"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
A keď sa mesto zatiahne, vlak zahučí - odíde preč, je vo mne kúsok ničoho. Ničoho, ktoré sa dá hmatať. Krájať vo vzduchu a normálne visí nad mojou osobou. Nie je prázdnou frázou ľúbim ťa po prvej schôdzke tak trochu naslepo, ani technicky skvostným dotykom pohlaví.. Je niečím nevyjadriteľným. Ani nie pocitom, ani nie zážitkom, len takým ničím, čo z času na čas príde a zakýva mi z okna bytovky za koľajnicami.
Zamenila som svoju rannú cestu. Za novú. Vidím až za nebo, na moste hľadám kačky medzi tým ľadom a kačky sa kde-tu nájdu. Pozdravím ich, kačky nič, no už som si zvykla. Ráno som skúmala cestu. Hlavnú. Že či by som to už po nej zvládla aj na bicykli. Či by sa mi moc nešmýkalo, či už je čas vítať najskoršiu podobu jari, veď je už 1. február. A tak som si povedala, že nepredbiehaj, zatiaľ sa len kukaj, akože na tú cestu, na kačky a na ľad, ktorý už neuvidíš, keď príde skutočná najskoršia podoba jari. O chvíľu bude skoro pol jedenástej. Trošku navaríme. Trošku sa najeme poriadneho jedla a nebudeme vymýšľať. O zbytočnej podobe jari, ktorú dnes naozaj nenájdeme. Lebo sa nám na tento deň každopádne nehodí. Som spokojná. Nespadnem v zákrute z bicykla na ľad. Nezlomím si nohu. Nebudem musieť cmukať Septolete tbl. kvôli začervenaniu môjho hrdla. Nebudem sa mať unpraktiš, pretože na taký bicykel vo februári sa treba obliecť. A čo ja najpodstatnejšie, neurazím svoje ovaria, ani corpus /telo/, fundus /dno/, cervix /krčok/ mojej uterus.. A teraz idem škrabať zemiačiky.
Prišlo to od kiwivy, že aj ja mám takéto dačo..čo som jakživ nerada..takýmto štýlom písala..
Máme chuť kričať, na vás, z hĺbky našej podsaty a mať pritom zatvorené oči. Kričať bez hnevu. Asi vrúcne. Ráno listujeme novinami, je to takmer ako v afektovaných amerických filmoch, len tváre bojovníkov sú skutočné. Možno vzdialené. Ešte blízke. Príliš zakvačené do každého pohybu tela a duše tých, ktorí sú s nimi prepojení. Zblížení. Situácie v nás vyvolávajú emócie. Nikto ich nevie pomenovať, úplne charakterizovať. Vo mne ich vytlačené tváre v načuchrených novinách vyvolávajú nemý výkrik. Prekvapenie. Povzdych duše, ktorá tú bolesť ani nemôže pochopiť, lebo s ňou nie je bytostne stotožnená. Prepojená určitým vzťahom. Pripomína mi naliehavé prosenie Zuzany Navarovej v skladbe A Deus. Uslzenú tvár Natalie Portmann v Closer. Zanedbaný kostol s mŕtvym vtákom na dlážke v ČR.
Zaliala som si horúcou vodou čaj. Teraz je pri mne, v hrnčeku s kravou od Petry a vzrušujúco vonia. Fresh Orange, píšu. Mám rada pitie čajov, sneh za oknom / bezpečne za oknom/ vôňu ohňa v podobe malej sviečky a zdupkanie, keď sviečku sfúknem. Aby som nemusala vdychovať smrad parafínu. Teraz síce myslím na apríl. Že sa s našimi deťmi bicyklujeme a zbadáme prvú aprílovú dúhu. Prvú dúhu v živote našich detí. Kvôli tomu a kvôli jedinečnosti tej chvíle zastaneme. Nachvíľu. Aby sme si večer napísali na papier: dnes sa nakreslila naša prvá tohtoročná dúha. Sme šťastní, že si jej farby budeme dlho pamätať. Najstaršia upiekla koláč. Keď si ho človek posype práškovým cukrom, je dokonalý. S čajom chutí zimne a dodáva skorej tme januárový pôvab. Nesie v sebe čarovnosť týchto nepohodlných dní pre moju svojvôľu byť bez snehu a cítiť vietor prinášajúci teplo. Tento deň bude trvať ešte dlho, veľmi dlho, ale my všetci sa na jeho záver úplne tešíme. A potom si ľahneme do postelí a budeme spať mäkko, ako sa dá len v zime. (Budeme telefonovať / medzinárodný hovor/ budeme pozerať na Putovanie tučniakov, budeme piť zimné čaje, páliť zimné ohne a čitať hrubánske knihy. A potom už budeme naozaj spať
Kupujem si chips, aby som tam v tmavom kine mala čo chrumkať.Kupujem si aj žuvačky, aby som mala čo žuť. Potrebujem to stihnúť. To kino. Prebehnúť cez cestu, šmyknúť sa a možno nespadnúť. A potom byť tam. Kupovať si lístok a necítiť vietor spôsobujúci Kussmaulovo dýchanie. Napríklad.
