Katarína Bagoči
Identifikácia
Vstala som a znovu som si ľahla. Mimo periny už nie je teplo a na pohľad z okna som si povedala: už to tam dnes pekne nevyzerá.
Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Vstala som a znovu som si ľahla. Mimo periny už nie je teplo a na pohľad z okna som si povedala: už to tam dnes pekne nevyzerá.
Čoskoro po tom, ako som si pripravila pár vecí na cestu, ma začalo bolieť v bruchu. Tak som sa rozhodla, že z dnešného poradenského maratónu nebude maratón, len obyčajná vyučovacia hodina. Ale to až po tom, čo zjem cestoviny so strúhanou mrkvou a vôňou rôznych druhov syrov.
Po štvrtej hodine podvečer sa pohnem v posteli. Pozerám na stenu vedľa nej, na obrázok zeleno-hnedo-bielej spálne, svetlom vytieňovanú posteľ, ktorá ma teraz nezaujíma, nie je moja, pocit, ktorý vyvolalo toto tieňovanie ma nenadchýňa, nie je o mne, preto sa ním nemusím zaoberať, nemusím sa zaoberať vecami, ktoré mi nepatria, aj keby boli neviem ako krásne.
Vo vlaku som sa prerušovane zobúdzala na drobné podnety. Na zvolanie „nech sa páči, káva", na strhnutie po uvoľnení krčného svalstva a ďalšie, na ktoré si už teraz vôbec nepamätám. Chcela som vtedy žalúdok nezaťažený žiadnym tráviacim procesom, ničím vyrušujúcim, žiadnou fyziológiou, len na chvíľu, žalúdok čistý, jasný, ako jasný svit nezaťaženej mysle.
Už sa teším na ráno. Mám rada tieto prechody vedomia-bdelý stav, polospánkové prešmyčky, zabudnutie a opäť prebudenie. Keď sa všetko zastaví a potom opäť ožije. Mám rada aj to, že keď mi napadne smutná myšlienka a v jednej chvíli na ňu zabudnem, prídem na to, že keď je zabudnutá, je to rovnaké, ako keby ani nebola.
Predtým som si myslela, že boj muža o ženu je v tom, že si ju uchmatne a potom ju má. Že celý ten zmysel je v dosiahnutí, získaní, vybojovaní a potom spolu žijú. Dosiahnutí, uchmatnutí, vybojovaní.
Doumývala som kúpeľňu, vo veciach, ktoré robím, sa objavuje symbolika, telo a duša si podávajú ruky, sú spriaznené, neunikajú od seba. Pamätáš? Hovorila som o tom, čo pre mňa znamená predstava - stratiť sa z povrchu zemského. Chcela som, aby si to nebral vážne, predstavy upokojujú, nie riešia.
Ráno sa zobudím a poviem: dobré ráno útoky, dobré ráno boje. Bojové pole je pripravené, bojovník ešte spí. Včera sme si otvorili šampanské a čľupli doň jahody. Oslavujeme, čo sa dá. Kým ešte žijeme, kým ešte môžeme vnímať. Moje srdce je miesto, o ktoré treba často bojovať. Je to priestor, o ktorý sa treba báť.
V ten deň, nesúca si potvrdenie o absolvovaní praxe, informovaná o priebehu osvojovania si detí, som o tom chvíľu premýšľala. S neuskutočneným zámerom kúpy slnečných okuliarov som sa vybrala vlakom južnou trasou Slovenska. Nechcelo sa mi sledovať krajinu. Chcela som si len celkom pôžitkársky zjesť margotku, ktorú som si nabalila na cestu a premýšľať o slovách toho človeka, ku ktorému som sa tešila na prax už len kvôli jeho prítomnosti, jeho osobnosti, ktorá sa stala mojím profesijným vzorom.
Trochu ma pobolieva brucho. Trochu som s tým zmierená, trochu nie. Snažím sa rozprávať o tom čo prežívam. Preto, aby to so mnou nebolo ťažké, aby som nepodliehala túžbe byť oddelená od okolitého sveta. Napríklad tak, že pôjdem spať, keď väčšina ľudí vtedy bdie.
Zobudila som sa podvečer, také zlatisté svetlo vonku a vôňa hnoja. Myslela som, že taká scéna môže uzdravovať, na chvíľu som tomu chcela skutočne veriť. Tomu, že moje emócie uzdraví svetlo a pach.
