"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Syčí vzduch. Vyvíja sa. Mení sa, znehodnocuje výdychmi, rozveseľuje nádychmi. Sedíme pri stole, sledujeme slnko - jeho zreteľnosť a hovoríme o morčacom mäse. Chytí ma za ruku, potom mi ju položí na stôl a pozerá sa na ňu. Vraví, že ma rád, že sa mu páči, keď je takáto – suchá a vlhká zároveň.
S mamou sme vynášali na slnko muškáty. Nasadili mi rukavice a ja som ohmatávala mačacie výkaly, vysoko aromatizované a moc mi to zle nerobilo. Predstavy mrzkých vecí su oveľa nepodarenejšie, než skutočnosť. Slnko ani moc nesvietilo. Skoro pršalo, fúkal vietor a deti nám kreslili po chodníku oranžovou kriedou. Raz ma napadlo, že pomaľujem všetky chodníky okolo nášho domu, ale potom sa mi nechcelo. Včera sa kvetovalo príjemne. Trochu zhnednutá tráva začína byť zelená - zelená ako tráva a my si už predstavujeme rozkvitnuté slivky. Či to všetko bude spolu ladiť, lebo ženám na detailoch záleží. A ženy sa zvláštne tešia - aspoň tie, čo vidím ja. Ja sa najviac teším, že ráno nie je tma - len veľmi skoro, a to ešte spím a potom sa teším z prvej tohtoročnej zmrzliny a priesad voľákych divných kvetov na námestí. A že moja stolica nesmrdí až tak, ako tá mačacia.
Myslím na ten panelák. Na ten byt, kreslo na chodbe pred ním - ako v ňom sedel maco s jedným vyšklbnutým okom. Fotogenický maco osvetlený priesvitnosťou skla s holubím trusom. Ešte neokukané.
Nechystala som sa vyfukovaním vajec. Ani som sa nenaháňala piecť koláče, povysávať každého pavúka, čistila som sa pre Teba. A kvôli nemu. Vravela som, že chcem to, čo Ty, nekompromisne, úplne, aj s rizikom, že pulz môjho Izmaela, možno Mariam tak rýchlo v mojej maternici nezačujem, hoci si dám vyšpricovať uši a budem musieť odtrhnúť moju pupočnú šnúrku od tej jeho. Nechcem sentimentálnosť. Nechcem sviatočnosť, nechcem hry na mačky, na myši, na veľkonočné zajace a žlté kuriatka, čo nakládli sliepočky. Láska zanecháva stopy. Ty zanechávaš stopy, keď si žiadaš pravdivosť. Milosť. A to nádejne trhá komory aj predsiene srdca. Solí a plní nosy mazľavým sopľom. A toto je dosť povrchné opísanie situácie. nychsefa ve gam kalta nafši (moja duša zmiera túžbou) Nechcem pre seba, nežiadam si, len pre neho. Odovzdávam ti ho s dôverou.