Ak sme chceli bežať, tak sme bežali. Z kopca. Na kopec. Ak sme chceli letieť, tak sme vzlietli a hnevali sa, že 15/01/06 je všade prítomná gravitácia. Občas sa nám stane, že zablúdime do známych miest novými očami. Vnímame to všetko (všetko prírodné) trošku inak. Skúmavo je zlé slovo. Novorodenecky. Potrebujeme mamino mačkovanie, inak by sme zahynuli. Potrebujeme sa pozerať dookola a veľmi sa tomu čudujeme. Čudujeme sa sú 2 zlé slová. My sme fascinovaní. Objavujeme. Ak sme chceli mať jar, mať leto, tak sme na tieto priania veľmi rýchlo zabudli. Zablúdili sme totiž medzi (po)citmi. Medzi vystrojenou zimou, ktorá nám chcela ukázať svoju parádu. Aby nám bolo (za ňou) začiatkom apríla naozaj ľúto. Preto sa s nami mačičkovala. Oslnila nás. Boli sme oslnenými dievčatami bez slnečníkov. Ale kto by predpokladal, že v januári ich budeme potrebovať... Kto by predpokladal stojaci dym nad mestom... že tam bude a dá sa nám. Celý, celý, ako tohtoročná zima. V októbri mi tvrdili, že táto zima má byť tuhá a dlhá. A ja som im na to, že neverím, naozaj neverím..( ale 15/01/06 si hmkám : mám rád zimu: zimu mám rád..) a takto to vyzeralo ...
Vraciam sa do včerajšieho dňa, do toho malého balónika čojaviemakej farby uprostred neba, ktoré mrazí a žiadne lietadlo náš mráz nepocíti, lebo letí príliš vysoko; aby som si šupla do úst kúsok koláča upečeného mnou. Vôňa škorice a jabĺk vyvoláva chvenie. Nemysliteľné povedať čoho. Učiteľ vravel, kedysi v októbri, aby sme sa tešili. Lebo je tu jeseň. Obdobie ohňa, zimných čajov a sláskourozčítaných kníh.
Spýtali sa ma, že prečo som nešla za primabalerínu alebo také niečo, hoci ma ani nevideli tancovať. Teraz ma to napadlo, pretože teraz tak trochu spomínam, myslím tým, beriem si z minulosti naliehavo, ale nenásilne niečo šibalskyprežité. To znamená milé. Milé je pozitívne.
Čmeliak na ceste vraví včielke : vezmeš si ma? A včielka, že to de si videl, že urob mi to a choď, kam chceš
Ďalšia veľká dávka masy padá zo strechy a otriasa pevnou konštrukciou tohoto domu. Strhne kúsok omietky a ostane na zemi. Ťažký a mokrý sneh. Vydávame sa na cestu cez mláky s ľadovými kryhami v topánkach, ktoré by mali s ľahkosťou odolať takýmto prekážkam. Ak nie sú prekážky zabúdame veriť v plnosť života, zanedbávame lásku dizajnéra nehmotného sveta pod kožou a tými ostatnými vecami, čo máme v tele. A tak si vlastne, keď si zalievame sypaný čaj Vitálna žena, prehodnocujeme malý kúsok vytiahnutý z poltuctu myšlienok, ktoré sa nám vynoria alebo nás prirodzene oslovia, keď už ten čaj pijeme pri čajovej sviečke forest berry a myslíme si, že pri tomto zatemnenom mokrom počasí nie je také prosté byť akokoľvek vitálnym a pozitívne naladeným. Ale to ako-tak zanechávame a odchytávame si pekné noty z pesničky a vznášame sa po čerstvo vysatej dlážke a tie noty sa nám skutočne veľmi páčia. A sme očarení ako muž - kozmopolita z reklamy, čo mieša parfémy a práve na ten z reklamy mu dala svojím pôvabom návod parížska dievčina. Zároveň to myslíme o kus inak, ako on, čo sa týka našich pocitov. Aspoň si to myslíme.
