Vlastimila Krafčíková
Volaju má malý zázrak...
ale nie je to na stalo. Je to iba zatiaľ...!!!
Som mamina dcéry Lucky a syna Drahoša, ktorí už nie sú tu na zemi...Učím sa nanovo žit s touto ťažkou ranou. Žiť bez mojich milovaných...,je ako žiť bez slnka. Nohľadám svetlo aj v tmách a vodu na púšti. Poviem Vám, že je to veeeľmi ťažké...ba niekedy až nezvládnuteľne ! No na tejto zemi, sa na všetko dá nájsť riešenie...iba život sa nedá vrátiť späť a nedá sa ničím nahradiť! Zoznam autorových rubrík: čo mi život vzal, moja záhradka, foto-začiatky, čo mi život dal, iba moje spomienky, čo má vie vytočiť, viera, "z Luckineho perá", moje svedectva, Súkromné, Nezaradené

NAJ požehnanejšie vecí sú tie, ktoré nás stoja veľkú námahu. Keby som to túto sobotu nebola urobila, tak by som ani nikdy nevedela akých dobrých mame priateľov a hlavne aký sme im vzácni aj my s manželom. Oni boli hneď od prvej chvíle, pri nás v tom ťažkom a teraz nás chceli mať oni, pri sebe v tom svojom radostnom. Nepremeškajte ani Vy nikdy tieto chvíle, aj keď sú akokoľvek pre Vás ťažké... Lebo verím, že každý z nás ma niečo v živote, čo si myslí, že to nedokáže nikdy prekonať !!! Sila dobra a lásky je ale mocnejšia, ako náš smútok a bolesť. Láskou k blížnemu prekonáme všetko.

Po odslúžení pohrebu odišiel do svojej farností, slúžiť sv. omšu a potom sa vrátil späť k nám. Prvé, čo sa ma spýtal bolo...

A vôbec netuším, prečo ma práve v túto nedeľu a pri tejto sv. omši, napadali spomienky na naše prvé stretnutie s novým synom. Pamätám sa, ako by to bolo dnes a nikdy na tieto chvíle nezabudnem. Bola sobota skoro ráno, bolo iba pár hodín od tej našej hroznej tragédie a do spálne ku mne vstúpil mladý muž s kolarikom. Poznali sme sa iba z videnia a pár stretnutí, ale čo to nám o ňom stihla porozprávať ešte naša dcéra.

Toto boli dnes prvé moje slová, ktoré sa niesli k Bohu z úprimností môjho srdca. No neodzneli hneď za ranky, ale až okolo obeda. Rozhodli sme sa s manželom, že navštívime dnes nášho syna a tak najprv zaznel zvonček....

Práve som sa prezliekla a chystala sa ísť si zajazdiť, keď ktosi jemne zaklopal na dvere šatne. „ Áno“ zakričala som na znak, že neznámy za dverami smie vstúpiť. Dnu vošiel Marek, bol ošetrovateľom koní, ale dnes som na jeho tvári nenašla ten úsmev, ktorým ma vždy povzbudzoval po náročných dňoch, ako bol ten dnešný.

tým, čo ich zaujal môj minulý článok Našla som poklad ponúkam ďalší diamant čistého srdca....

a ako nám je ťažko si ju priznať. V našej ľudskej úbohostí chceme vyzerať lepšími, krajšími akými v skutočností sme a to nie len pred cudzími ľuďmi, ale aj pred svojimi deťmi, ba často aj možno sami pred sebou. A ako len rýchlo si vieme všetko hneď ospravedlniť...

Keď som pred dvomi mesiacmi písala článok s týmto názvom, tak som ani len vo sne netušila, že už za krátko bude mať ešte aj nečakané pokračovanie. To nevymyslí nikto, iba sám život....

pravidlo, že vysoký vek človeka je aj požehnaním. Hoci by to tak malo byť...ale nie je vždy tomu tak. Čas našho života, by mal byť umerný aj našim životným skúsenostiam a chápaniu zmyslu života. Aj, keď tieto Vianoce boli pre mňa veľmi ťažké...a nie len pre mňa, ale aj pre mnoho ľudí, ktorí mi volali a písali. Ale boli zároveň aj veľkým požehnaním a verím, že nie len pre mňa...!

Advent...je predvianočný čas, čas upratovania v sebe ale aj okolo seba. Čas objavovania...neobjaveného a to čo som objavila Vám chcem teraz ponuknúť. Bola by škoda si také vzácne objavy nechať iba pre seba, čo ak to práve v tejto chvíli niekto potrebuje počuť. Bolo to skryté sedem rokov...

Rok sa s rokom stretol a opäť sú tú o pár dní Vianoce... Už zaznievajú hlasy aj v našich médiach, ktoré upozorňujú o nastávajúcich....

ja som si doteraz myslela, že lekári zachraňujú... a nie posielajú ľudí na večnosť. Nechápem ako môže lekár z mnohoročnou praxou urobiť takúto fatálnu chybu ! Bohužiaľ aj to sa stáva, ale nemusí to vždy dopadnúť takto...

aby bol človek človeku darom...bojíme sa ukázať svoje city a pocity. Bojíme sa vyznať svoju vieru, bojíme sa povedať svoj názor, bojíme sa niečo o sebe ukázať....bojíme sa niečo urobiť. A pri tom stačí , tak málo...

pre niekoho obyčajná a pre mňa, tak veľmi vzácna. Otváram bojazlivo ďalší šuplík... a v ňom je vzadu starostlivo v obale uložená flauta. Beriem ju do rúk a sadám si na zem v detskej izbe.

rada by som tomu uverila, že je to „iba“ mojou melanchóliou alebo žeby zimou depresiou....?? Lebo chcem stále veriť v ľudskú dobrotu, toleranciu a lásku.

a myslím si, že ich tu mame aj na našom blogu požehnane, takže milé dámy chcem Vám popriať z celého srdca všetko najlepšie k dnešným meninám, veľa zdravia, lásky, pokoja,radostí a božieho požehnania, nech sa Vám v živote darí a nech sa splnia všetky Vaše tajné priania.

sa nájde kúsok Šavla... Minulú sobotu sa u nás po troch sychravých a hmlou zahalených dňoch ukázalo slniečko a bol krásny ešte pomerné teplý jesenný deň.

pred domom ma už čakalo auto, náhlivo som vybehla a nasadla, zostala som veľmi prekvapená lebo za volantom sedela...

Aké je krásne, keď môžeme každý deň a v uplných maličkostiach vnímať Jeho zázraky.