Niekedy sa človeku ťažko píše. Fajnové klišé. Niekedy si chce okolo seba vytvoriť zapareninu = intertrigo a nenahlásiť to nikomu ľudskému. Lebo to neporušuje bezpečnostné predpisy, a pritom to rozleptáva. Kyseliní. Urobili sme si pohodlie. Kúpili veterník, navarili kávu, ktorá v sklenom pohári v tvare nechcesamihošpecifikovať temní jeho sklo. Sklo pohára, sklo okna a suchý špak na chodníku - na pešníku, to si fotím svojim porcelánovým pohľadom. Smejem sa snehu na horách, smejem sa nebu, smejem sa smerom k listom a k dvom notorickým alkoholikom v parku. Nezažívam ani len úzus a o nič neprichádzam. Budem ticho, upozorňujem sa. Len škoda, že ti melie duša namiesto úst. A akú má tvoja duša farbu? Akú veľkosť, aký tvar? Cyklaménovú, ozvučujem svoje vlastné otázky, cyklaménovú len je oranžová, dnes do broskyňova, mierne navlhko. Bojovala som s chcením mojej občasnej súčasti pozerať zatvorenými očami do pučiaceho slnka a držať medzi prstami rozpálenú cigaretu. Nedýchať ju, ani by som sa nedogrcala, len ju vnímať ako symbol skazy nie mojich priedušiek, nie mojich pľúc, ale skazy života bez Boha. Okolo 15:00 tejto soboty. Cigareta s tým nemá nič, ani jej útulný dym, to len ja p
Keby teraz takto nesvietilo slnko, čo zachádza, vymyslela by som si niečo iné. Nečakala som, že ti to takto poviem, neočakávala som tvoje predpoklady, ktoré ja nepoznám, ale nepochybujem, že sú správne. Pozri sa do môjho brucha a uvidíš. Nadýchni sa z mojich pľúcnych mechúrikov a vypraž si volské oko na ľavej obličkovej panvičke. Ak hovorím o volských okách, myslím tým tento apríl, keď snežilo - skromne, trošku s obavami, ale na rovnej čiare. Sleduješ, viem, že ma sleduješ a vôbec, dnes som nadvýživená struna.
A vôbec, celý deň ma štípu oči. Bola som ticho, po napísaní tej veľkej slohovej práce, počas ktorej sa mi oči kotúlali kade - tade a stále sa odkláňali k letáku Čo by ste mali vedieť o tuberkulóze. Bola som ticho, keď som dávala život svojmu rozprávaniu - Dorote Kuslowskej, Myi (neviem ju ohnúť, vyskloňovať), jej mužovi, Eme a Louise. Bolo to pekné písanie. Bavila som sa a štebotala so svojimi postavami. Celý deň ma štípu oči. To je pravda. Z dymu cigariet a z pitia čajov. Z ovocného u Kozla, zo zeleného v cukrárni Veronika a šípkového doma o pol šiestej. U Kozla to bolo plné. Bola som ticho, keď som sledovala. Pohľady, štíhle prsty, čo držali štíhle cigarety a oči v tých pohľadoch. Štípali ma oči, mali by to zakázať, veď ja čoskoro ich vinou zomriem a moje pľúca so mnou. Pila som svoj čaj, nechcela som pivo desiatku, chcela som držať šálku a cítiť sa zdravo - sviežo - fit. Idem si napustiť mesačný kúpeľ a cítiť vietor, veterné olivy, najlepšie čierne. Chutia zamatovo. (znenie)
Prišla som len na návštevu. Kým dostanem nápad, aby som mu napísala básničku, taký text asi, slabiky a iné srandy poukladané vedľa seba. Priniesla som si hrušku a prázdny hrnček, do ktorého sa mi nechce ísť dačo naliať, preto zliezam parametre svojej mysle a kým náš pes zaspí, chcem vymyslieť text, ktorému poviem básnička. Napíšem o tom, keď si spomeniem. Celobytostne sa snažím chytiť môj nápad. Občas sa tak hráme. Obhadzujeme sa skákalkami, hryzieme lízatká a ja učím môj nápad škrabať tak, ako škrabú mačky : zadrap do mňa nechty a potiahni. Keď sa už do mňa zadrapí, poviem, že som plne pri vedomí a spokojná. A že ďakujem. Teraz si chcem zaspievať : But I need to love me. Často si trúfam potrebovať pochopenie. Často chcem vidieť opustené more a mať piesok za nechtami fialovými od zimy. Potom si na tom istom piesku chcem vystrieť deku, ležať ako embryo a rozprávať Mu o pohľadoch, o tichom spánku tamspiaceho, o jeho čiernej guľke v hnedom oku. Hrdo mu ukazovať zaspaté ústa, čo vyzerajú ako tie Julie Roberts, a to on nie je dievča. Byť s ním embryo a nechať Ho, aby nás pozakrýval nealergénnym paplónom a nosil všade, kam bude s nami chcieť ísť. Už viem, ako napísať básničk
Niekedy sa stratím a neviem, ako vyrobiť inspírium. Zamestnaná márnymi diskusiami medzi mnou a mnou o pôvode vajca na tvrdo v hrnci, ponorená do vody, ktorá mi tými vodnatými molekulami urobí z kože pokrčené prsty. Umývaniu tanierov sa venujem často. Aj lyžice často a s dosť paradoxnou rozkošou ukladám do dózy na lyžičky, vidličky a nože. Škrabem zaschnutý puding z dna kompótovej misky a mierne, vôbec nie násilne premýšľam nad Bratislavou, nad letiskom, nad rodinou Mr. a Mrs. Smith.
