20, viac som v Bratislave ako doma v Piešťanoch. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, september 2008, január 2007, február 2007, marec 2007, apríl 2007, máj 2007, jún 2007, júl 2007, august 2007, september 2007, december 2007, január 2008, február 2008, marec 2008, jún 2008
Prerušenia, novinkovosť, abstinujem od kresby, lebo v návale údivu a obdivu som to celkom zabudla. Cítim, že už ale veľmi chcem, že keď sa to podarí, bude to silnejšie než by som aj pripustila, že to pochopia tí, ktorí čítajú šifry, obrázky medzi riadkami. Na koláži z novinového papiera je nakrajšia tajnosť písmen, kedy vyčiarkneš a prekreslíš, ponecháš čitateľným. Na literách nakreslíš duševné slová. Možnosti.
Mechanika Tvojho mozgu, vášho mozgu, ich mozgu. Nespája sa to s mojou (vraj tiež) mechanikou. Nerozumiem tomu. *** Naďalej ma to baví, naďalej to robím s láskou, naďalej bez toho neviem žiť. Naďalej ma zabíja pohľad na nespokojnosť ostatných, frflanie na zmeniteľné len vy nemeníte, vyžívate sa v statickosti, chcem pomáhať, silno vám rozprávať o kráse. Nech sa vám lepšie kreslí.
Keď si tu sedím, premýšľam. Ticho ako v kostole. Šumí ventilátor a zvonku je ticho Bratislavy. Veľa ľudí a ich tichohluk. Stretávam a obzerám. Plagátiky, nálepky, smetiaky a Japoncov. Furt tu behá ten vláčik. Som rada, že som tu. Lebo tu je to iné. Som priesvitná.
Ľakanie sa vopred. Trasú sa mi kolená. Rovnakou frekvenciou, ako som sa prvý a poslednýkrát viezla na cicpakli*, kde to je nestabilné a nevedela som, či pozerať a báť sa, či nevidieť a báť sa ešte viac. Mačkala som plecia mojej voziteľky a jazdu som zakončila neelegantným pádom. Alebo dnes. Nemám rada injekcie. Moment stlačenia kože a ten mini vpich, akurát mne je zle dvadsať minút predtým a pätnásť po ňom, všade cítim óder dezinfekcie a pamätám si len úsmev doktorky, ktorá si už zvykla, že inak to nebude, že tam proste večne budem sedieť zelená.
Sledovať olupujúcu sa farbu, padajúcu závoru, červený odkvap na zemi. Tu kdesi sme chodili, nevedela som ani bránku preliezť, vedľa mali aj prasiatka. Za bránami je kopec tajomstiev. Pred šípkovým, nedozretým kríkom sme prehĺtali jednoznačne silné spomienky na detstvo v zelených gumákoch. Na občasný jaš v spomienkovom svete nášho otca.
Mám rada zvuk škrabotu plechového pierka na napnutom papierovom bubne. Každým ťahom sa bojím o jeho bezpečnosť, sledujem ťahy štetca, ako z papiera uberá vrstvy a tvorí malinké hrudky, známky nekvality, ale mne je to možno až priveľmi jedno. Nemám trpezlivosť na serióznosti.
Zvyknem sa báť, keď zamykám čajovňu. Máme aj mrežu, veľa zámkov, v noci je tma a dnes veľmi fúkalo. Volalo to na dážď, hlučný a nárazový. Zajtra, keď sadneme do trávy, budeme s mokrými zadkami pozorovať stavajúce sa stany. Poumývala som kanvičky aj svoju dušu, v rámci možností. Ešte tak ísť sa porozprávať s Tebou, zosypať to zo seba v tej malej zatuchnutej kutici, šeptom to hovoriť zamračenému Sprostredkovateľovi. Viem, že niekedy pôjdem. Ty si zúčastnený, ozajsky.Nezmierim sa s nespravodlivosťami.
Niekedy jednoducho neviem premlčať nepríjemnosti od nepríjemných. Veľkotučná, celá biela, chcela všetko najrýchlejšie. Skritizovala čo sa dalo, najprv bol čajík málo sladký, priniesla som jej karamel pozri sa, já si to tu takto zamiešám, pozri, ja ťa aj čaj naučím variť, potom však zase príliš sladký, varila som jej nový. Potýčka. Nemám rada, keď so mnou ľudia hovoria ako s blbcom, mladá síce som, no viem, čo im cpem pod čumák... Nechutí mi presladené. Keď potom v zákulisí počítam do dvestotridsaťšesť, chce sa mi nič jej neuvariť, nič jej nepriniesť, len potiahnuť za vlasy jej dlhochvostého priateľa. Únava ma skolila, pijem tu kávu, kde sa mlieko zgrclo do tých guličiek. Keby sa mi chcelo, keby sa mi aspoň trošku chcelo.....