Pani v čistiarni Pelim sa ma pýta, či prežil a ja na to, že hej. Že má len sedem stehov, nad nimi chrastu a normálne chodí, prirodzene dýcha, nemá tachykardiu, ani nič podobné. Ukazujem jej krvavú koženú bundu a ona mi niečo vysvetľuje. Za sklom vidím svetlá áut a sneh. Myslela som si, že sa to stane. Že sa začne stmievať, pouličné lampy začnú blikať a jednotlivým vločkám snehu sa nebude chcieť tlačiť v oblakoch, preto sa nežne vzbúria a začnú padať. A ja cestou z čistiarne môžem robiť stopy v snehu. Prvé stopy v prvom dnešnom snehu. Ako v soli, lebo soľ štípe a tento sneh štípe zimou, keď mi chce cupkať po krčnej chrbtici. Dvíham hlavu. Chcem ju zdvihnúť úplne hore a nechať sa osoliť. Nastrčiť jazyk snehu a povedať mu : chyť ma, ak to dokážeš. Zatancovať si s ním tango. Alebo valčík. A možno na tom nezáleží. Na domovskej ulici sa priamo stretnem s našou mačkou. Pozerá na mňa, ja na ňu. Kritizujem jej postavu, jej prílš tučné bruško a stratu jej niekdajšej elegancie a pružnosti. Vravím jej, čo som počula: mačky jedia povrazolezci, aby si nepolámali kosti. * A ona na to nič, len mi kradne prvenstvo v mojich prvých stopách v snehu. Tak za sebou zatvorím. Aby nám drahý plyn neuni
Susedia dnes hovoria o psom počasí. Lebo príliš prší, príliš fúka a všetci máme nepekne mokré nohavice a obuv. Utieram hrnčeky, zalievam pre mamu nepríjemne tuhú zrnkovú kávu a zabalená do kohosi presakujúcej, bolestivo vynikajúcej hudby sa zameriavam na jednu hlúpu kvapku dažďa a nič. Pozerám sa na strechu oproti, na bahno lepiace sa na topánky, na nepohrabané vlhké lístie, na tulipánovú kyticu zmierenia. Vietor mi kradne dáždnik, ja mu vravím, že prestaň, že nechaj mi ho, veď nechcem vypadať ako kurčiatko. A on, že no a čo, mňa to baví, je rozkošné, aká si mokrá, všetky súčasti meteorológie sa na tebe bavia a ja najviac. Tak sa durdím, že je trápny, ale on sa len smeje. Čakám na ulici pri Poľnonákupe, kým ma obídu špliechavé autá, kým budem mať voľnú cestu, aby som mohla dupať po kašičke z lístia a hnedého blata. Túžim po zelených čižmičkách so žabkou vyššie nad pravými členkami, po bodkovanom dáždniku a veku od 4 – 8 rokov. Ale mám o 2 týždne 19, ak dobre počítam, lebo v matematike som nikdy nebola dobrá. Spýtajte sa ma koľko je osemkrátdeväť a ja buď použijem prsty, alebo na to vôbec neprídem. Vôbec nemám žiarivý intelekt a moja logika je zanedbateľná. Ale teraz musím
Z nevysvetliteľných dôvodov nám táto pesnička pripomína Vianoce. Vôňu mandarínok. Sneh, ktorého je posledné roky južansky málo, ale my sa to snažíme ukryť. Vravíme si, že aj tak budú pekné Vianoce, nech sa deje čokoľvek. Vravíme si, že sa nemusíme báť námrazy, lebo máme silné nôžky, v nich kosti a tie sa pri dunivom páde nenarušia.