Aby som nezabudla na túto chvíľu. Všakovako bežnú – kvôli tomu a ničomu inému tu sedím, ťukám so smiešnym prstokladom a hrám sa. Na to, že sedím v júni celkom bosá na schodoch a hľadám si v päte žihadlo včely. Zadržiavam dych, aby mi nič neušlo. Aby som som si stihla prejsť ukazovákom po rane na lýtku, ktorú som si spôsobila žiletkou. Aby som vystrela nohy pred seba, do výšky 20 centimetrov a nechala si ich ofukovať ventilátorom pc. Som v prechode. Nie v menopauze. Ani v klimaktériu. Chichúňam sa zatočená v uteráku príjemnom na dotyk. Z vlasov mi kvapká voda, po ľavom lýtku mi pomaly, vôbec nie morbídne tečie krv a ja sa trošku trasiem. Veď je ešte len marec. Rozmýšľam o prechode medzi týmito ročnými obdobiami. Ako ich prepojiť, ako ich spojiť a či sa o to vôbec pokúšať. Napadne mi, že to ide. Takto žiť, pripájať sa k svetu. Že je to dokonca klenotom, ako od Tiffanyho, prechádzať dňami, vkladať sa do ich potrhaných príbehov a rozhodovať sa pre ne. Pre stúpanie, pre drobné kroky, ktoré vo svetle žiaria. Ako v našich neokukaných nezávislých filmoch. Viacerí sa premávame s obnaženými nohami. Našuchnutí do štrikovaných ponožiek starej mamy, lebo sa chceme chváliť
Zdá sa mi, že mesačný svit je dnes dobíjaný, či čo. Napadlo mi to, keď sme sa včera s krpatým rozprávali, že čo budeme robiť včera? Veď zajtra sme sa dohodli. Po takom prúde slov náhle zmĺkneme. Pracujeme niekde medzi nami, medzi sebou, neprístupne. A teraz krpatý nahlas dýcha. Spí. Práve dobíja mesačný svit, pod ktorým sa pária mačky. Bliakajú po sebe. Naliehavo. Až to trhá ženskú podstatu, že kde hľadať vystrašené dieťa? A moje brucho sa bude (raz) zväčšovať. Budem si naň ukladať struky zelenej fazuľky a potom ich piecť. S deravým syrom a zemiakmi. Medzi tým o nich písať. Posunúť struky do príbehu. Dať im život, dať život dieťaťu, vyhláskovať fotosyntézu. Ale toto moje brucho nestojí za nič. Je rovné. Pristávacia plocha pre muchy mäsiarky. Pohrebisko mŕtvych mravcov, ktoré po prebudení v tráve presuniem na neurčito preč. Polovička zo vzrušujúcej manželskej plavby. Tak si ho radšej odkladám pod perinu. Nech sa tam hrá s bavlnenou látkou, nech nie je lepkavou pascou pre hmyzovú zoo. A keď je celkom fit, kľudné, tak začnem zaspávať. Potichu. Nenápadne. Stratená vo svojich paplónoch, v snoch s farebnými bublinami, na ktoré sa ráno nepamätám.
