Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Prišla som na izbu taká akási pripitá, z jedného malého plastového pohárika vianočného punču. Tým čo boli na izbe - spolubývajúca a moja návšteva - som povedala „čaute, ja som asi opitá, a potom, potom, keď som sa umyla s jedným z mojich sprcháčov s vôňou ako misa ovocia, som zaľahla a tvrdo zaspala. Návštevu som tak možno nepriamo vyhnala, ale to nevadí. Návšteva je u nás už ako doma, a je už tak vycvičená, že prichádza, aj keď ja práve nie som doma.
Jahodový tvaroh a banán mi urobili pohodlie v žalúdku aj tam niekde, kde je centrum chuti, aj tam, kde sa zaceľujú nervy, keď človeku chýba trochu draslíka alebo tak nejak.
V ten deň som si povedala, tak dlho som už s nimi nebola, že ich už musím vidieť, lebo to neprežijem. Okolnosti mi priali, autobusy chodili a ja som sa tešila, lebo som priam potrebovala objať tie deti. Je to katarzia, keď si položí hlavu do výstrihu a je to čisté,
Vstávam o piatej, lebo ma prebudí hlad a sen o parených buchtách posypaných sladkým kakaom. Chvíľu ležím a ranná tma mi ponúka svoju náklonnosť. Aj zatiahnuté žalúzie, internátne ticho a ticho všetkých vzdialených spolubývajúcich naokolo ma obaľujú ako ešte-teplá-perina, v ktorej som mala byť, no kvôli hladu po živote už nie som.
Sedím so zatiahnutými žalúziami a je mi tak dobre. Okrem toho mi je ešte horúco, nekonečne horúco a zdá sa mi, že všetko vo mne teraz bije rýchlejšie; srdce, krv v cievach, aj tie úvahy o pondelkoch, ktoré v tomto semestri začali tak príťažlivo a nebezpečne, ako výzva, či vyjdem s pravdou von, ako výzva, že s ktorou pravdou vyjdem von?
Prišla som na svoju internátnu izbu a tam: chlad. Chcela som, aby tam bolo aspoň niečo z toho, čo som práve chcela: teplo, internet alebo človek, no bola som tam sama so svojimi pár farebnými vecami, kvapkaním dažďa za oknom, nehrejúcimi radiátormi a myšlienkami: čo ako kedy kto príde čo bude zajtra, koľko sa nájde pohladení.
Na zemi sa sedí dobre, jednak preto, že tu nemám stoličku ani stôl a zo zeme môžem lepšie počuť silu dažďa, vidieť na pollitrovú vodu Bioderma, nad ktorou kozmetička aj tak ohŕňala nosom. Chcela som byť vtedy agresívna, no myslela som, že by bolo asertívne povedať jej, nech sa nerobí takou múdrou, nič sa jej nepáči, ani moja pleť, len mi ponúka to svoje množstvo výrobkov a maže mi to všetko na tvár. Myslela som si vtedy svoje a teraz si hovorím, že tvoriť pekné veci je náročná práca.
Prišli sme na kúpalisko a nedokážeme sa vyzliecť, pokúšame sa prísť tomuto nainfikovanému bloku na meno, no zdá sa, že každá z nás má iné dôvody, rýchlo nás to prestalo baviť, a tak oni skĺznu do bazéna a ja ostanem na deke strážiť- foťák, telefóny, peňaženky, z ktorých si neskôr vyberáme mince na nugátovu a „bounty, strážim, a niekde skryto možno aj svoju polonahotu.
O siedmej ráno mi teta pripravila omeletu. Vedľa postavila kečup, kúsok čierneho chleba a keď som prišla, pozerala sa ako jem. Hocikedy ma takto pozoruje, a ja sa vtedy tvárim, že o tom neviem. Povedala som si: nevadí, veď aj ja sa rada pozerám a potom som sa jej spýtala, o koľkej ráno zvykne vstávať do práce.
Ráno sa zobudím a mám šál na krku, úplne starý a úplne škaredý, nie-očami sledujem svoje telesné pocity a hovorím si, že tá choroba snáď ozaj prechádza, že sa mi dobre spalo, aj keď v sne ženu otrieskalo o skaly, zanechala po sebe dieťa a ja som nevedela, čo s ním...
