Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Sušia sa mi tričká na balkóne, veľmi rada periem, ten pocit, keď sa špina stráca, stráca z čohokoľvek, keď sa čistia motívy a túžby, aby som napokon zistila, že sterilita zatvára, zatvorená v sebe, zakonzervovaná a mĺkva, rozkladajúca sa vo vlastnom cukre, bolí ma hlava, počúvam ozveny prekypujúcej minulosti, kvapkanie vody v jaskyni, ohlušujúco tiché a nepatrné, uzatvorenosť a nepriedušnosť vlastných chcení,
Bola som v Bille na nákup, vážila som banány a vrecúško s nimi som zaviazala jemne, Billa je na lúke a nákup bol tak trochu aj zámienka, aby som cez ňu mohla prejsť, na chvíľu som si uvedomila dupkanie tenisiek po zemeguli a zemeguľu po teniskách, spomienka na terapiu:
Tu som. Lebo cítim a tomu podobné. S touto slabosilnou dušou a dvoma jej vrcholmi a dvoma jej pádmi ma učíš ako žiť.
Už v tom viem chodiť, už mám o desať rokov viac, už to teda nemôže byť také ako vtedy. Viem v tom chodiť. Nepatrne verím, že keď sa človek vykúpe v parádnej bolesti, stane sa dieťaťom radosti. Začne dávať aj z ničoho, ba viac, sám sa stáva radosťou.
S dievčatami sme sa vybrali von a cestou som do neba vystrelila modlitbičku: nech dnes stretnem niekoho, kto ma inšpiruje.
Kým sa vyparuje cuketová polievočka a na Minimaxe dávajú *Kráľ Drozdia brada*, dieťa spí, všetci musíme stíchnuť, netrieskať taniermi a lyžicami, nebuchotať, lebo potom bude mrzuté našou vinou a my to budeme musieť naprávať, ja to viem, mne to ide, moja jediná sestra mi povedala, že skáčem ako opica, ale neskáč tak, keď tu máme dieťa a pri ňom sa to takto robí, ak chcem zachytiť jeho pohľad, čo sa neodvráti alebo necenzúrovaný pachtivý smiech, čo znie ako zatrepanie tvrdými lesklými cukríkmi o sklo.
Možno je tento deň plný ružových bubliniek, možno uteká a možno stojí. Záleží na tom? Momentálne sa mi páči vidieť rôzne oči, pozerať sa na ich modré farby, úplné tvary, v žiadnych nevidieť neúplnosť, mať v sebe farby a pýtať sa otázky v tvare kruhu: aký si? kde je tvoje šťastie? prečo? Večer čo večer ho zamňa objímať, urobíš to pre mňa?zatvorím notebook, byť prítomná, lebo tak je to dobré..
Zobudila som sa a tie šľahajúce plamene, ako ich voláme, ma síce pristihli nepripravenú, ale niekto starostlivý ešte nadránom závesy zatiahol a plameňom zatarasil ich ničivú moc. Ráno po prebudení vždy skontrolujem svoje dva stavy citovosti. Ráno si uvedomím, že som šťastný človek, ale ani to neznamená bezstarostný život. Veď vieme, vieme..
Dnes som si triedila veci: oblečenie, knihy, darčekové tašky, vrchnáky od kompótov, umelohmotný pohár, topánky. Vytriedené veci som si rozdelila do troch tašiek a pripravila na odvoz. Marek prišiel a bol oboznámený s plánom. Najsmiešnejšiu tašku som zavesila na krk jemu, aby bol on ten trápnejší, a v ukrajinskom štýle sme sa vybrali zaniesť to všetko do ružovej budovy. Pri jeho veľkej výške na ňom kabela zanikla a tak som bola smiešna iba ja.