Nech nerozkopú moju placentu. Zdrž sa komentára. Zabi svoje donebavolajúce neduhy, lebo teraz na ne nie som pripravená. Vzdiaľ sa, no nesadaj si ku fľaši čohokoľvek alkoholického, lebo sa budem báť – spomienky na obdobia, keď sme mali menej rokov, menej skúseností, no neboli sme nemorálni.
"Tvoj život je formovaný tým, ako ho vnímaš..." Uzatváram sa do svojho domu. Práve teraz. Mám v úmysle obliecť si nenútene letnú sukňu s nejakým žblnkotajúcim vzorom a vyzuť si ponožky, aby som sama pred sebou predstierala teplo. Včerajších 40 a niečo pôstnych minút strávených v kostole mi vytvorilo pred očami námet, ktorý nevyvoláva písanie. Kostol tesne pod kopcom, tesne pod nebom, medzi snehom a ľadom. Počúvala som farára nekonvenčných slov, hriala sa sviečkami a potom prehltla Nebiara a bola ním pôstne zaplavená. Pôst ku mne prináša plodné ticho. Jarné odkrývanie neobjavených krajín. Asi si ponožky nevyzujem. Nechám si ich a budem si držať nohy v rukách. Pozerať sa z okna. Na chodník, ktorý sa leskne ako sklo a sklo presvetľuje žiara. Naša mačka sa šmýka, krúti chvostom a hľadá obeť, ktorú by zviedla. "Je šarmantná a má biele zuby", ako povedala Petra. Na chvíľu si čítam: Jediná absolútne krásna vec je tvoje číre oko / Chcem ho naplniť farbou a kačiatkami / zoo budúcnosti / pre ktoré vymýšľaš mená / aprílová vločka, fajka mieru / malá byľ ...* Dnes nemá nikto sviatok. Len ja túžim piec
6/03/06 Vonku je tma. Ležím v posteli, nerátam nijaké ovečky, nikdy som ich nerátala, len ležím v suchom teple obklopená nocou, paplónom a vankúšmi. Zosúvam hlavu až pod ne, ukladám si ju na plachtu a zacítim svoju bezbrannosť a večnosť. Myslím na nápady, na pokrčené myšlienky, na duševnú plynatosť, na zatiahnuté žalúzie, nejde cez ne svetlo lámp, na rozloženie prežitého dňa a tak hľadám prepojenia.
Slnko sa chvastá svojou studenou hrejivosťou a chce naznačiť okamih tepla. Deň priniesol živelnosť. Možno už včerajšie rozhovory do 00:30. Nové bytovky s novými nájomníkmi vyzerajú prívetivo. Čumíme na ne cez silónové záclony, cez hnedé závesy s klasickým volánom, usmerňujeme svoje divé aj nedivé nápady slnečným smerom - smerom k slnku a zabezpečujeme rovnováhu. Zatúžime po harmónii, akú vidíme v pozoruhodných okamihoch života. Vyzúvame si protetické papuče a nohy vykladáme kade - tade. Tŕpnu nám. Pred očami máme písmená. Že čo je to softvér? Čo je to hardvér? Pohadzujeme takýmito písmenami nerozmyslene. Rozpačito. A veľa sa snažíme. Možno preto to nevidno, pôsobíme nedobre, nepokrokovo. Rozpoltene. Ale za 40 dní zvládneme pár dialógov. Zaznamenáme pár ukážok, trhlín a staviame si ďalej svoj vlastný domček. Presúvame sa do vaní nových bytoviek, napúšťame si vodu s penou, s vôňou lesných plodov typu černica, relaxujeme, načúvame skokom marcových vtákov na streche a premyslíme si ďakovnú reč za týmto prospešným obdobím. Bez akéhokoľvek klišé. Je dobre a my trpezlivo čakáme na podbeľ. 3/03/06
Najedli sme sa. Na svet pozeráme s vypúlenými bruškami, s vypúlenými očami medvedíka Pú a možno si nachvíľu chceme požičať jeho nerozhádzateľnosť. Mlčíme. Pretože nič nevieme lepšie. Mlčanlivosť môže vytvoriť počúvanie. Zaznamenávanie vzájomných súvislostí, vycibrených detailov každej hodiny, a to sa nesnažíme byť puničkárski. Nie sme perfektní.
