Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Všetci slovenskí saleziánski kňazi, ktorí účinkovali na Slovensku boli vysvätení v zahraničí. Až v decembri 1932, na Nepoškvrnenú, sa mohli saleziánski spolupracovníci a dobrodinci zúčastniť na prvej kňazskej vysviacke saleziána. Túto vysviacku prijal Leonard Tikl v trnavskej katedrále z rúk biskupa Jantauscha.
V auguste 1932 bolo rozhodnuté, že na jeseň sa začne s výstavbou saleziánskeho domu na Miletičovej ulici v Bratislave. Delegát saleziánov dr.Walland vyzval tri firmy do konkurzu na stavbu budovy. V konkurze najlepšie pochodila firma ing.Jozefa Petriho, ktorá prisľúbila, že so stavbou začne už v novembri. V prvej etape sa mala postaviť desatina diela, ktorej rozpočet by mal byť okolo milióna korún. V tej dobe to bol poriadny obnos peňazí.
Benedik sa už počas troch rokov účinkovania saleziánov stal centrom mladých na Pohroní. Začiatkom júna 1932 sa do Benediku zišlo vyše 3 000 prvoprijímajúcich detí zo štyridsiatich obcí z okolia. Na túto slávnosť prišiel aj rožňavský biskup Michal Bubnič.
Rok 1931 nebol veľmi priaznivý pre Cirkev. V tomto roku prichádzajú zo Španielska zlé správy. Červení tam poslali do vyhnanstva kráľa Alfonza XIII. a v Španielsku nastáva republika. Ľavicové živly podnietili aj prenasledovanie Cirkvi, ktorú upodozrievali, že bola spojená s monarchiou. Za tri dni zapálili 55 kostolov a kláštorov. Predseda vlády ľudového frontu Manuel Azaňa prehlásil: - Španielsko prestalo byť kresťanským!
V septembri 1931 začal nový školský rok pre vyše 100 chlapcov v Šaštíne. Okrem štúdia im však po rozume lietajú aj všelijaké huncútstvá, ktoré udržujú veselého ducha. Jeden z chlapcov ich opísal takto: "Je pondelok. Máme chémiu. Chystáme sa na pokusy. Priateľ Štefo spravil dnes na poludnie prvý pokus a vydarilo sa mu. Ošmekol kuchárov o dve porcie salámy. Nech žije veda!"
Don Vagač rozmýšľal o tom, že bude potrebné založiť ďalší ústav. Myslel si, že to bude niekde na Horehroní. Pán to však naplánoval ináč. Don Vagač tieto jeho plány opísal takto:
V polovici augusta 1931 prichádza z Talianska nová posila. Anton Vácval sa lúči z Talianskom a lúči sa aj so Silvestrom Taligom, ktorý sa stal asistentom v ústave San Saba. Starý profesor Carcana sa pri Vácvalovom odchode trochu rozčuľoval:
Saleziáni v Šaštíne už mali sochu Pomocnice. V pútnickom kostole Sedembolestnej však chýbal obraz don Bosca. Preto sa v Šaštíne rozhodli, že už je najvyšší čas, aby v kolíske saleziánskeho diela na Slovensku visel nejaký obraz zakladateľa saleziánov. Šaštínsky chrám si zaslúži umelecké dielo, a tak prácou na obraze poverili viedenského majstra Hochschartnera. Obraz do ústavu priviezli 20. júna 1931. Pre chlapcov v ústave to bola veľká udalosť. Jeden znich svoje dojmy opísal takto:
V marci 1931 prišiel po polroku do Benedika z Juhoslávie pán delegát Waland. Don Vagač ho zaviedol do Kozároviec, kde mu obidvaja zažili prekvapenie. Vo svojich pamätiach túto udalosť opísal takto:
Saleziáni na Slovensku v roku 1930 mali dva ústavy. V Šaštíne a v Benediku. V Šaštíne ich bolo okolo 110. Keď vyrukovali v rade na nedeľnú svätú omšu, všetci šaštínčania sa pozerali a ženičky si šepkali:
V septembri roku 1930 nastali v komunitách výraznejšie zmeny. Don Vagač, šaštínsky direktor ich opísal takto: "Konečne roku 1930 nastali v Šaštíne radikálne zmeny. Po mojom šesťročnom farárovaní a štvorročnom direktorstve som bol preloženy do Hronského Sv.Beňadika za spovedníka spolubratov a za kaplána do Kozároviec i do Orovnice.