Chcela som ukončenie. Bodku za plačlivým prevalením na gauči, kde som si dusivo vyplakávala očný sklovec za nepriehľadnou obálkou vtieravého časopisu. Reklamy, reklamy, pikantné lovestories, reklamy, obrázky, reklamy, niekde medzitým Sting, spomienkový Sting, zvuky môjho detstva, lebo oco ho má ozaj rád.
Na samé dno. K pätám. Zabíja ma rátanie peňazí, premýšľanie o pokazenosti sliviek, dilemy vyhodiť/nevyhodiť. Separujem tetrapaky, ovoniavam mlieko, krájam rajčiny a varím každý deň. Nie som na to zvyknutá.
Prešľapujem z nohy na nohu, stojím nad tou nedokončenosťou, neviem to prerobiť, dokončiť, ani sa na to nečinne dívať. Jedinou stopou po kreativite sú nezmývateľné tušové fľaky na vrstevniciach kože. Žmurkám na nebo, že nech to na mňa zase spadne. Ten zabíjací nával úchylnej chuti kresliť.Čakám ten kop od Múzy božskej. Poriadne výtvarnej.
Mám chuť túto polonahú dievčinu ležiacu na mojej posteli obliať studenou vodou, prebrať z mikrospánku a vyhnať na balkón sušiť sa. Nech ju nevidím.......
Nie som vo svojej koži. Asi mám srsť a som vystavená tomuto počasiu a skutočne to neviem zniesť.Moja mama skoro plače nad nedozernou dovolenkou, my (okrem otca) asi s ňou, ale ešte nám to nedochádza, že žiaden prímorský vánok, len tento stojaci vzduch, nevhodný pre našu dýchaciu trubicu. Chcelo by to obrovský vejár, sieť pod stromami a kľud typu nechajte ma, ja mám úpal.Jak mŕtvolky.
Chuť kráčania rovno za nosom, presne do hĺbky prefajčených kresiel, chuť vrátiť čo bolo, keď sme sa cítili menšie. Keď sme omnoho viac riešili. Skúmali prach svietiaci na slnku, krehkosti slov vypovedané v nepremyslenej rýchlosti.
Systematicky spisujem udalosti predošlých minút. Letne domýšľam, premýšľam, si cestujem.Odpornosť zvukov áut. Filmovo si približujem zvuk, ako to vie Clark. Počujem behať susedovie zajace.Večer medzi domami. Mačkami. Vzadu pokojnosť cintorína. Mesiac nevidno. Sú mraky.
Chystám sa na leto neustáleho spomienkovania. Sme si prežili, sme boli, a pamätáš sa?Nič terajšie, nič súčasné, len stačí dobre sa mám, no jasné, páči sa mi v Bratislave, no jasné, ešte stále trochu kreslím, a vy, no jasné, nebaví vás to. No jasné.
Rodina príde. Zajtra. Podáme si kvety, ruky, tristo milých nežných pusiniek na obe líca, rozkošné chvály, nové účesy a ostré pohľady na náš poriadok. Lebo je dokonalo u nás.A predsa nás to vôbec nič nestálo. Predsa sa budeme všetci tváriť, že to sa všetko samo.
S nohami na stole vychutnávam matkou nazbierané jahody. Studenia na zuboch a mám pocit pohody. Nemám kŕčové žily, ale keby som bola staršia, určite by ma teraz trápili, tak si to aspoň predstavím, umocňuje to pocit unavenia. Kuknite si živú kultúru. He.
Hýbem sa. Nenazývam to tancom. Radiátorom si vypaľujem prúžky na zadku, skúšam jeho pevnosť. Spievam si. Prázdne texty, hoci majú význam. Vykrikujem ich len tak, melodicky, no prázdno. Za sebou domýšľavo cítim štipľavý dym komína aj my si robíme doma teplo...Premýšľam o všetkom, čo sa stalo. Pred chvíľou...