Nevieme vyrozprávať príbehy, ktoré sa tu odohrávajú. Včerajšie čakanie unavilo. Večer sme ticho ležali pod nočným plafónom a fúkali do kahancov so sviečkami, vyrovnane rozpačitými, ktoré by možno plávali aj v lavóriku medzi lupienkami kvetov, čo sa moc nežmolkajú. Nevieme vyrozprávať príbehy, ktoré žijú v nás, nevieme, ale sú (aj) o architektúre. O vôni kúpeľných miest vo Francúzsku, o zakrivení vody, ktorá pláva na vode, o lomených oblúkoch v kostoloch. Snívame. Valcujeme realitu. Protiklady si (vraj) rozumejú. Od malička sme si obľúbili čisté línie života. Priame. Skutočné. Preto je niekedy ťažké podľa nich žiť. Nezabúdajme ďakovať za čistú líniu vidieť. Bežnosti. Ústa ohýbané slovami. Námety v tom, čo sa točí a plynie okolo nás. Akokoľvek. Inšpirácie v tom, čo počujeme. Námet znamená zlom v slovách. Začne rásť, neoblomne sa rozťahovať a nepopierame - je to príjemné. Necítime exhibicionizmus, nadradenosť, len prísun možnosti vidieť vo videnom. Mať v obľube takéto povolávanie a starať sa oň. Ponúkať mu neumelé vitamíny. Minerálne látky. Stopové prvky. A tak získavať pokoj. PS: Moje bytie spočíva v malých radostiach (Smilla)
Najnovšie som si vymyslela cipkať dni. To znamená zdobiť ich malými (ne)podstatnosťami. Vymyslela som si, že život je príliš nedefinovateľný, príliš ukecaný a ja príliš mladá, aby som mohla byť jeho znalcom, preto si útržky dňa budem pestovať, maľovať a naoko neviditeľné peknosti si napíšem do duše. Zárodok zasadím do kvetináča. Kvetináč položím na parapetu okna bez farebnej záclony a budem si ho polievať. Starať sa oň. Nech len rastie a rozvíja sa. Každopádne, veď je skoro marec, to je skoro jar a už prišiel čas (sadiť rastlinky). Možno to súvisí celkovo s mojím vnímaním. Ak beriem svet vo veľkom, je to väčšinový hnus. Ale je nechcem byť týmto zmätená, chcem veľa. Chcem úplnosť pokoja a nádeje, ktorú tu môžem získať. A tak vymýšľam. Že sa môžem tešiť zo snehu, z ktorého sa včera odtopilo. Z novej sponky do vlasov s nadpozemským zamatovým leskom a z rána - tak veľmi nechutne sivého. Ale nejaký vták kukal (ako kukučka), fúkal vietor a ja som myslela na more, na studené zafúkané more na severe Poľska alebo kdesi v Írsku. To mi urobilo nevšedný deň. Len tak si (to) myslím. Očami a vnútrom fotím. Spájam. Vytváram. Premiešavam. Cipkám si deň.
Čítam potichu. Sama pre svoju dušu. Pre vety, ktoré z toho vzniknú. Čítam o láske. Čo je to láska? Päť písmen? Z formálnych slohov sme vyrástli, možno sme také ani nepísali, ale boli sme nimi ovplyvnení.
Som tu, aby sme sa videli. Aby sme spolu vyplnili možnú prázdnotu. Tú číhačku, ako jej vravím. Aby sme neboli len šikovnými, uhľadenými tak veľmi rozumovými s nevyrovnanými emóciami. Toto je miesto prázdnoty. Toto je miesto, o ktoré sa bije /všetci to cítime/. Vždy sa oň bojovalo. V každom človeku.