Snívalo sa mi, že som mala mať absolventský koncert, hrať túto skladbu , prstami som si naslepo skúšala prstoklady, no zrazu mi všetko vyfučalo z hlavy a v poslednej chvíli som si povedala, že nehrozí, ja nikam nejdem, lebo sa budem veľmi mýliť.
Hovorím im, že sa tu ani veľmi nenudím. Veľa čítam a málo rozprávam. Napíšem veľa strán denníka a premýšľam o dušiach aj telách. Cítim sa ako vo filme, kde niekto pacientke hovorí bude to pre teba dobré, pobudneš tu zopár dní, oddýchneš si. Premýšľam o mieri v duši a prekážkach k nemu, žujem veľa žuvačiek a zvuky električiek nepočúvam. Tie sa stávajú. Ako život a niektoré veci v ňom, ktoré si nezapríčiňujeme samy. Proste sa stanú.
Nemám tu toho veľa, ale je tu všetko, čo práve potrebujem. Len oblečené periny, najnutnejšia kozmetika, knižka: Obecní psychoterapie, Sv. Písmo, doklady, plná taštička s bižutériou a denníky – tak veľmi podstatné.
Vždy, keď mi v noci niečo napadne, z každej myšlienky si vytrhnem jedno slovo a urobím z toho jeden pojem. Aby som nezabudla. A na druhý deň ráno, na obed alebo večer, keď budem mať ruky aj telo schopnejšie ako pri zaspávaní, si to zapíšem. Ako minulú noc, keď sa čas postupne prekĺzaval z hodiny na hodinu, už sa aj skoro brieždilo a ja som si pripadala ako veverička, čo vstáva a opäť ľahá a vôbec nič jej neprinesie pokoj.
Teraz síce ležím a na bruchu mám PC, páčia sa mi tieto slová, preto hovorím, že slnko sa ku mne cez okno vzmáha a rozptýli ma, uchmatne môj zrak a ja tlieskam, lebo dnes pôjdeme plávať, smejem sa ako decko, lebo bude aj čaj, jahodový roiibos s mliekom a medom. Netrúfam si povedať, koľkokrát dookola počúvame tú istú pesničku, tentoraz ruskú, plnú sentimentu a ľubozvučných ruských slov, zatváram oči, pozerám na svoju obmedzenosť, a on v tej chvíli povie, že ktovie aké to bude, keď poslednýkrát vydýchneme.
Myslím len na časti, nie na komplexy myšlienkových pochodov. Včera mi dobre padlo prečítať si, že láska nemyslí na zlé a dnes, že duša hľadá trvalé bydlisko, pomyslieť si, že zamyslenosť môže byť len obyčajná fyzická únava, a preto o nej netreba veľa rozjímať. Mám rada tie veci, čo mi napadajú, trhliny v kontexte, tie útržky, keď som rozmýšľala o svojom živote a ten proces, tú jednu etapu som charakterizovala : odvtedy to už išlo veľmi rýchlo.
Doma som našla dva detské šampóny for kids s vôňou hrušky a marhule, rozkvitnuté čerešne za oknom, čaj pre dojčiace matky, detský bylinkový čaj a vankúš voňajúci za dieťaťom, za dieťaťom vo veku kid, ktorý som chvíľu ovoniavala, potom som si naňho ľahla a okolo jednej ráno zaspala.
Rozpršalo sa, keď som prišla, keď sme so všetkým skončili, zabuchli počítače s bakalárkami, keď sa tu plače, lebo sa celú noc nespalo. Keď po tom všetkom sú tu slzy, zabuchnuté dvere a za oknom kypí zeleň pod tou ťarchou dažďovej vody.
Včera ráno mi došla sms, že doma katušku všetci ľúbia. Musela som sa preto zobudiť. Musela som si preto spomenúť aj na ďalšie prejavy lásky, aby mi bolo ľahšie premaľovať ten obraz.
Je to slobodné dar prijať a prosíkať oňho-to už nie. Hovorím na izbe, že by sme nemali očakávať citové naplnenie a nevytvárať formulácie: toto by mi mali povedať, takto by sa ku mne mali zachovať, toto strašne potrebujem, týmto ma naplnťe. Toto príde samo, môže prísť inak, ale príde. Učím sa dary príjimať a nie o ne prosíkať.