Znova sa zobúdzam a nebudem prepokladať, že dnes bude inak, aj keď včera prišlo oslobodenie, len malá chvíľa a v nej pol sveta, pol dňa zamoreného niečím neprístojným, mojou citovou históriou, ktorá nikdy nemala kožu, pokožku, ktorá by ju chránila, hriala, bola ňou najintímnejšie obtiahnutá, telo na tele, nikdy, prišla chvíľa, keď sme stáli oproti sebe a bol tam ten ostnatý pocit, ktorý mám pri tých, ktorých neviem mať tak rada, ako by oni chceli, ostnatý plot sa zrazu roztopil, lebo sme si vystačili s maťSaRádPoSvojsky, my sme ho prekročili, my, a mňa prekročil tieň úzkosti, keď mi odosobnene povedal, že „keby vedel aká si, tak by vedel o čo prichádza.
Sedíme a nehanebne kladieme nohy o zábradlie balkóna nad oltárom. Zrazu ma napadne, tak sa pýtam:
Celý deň sa potkýnam o sny, zakopávam o ich kľúčne kosti, o ich hnusnú vychudnutosť, suché kosti čo tak hrkotajú, ja ich škrtám a potom opäť chcem, opäť ich živím, nech mi, prosím, neumrú. Je infantilná, tá roztrasenosť života, jem jahody, možno mi nafarbia dušu, možno načerveno, jem jahody a chcem ich vitamíny, nech sa mi dávajú a živia môj život. Sedím v päťke a sme akosi dlho v tuneli, tak dlho, ako sme ešte neboli, nechcem sebou veľmi zatriasť, nech sa opäť neroztrúsim, vonku dievča líže zmrzlinu, zmrzlina je krásna, purpurovopomarančová, má takú farbu, takú farbu má.
Chcem svoje srdce posadiť a povedať mu-tu sa posaď a seď (kým ja nevybavím, čo treba). Neplač. Stojím v svetloslnečnej farbe a svetlých slnkomvyťahaných vlasoch, čo potrebujú sponky na svoju strapatosť, dnes okolo mňa prešiel a ja som si zatvorila oči; netvárila som sa prežívajúco, nedala som emóciám potvrdenie o ich dospelosti, zakázala som si, zatvorila dvere pred dovolením si, tak veľmi ťa vnímať...
Teraz by som dokázala emočne umrieť od krásy. Teraz hej, a aj blondiačik vraví, že neverí, že tu na Zemi neexistuje dokonalé šťastie, mám ho tak rada, v živote by ma nenapadlo, že by som ho mohla mať tak rada, že by som ho vôbec niekedy mohla mať rada a prehovoriť s ním čo len slovo. Úplne mi hrabe, som si istá, aj Anne, smejeme sa celú omšu, pred chvíľou mi volala, „Neprídeš?.
Sobota Prekorčuľovali sme štrnásť a pol kilometra, v cieli si rozdelili jeden pomaranč a potom som dostala kyticu nevädzovomodrých nevädzí. Ich farba na mňa niečo kričí, je vzpriamená a sebavedomá. Nevidno známky neistoty.
V pondelok nám švagor, ktorý by mi mohol byť starším bratom, hovoril o vnútornej kráse, o jednej Láske ku mne, a ja som sa tak sama v sebe pýtala, čo táto láska znamená v praxi.
Tamten večer mi bolo všelijako. Predovšetkým tvorivo. Do mysle som si nabaľovala akékoľvek katastrofické scenáre, týkajúce sa môjho budúceho, možno skrehnutého, možno posilneného a odolného života. Učupila som sa na stoličke a myslela. Čo bude, ako bude a že inak ako katastrofálne byť nemôže. Že tak.
Hovorím si, len dýchaj, dýchaj, hocikedy keď na prechádzke pristihnem svoju in-dependentnú osobnosť.
Všetky posledné dni sú o jednom boji, propagácia rozumu, reklama naňho mne, bez podprahovosti, celým svojím kráčaním pripomínam striebornú púpavu, fúkanie do nej, letiace neprístojnosti, obzerám sa za vecami, ktoré vypúšťam, lebo ťažia a som so sebou spokojná. Zakladám si na atmosférickom prežívaní prítomnosti. Zakladám si na tom, aby bol diár v duši stále plný, návštevné hodiny stále otvorené, aby sa v nej pravidelne vetralo.