Chceme jesť. Tak zversky túžime po tom mäse v syčiacej kuchte, po jeho lahodnosti, slovenskej exotike. Kúpeme sa v soli, v tej penivej soli, smejeme sa a chceme si okolo vane zapáliť sviečky, priniesť si sedemramenný svietnik, púšťať si žltú kačičku a spievať jej o zime, naivne sa pýtať, prečo neodletela do Egypta, kam chcela letieť malá oscarwildeovská lastovička, hoci vôbec netušíme, či tieto žlté umelé kačice zvyknú letieť do Afriky. Chceme kačičke rozprávať, že napadol sneh, normálny – taký, čo pod nohami vŕzga, že na stromoch pred kostolom sú modré svetielká a ona to nikdy neuvidí, ak sa bude len máčať, rozfukovať bubliny v pene a potom do nich zobať. Povieme jej, že ty kačka, veď aj tak nabudúce nebudeš mať žiadnu penu, lebo táto bublavá soľ sa míňa a my ju za tento večer spotrebujeme. A to s tebou kačička. Budeme sa hrať s bublinami, budeme si myslieť, že máme bublifuk, že držíme balóny, ty v zobáku, my v ruke; že je letný jarmok a my sa čľapkáme vo fontáne, chápeš, my a ty – ohromná sranda, proste my a ty a pár deciek v dúhových plavkách. Lenže kačka je umelá, jednoznačne neživá, preto len tak sedíme, hľadíme na batériu a sledujeme, ako do peny kvapkajú kvapky. Aj tak t
Prebúdzame sa do zimného rána. S troškou mrazu a omrvinami snehu. So slnkom, ktoré dokáže zimne kryštalizovať suchú trávu, hoci je ešte len 17. november. Pozerám sa z okna oblečená v tričku ešte z včerajšieho večera a prechádzam si rukou cez nerozčesané vlasy s ohromnou túžbou nájsť mojumoju gumičku. Slnko sa premiešava s oblakmi nesúcimi zrážky a odrazu už nie je prírodne krásne ráno v malom meste. V televízore hrá naša hymna. Prebieha v spomienkach Nežná revolúcia. Pamätám si na ružové nebo, tmu, námestie a ľudí kričiacich:“ To je ono!“ Mala som dva roky a spomínam si, že som sa bála. Ružové nebo bolo aj neskôr. V mysli sa mi vybavuje jarmok a lízatko v tvare srdiečka od otca. On si trhal cukrovú vatu a predierali sme sa popred stánky užsavôbecnepamätámkam.
Obchádzam to zviera a vravím si, že to už nie je naše mačiatko, ale normálna veľká mačka. V meste ani nefúka, len mrzne a nám je zima. V Jednote kupujeme jogurty, vyberáme vhodné nízkotučné syry a bezcholesterolové potraviny. Nie, my dievčatá nedržíme žiadne diéty. Len chlapci chcú poslúchnuť doporučenie lekára špecialistu a schudnúť. My chceme chvíľu oberať jablká, ale jablká sú už dávno v bedničkách a na stoloch, môžeme akurát rozprášiť jablonské listy v tráve a rozveseliť sa s nimi. Hej, chýba nám to leto, keď príde ozajstný tuhý mráz. Na bicykli jazdíme všelijako nebezpečne. Nie sme zvyknutí na tmu o piatej a povinné svetlo pre cyklistov. Preto blúdime po tme, obíjame si genitálie, mrznú nám genitálie a jojkáme. Vrátime sa domov, a ak je v tej tme hmla aj vysoká vlhkosť, máme dotrblietava mokré vlasy, mokré oči a naše mihalnice sa podobajú na tie Amálkine. Chýba nám vnútorná plnosť leta, systematická pestrosť júnjúlaugusta, ale nepodliehame jej, skôr bojujeme zádrapčivými pazúrikmi našej mačky o jesennosť. O pitie čaju pri okne. Pri sviečke v sklenenom poháriku. Pri strome za sklom. Aby sme vypeknili momentálnosť studena. Môžeme o tom písať, koľko chceme. O sviečkach. O k
Možno sa cítiš unavene, duševne ospalo. Lístie je na zemi a možno je hlúpe stále o ňom písať. Možno je hlúpe stále spomínať hmlu pripomínajúcu rozmazanosť tvojho pohľadu od sĺz alebo od očných kvapiek určených na dezinfekciu. A možno sa mi to páči. Cítiš sa sama, pretože nevieš, prečo obchádzaš ten taxík, je úplne zadarmo, nevboríš si zadok do nekomfortného útulného sedadla, ale ideš cez rieku, možno malú, možno studenú a nepríjemnú pre tvoje dievčenské členky; cez rieku, nad ktorou nevidíš most a stavebné povolenie naň nikto nikomu nevydá. Pýtaš sa, že prečo, oni, že preto a do toho hrá saxofón a škriekajú biele čajky. Samozrejme v tvojej fantastickej hlave. Počúvaj, teraz ti vravím, tu ti vravím, a pozeraj sa na mňa. Nemôžeš sa utopiť, to nie, veď tvoje členky budú posilnené. Tou zimou. Tou nepríjemnosťou. Tými rybami, tými jesetermi, pancierničkami elegans, sardinkami a žabami. Je postmoderná doba, v malej rieke nájdeš všetko. Viem, veď ti rozumiem, hej, môžeš sa pritúliť, hej, vravím, že ti rozumiem. Ale nie je ťažkosť krásna? Nie je senzačné, keď dokážeš dobehnúť náročný cieľ?
(písané včera) Keď príde prvá mínusjedenaždva stupňová zima, lístie z našich ovocných stromov začína padať. Ukážkovo nesynchronizovane, podarene figliarsky . Vtedy stojím blízko okna, rozhliadam sa, chcem, aby bol tento moment mimoriadne pôsobivý, aby obzvlášť prírodné padanie sucho – zlomiteľného lístia vyvolalo vo mne pocit čistoty, možno čistoty chlórovej - bez chlórového štípania v podobe tabliet chloramix dt. Čakajúc na takýto pocit, pozerajúc sa do záhrady oproti, v ktorej suseda páli kopy lístia, napráva lístie hrablami a keď ho napraví, vyvolá obrovské dymenie stúpajúce ponad nízke hrušky až ku komínom na strechách; chytím si uši, lebo cítim tras okien v dôsledku veľmi silného techna šíriaceho sa nevedno odkiaľ. Dym medzitým pokryje celú ulicu avalonskou clonou, zábery, ktoré robím očami mi pripomínajú film Kruh, Seattle a smrť Kurta Cobaina. Dym zacláňa slnko, techno vibruje oknami, slnko precláňa dym, suseda stojí s hrablami pod bradou pri horiacej kope a kričí na svojho hluchého psa.
Priesvitná lepiaca páska z nosa líšky sa odlepuje. Aj papierová, pastelkami vymaľovaná líška má svoje roky. Presne dva. A ty sa z toho tešíš. Že sa môžeš na ňu pozerať a obuť si popritom štrikované ponožky. Potom necháš líšku líškou a sadáš si. Počúvaš slová biskupa východného dištriktu a podčiarkuješ si vety Jacka Kerouaca, román Na ceste. Chce sa ti spať. (Vrzgot rozhojdaných hojdačiek. Hotel na kopci a v ňom svietidlá s mokrým efektom. Veľké biele okná s novšími žalúziami a pohyblivou vôňou odohnaných cigariet. Chvenie studenej priehrady a bielych rybárskych lodiek. Tebamôžerozplakať vietor a nestálosť jeho prianí. Pokosená tráva . Slnko dodávajúce tráve šampónový lesk. Zaneprázdnený údržbár. Tvoje hojdanie vyvolávajúce poskakovanie Západných Tatier. Dobytok na lúkach v spoločnosti pastiera s palicou pod bradou. Šum čerstvej tlače v tvojom vrecku. Blato na týchto topánkach. ) Už obutá v tých štrikovaných ponožkách prechádzaš do kuchyne, aby si zjedla žltú kašičku. „Večer z nej bude bagandža“, odhadla mama. Dávaš si do úst lyžicu za lyžicou a lyžicu držíš zle. Je ti pekne pri pomyslení na tvoj prejav v zátvorke povyše. Na dnešný fragment z tohtoročnej prekvapujúcej jesen
