem podobnú vetu, tým je mi jasnejšie: na stopke musím zastať hlavne zato, aby som sa mal kedy dobre porozhliadať, či nablízku nestriehne policajná hliadka.
Skúste si to predstaviť: pokojný jarný podvečer. Vtáctvo utíchlo, len vôňa kvetov sa ešte vznáša v povetrí. Svieže lístie na stromoch jemne šumí v slabom vánku. Idylka. A tu sa z domu vykráda postava s akýmsi hranatým aparátom zaveseným na chrbte, z aparátu trčí vývod, a jeho koniec drží postava v ruke ako zbraň, pripravenú k likvidácii protivníka. Tá postava som ja, v plnej zbroji.
Vzhľadom na sviatočný čas, pribudlo tu aj zopár vrúcne zbožných blogov. Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť. Ale ak niekto píše, ako sa pravidelne s Bohom rozpráva, zdôveruje sa mu so svojimi starosťami, obavami, nádejami i túžbami, píše, ako je Boh jeho každodenným sprievodcom, nevdojak mi zišiel na um americký film Harvey z roku 1950, kde si (za výkon Oscarom ocenený) Jimmy Stewart vytvoril imaginárneho priateľa, 6 stôp a 3,5 palca vysokého králika Harveyho. Teda, aby som bol vo výklade filmu korektný: králik Harvey azda naozaj existoval (ako svojský, no milý tvor z keltskej mytológie), ale pre ostatných okrem Stewarta bol jednoducho neviditeľný.
Pekné marcové počasie ma vylákalo do záhrady; keď som pri sadení stromkov dávkoval do jamy granulované hnojivo, zo zvyku som si prečítal údaje na vreci. Stálo tam okrem iného, že výrobcom hnojiva je Donau Chemie AG. Trochu ma to zarazilo; čosi podobné (granulované viaczložkové hnojivo, skrátene GVH) vyrábal kedysi bratislavský Istrochem, teda bývalá Dynamitka-Dimitrovka. Viem, nejaké hnojivá ešte produkuje Duslo Šaľa, každopádne, v obchode mali len toto rakúske. Potom som šiel striekať broskyne proti kučeravosti. Roky som používal postrek menom Novozir (kedysi tiež vyrábala Dimitrovka, potom donedávna Duslo), teraz však na trhu existuje už len Dithane od firmy Dow AgroSciences (Francúzsko), s identickou účinnou látkou (Duslo výrobu zastavilo). Ak sa vám zdá, že tu niečo nesedí, zdá sa vám správne.
Starší si ešte pamätajú: za socíka malo každé mesto nejakú ulicu Víťazného Februára. Lebo vo februári 1948 sa dostali k moci komunisti, následne vytvorili vládu jednej strany, a vládli tu 41 rokov. Tentoraz sa rodí vláda jednej strany v marci. Budeme aj tento termín oslavovať štátnym sviatkom, ako bývalo povinné oslavovať február? Ja jeden dôvod na oslavu mám.
Opäť sa ukázalo v jase svetlých zajtrajškov: na Slovensku môže vzniknúť pravicová vláda len nedopatrením, zhodou náhod, a väčšina občanov si vlastne želá pravý opak. Prvá pravicová vláda (2002-2006) vznikla len vďaka momentálnemu chaosu v ľavici a nejednotou národniarov. A Radičovej vláda bola úplne nepravdepodobný zázrak. V minulom blogu som sformuloval, čo sú tri témy či otázky terajších volieb. Dnes poznáme odpovede.
Aj tieto majú, dokonca niekoľko veľkých tém. Jednak sú o tom, či chceme, aby väčšinu nášho života ovládal silný štát svojimi príkazmi a zákazmi, alebo nechal viac slobodných rozhodnutí (a tým aj zodpovednosti) na jednotlivcoch. Sú tiež o tom, akú pozíciu má mať Slovensko voči Európskej únii - či poslušného lokaja bez hrdosti, alebo krajiny, ktorá dokáže obhajovať vlastné záujmy aj zoči-voči silnejším. A do tretice, či tu majú naďalej vládnuť strany, závislé na sponzoroch, predĺžené ruky mocných finančných magnátov, alebo dostanú priestor nezávislé strany, ktorých svedomie a rozhodnutia si tak ľahko kúpiť nemožno. Toľko veľkých tém na jedny voľby, aj to predčasné!
Už ma nebaví počúvať, že naši volení zástupcovia v parlamente a následne vo vláde sú len vzorkou občanov tejto krajiny. Dokonca štatistickou vzorkou. Ja chcem, aby u nás rozhodovali tí najlepší, najschopnejší, najvzdelanejší a hlavne najčestnejší. Skrátka elita národa/ľudu. Za starých čias to tak predsa fungovalo: kmeň si volil za náčelníka prirodzenú (múdru a morálnu zároveň) autoritu, na ktorej sa väčšina zhodla a väčšina ju uznávala.