Zažila som tu už rôzne prejavy počasia. Keď tá rieka, pri ktorej býva, viac vynikala, lebo slnko a voda patria k sebe. Keď sme skoro ráno ešte nevedeli, čo nás môže prekvapiť. Necháme sa tým naplašiť alebo sa na všetko pripravíme?
Chodí mi po rozume pesnička I cried for you, a pritom tu žiadne cry for you nie je. Tu, v blízkosti mojej radostnorozporuplnej osobnosti, v blízkosti plachej túžby milovať (až) do krajnosti. Je to ako bylina v rozpuku, ktorá pod náporom slnka vyrazí, ako stupňujúca sa vôňa malín, malinového kra, ktorý som si možno len vymyslela, keď som išla za tebou peši v sobotný podvečer. Autobusy vtedy nešli a mne sa na nich nechcelo čakať, dúfať v obrat neštandardnej situácie. Slnko nehorelo natoľko, aby som ho poslala do teplých krajín, ale bolo príjemné, bolo len amplifikáciou toho, čo som vtedy prežívala. Sú to chvíle, keď intenzita slnka nie je podstatná, keď nezáleží na predpovedi počasia ani na jej splnení, len na niečom tak prostom ako je pocit. Napríklad pocit, že tu si a že tu budeš. Nielen dnes, zajtra a o mesiac, ale aj za obzorom takých dní.
Vylepila som si na stenu taký svetloružový kvet, čo som nakreslila na hodine. V strede medzi okvetnými lístkami je veľa miesta na spanie, veľa na hojdanie a ja som si to takto vymyslela, pretože fantázii sme zábrany robiť nemuseli a mohla som si na ňom trebárs aj zalietať keď sa mi chcelo. Zároveň tu mám aj motýlika od Zuzky, fotku s Jankou, ktorá je strašne vydarená, vzadu je trabant, vpredu rómske dieťa otočené chrbtom a ešte viac vpredu je ona so mnou na chrbte, smejeme sa a sme sesternice, o ktorých kedysi ľudia zmýšľali ako o dvojčatách.
Zobudila som sa v perinách z husacieho peria, také tie načachrané, objemné a pompézne ako barok, napadla mi dáma v červenej róbe na bále, kde bola Popoluška a (jej) princ, ako sa mu votrela do priazne, ako sa mu postavila pred oči ako zjavenie „ha, tak tu ma máš".
Akoby niečo nepretržite išlo, lietalo a fungovalo. Inak ako ja, ktorá sa nad všeličím pozastaví, pozamyslí, zneváži tú krehkosť chvíle myšlienkami. Je to iné ako ja. Ono si to len tak je, len tak žije a nikdy nezastaví. Ja si len tak žijem, len tak som a časzo zastanem a stojím. A chcem si na chvíľu oddýchnuť od seba, od celej seba, niekam ísť, niekam, neviem kam.
Chcelo by to: pustiť sa už do písania správy o tom, ako som vyšetrovala samu seba, sama za seba píšem o sebe, aké mi vyšlo IQ a aká osobnosť, urobiť z toho záver a prípadne zistiť, či nie som patologická. Vymenila by som pepermintžuvačku za žuvačku s príchuťou mango alebo iné ovocie, čo prská nejakú oduševnelú šťavu, gejzír niečoho, niečoho, čo zatiaľ neviem pomenovať, ale raz príde ten čas, keď si budem vážiť skutočnú výživu pre dušu, nielen samé sladkosti.
Povedala som si, že s tým prestanem. Vždy, keď som si povedala, že s niečím prestanem, snaha sa o tú vetu rozbila a bolo to ako sklo o kameň. A preto už s ničím neprestávam.
Celý deň sa odhodlávam, že napíšem aspoň pár riadkov, ale nejde mi podriadiť si ani jedno slovo. Na stole mám kindervajce ešte ako darček z Vianoc, minifľaštičku od tymiánového medu, v ktorej je teraz svätená voda, štipce do vlasov, červenú bodkovanú misku, pri mne červené pero a červený denník.
Sedím na posteli v tureckom sede a učím sa na skúšku, na chrbte cítim vlasy, chcem ich dlhé, dlhšie ako sú, pre ten pocit, cítiť ich na ramenách, na lopatkách, ako sa rozložia na hrudnom koši až po jeho koniec. Asi pre tú lásku k šírim krajinám..Nedávno sme sa rozprávali, kto ich má dlhé, najdlhšie, „po kade by sme ich chceli, ako komu za aký čas narástli. Čo to pre mňa znamená?