Saleziánske dielo sa na Slovensku veľmi pekne rozrastá. Každý rok pribudne nejaký kňaz, alebo nejaký spolubrat. Rok po roku saleziánov pribúdalo ako húb po daždi a každý "prírastok" bol privítaný s radosťou.
Život v šaštínskom ústave prebiehal celkom pokojne. Okrem tradičných pútí a procesií pribudla vo farnosti procesia so sochou Pomocnice, ktorá sa konala vždy 24.mája. Bohoslužby v kostole sa stali krajšie aj vďaka spevu študentov, ktorí si nenechali ujsť hlavne veľké oslavy.
Hrozno, z ktorého sa robí dobré víno, rastie obvykle v strapcoch. Podobne je tomu aj so svätými. Don Bosco bol ako prvý zo saleziánskej rodiny vyhlásený za blahoslaveného. Jeho nástupca don Michal Rua už v tom čase je vyhlásený za Sluhu Božieho a 15.januára 1930 svätý Otec potvrdil vymenovanie výboru pre zahájenie procesu blahorečenia don Ruu, tohto "druhého don Bosca" ako ho nazývali
Saleziáni v Šaštíne prvých päť rokov mali príliš veľa práce a málo rúk na to, aby mohli začať vydávať svoj časopis. Niektoré veci sa však predsa len podarilo vytlačiť. Don Vagač situáciu, ktorá bola v januári 1930 opísal takto:
Prišiel september 1929. V Šaštíne sa začal školský rok. Jeden zo študentov, ktorých tam bolo 105, si na tento začiatok spomína takto: "V mene Božom sme započali školský rok 1929/30. Na "Veni sancte" ideme v dlhých radoch prosiť Ducha svätého, aby sme duševno-telesne prospeli v tomto roku - aby nás chránil od krupobitia štvoriek.
V marci 1929 prebehla saleziánskou rodinou radostná správa. Na poslednom zasadnutí Kongregácie bol totiž vydaný dekrét, že sa bezpečne môže pristúpiť k blahorečeniu don Bosca.
Saleziáni dobre vedeli, že žiadne dobré dielo sa nezaobíde bez problémov. Diabol je inteligent a má svoje spôsoby, ktorými sa snaží každé dobré dielo udusiť v zárodku. Don Vagač problémy v Šaštíne opísal takto:
Don Vagač mal okrem Bratislavy dosť starostí aj v Šaštíne. Rozhodol sa, že k zvonom ktoré sú už vo veži, treba umiestniť jeden väčší. Ťažkosti pri zháňaní peňazí na jeho zakúpenie nám opísal takto: "Keď sa podarila kúpa zvonov, tento úspech ma posmelil na ešte smelší plán. Blíži sa 10.výročie jestvovania Republiky česko-slovenskej a z tejto príležitosti by sme mohli nazbierať sumu 150 000 Kčs na národný zvon "Sedembolestnej". Druhá veža je celkom prázdna. Tam by sa hodil 6 tonový zvon na guličkových ložiskách. Jeden chlap ho nerozkýva. Veď len jeho srdce by vážilo okolo 150 kg...
Začiatkom roku 1928 nastalo oteplenie vzťahov medzi našou republikou a Vatikánom. Česko-slovenská vláda videla, že je nutné nadviazať s Vatikánom prerušené diplomatické vzťahy. Začiatkom februára bol preto uzavretý Modus vivendi medzi Vatikánom zastúpeným Msgr.Ciriacim a česko-slovensku vládou zastúpenou ministrom zahraničia Dr.Eduardom Benešom. Dohoda riešila najmä tieto otázky:
