Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Na jar 1927 dostávajú Slováci od svätého Otca Pia XI. veľký dar. Svätý Otec 22.apríla 1927 vydal dekrét "Celebre apud Slovaccham Gentem", ktorým je pútnicky chrám Sedembolestnej v Šaštíne vyhlásený za sídlo Patrónky Slovenska. Týmto dekrétom šaštínsky chrám postavil na roveň svetových pútnických chrámov ako sú Čenstochová, Lurdy a Mariazell.
Saleziáni v Šaštíne dobre vedeli, že nebude možné stále posielať našich klerikov študovať filozofiu do Talianska. Štúdiá v zahraničí boli pre nás predsa len príliš drahé a nebolo možné posielať stále nových a nedať pritom žiadnu vynáhradu. Bude potrebné rozmýšľať nad tým, aby sme si založili vlastný filozofický študentát niekde na Slovensku. Je pravdou, že vtedy sme ešte nemali dostatok profesorov, ale budova sa môže pripraviť aj skôr. Šaštínsky direktor don Vagač opísal hľadanie vhodnej budovy takto:
Saleziáni vidia, že dielo na záchranu mládeže, ktoré budujú s veľkými ťažkosťami a prekážkami potrebuje pomoc zhora. Toto veľmi dobre vie aj svätý Otec Pius XI. Chce pomôcť mladej saleziánskej rodine vo svete, a tak jej dňa 25.septembra 1925 udeľuje drahocenný dar. Tento dar je určený nielen všetkých saleziánom, ale aj sestrám Panny Márie Pomocnice, chovancom a saleziánskym spolupracovníkom.
Po májovej púti v roku 1925 sa v Šaštíne ukončil prvý školský rok. Skúšky ešte neboli verejné, chlapci ich skladali len súkromne pred svojimi predstavenými. Po skúškach odišli na prázdniny, a tak saleziánom pribudlo viac času na dokončenie toho, čo cez školský rok nestihli. Bolo potrebné pripraviť miesto pre ďaľších chlapcov, ktorí tu prídu na ďaľší školský rok. Tento rok by bolo možné prijať viacerých, lebo sa zlepšila situácia - pribudlo asistentov. Z Valsalice z Turína totiž prišli na Slovensko do Šaštína po dvoch rokoch štúdia klerici Kostolanský a Karlubík. Tretieho z ich skupiny - Jašíka poslali predstavení do ktoréhosi talianskeho ústavu. Bol z nich najschopnejší, neskôr sa však stratil.
Saleziáni v Šaštíne vedeli, že začiatok diela bude ťažký. Vedia aj to, že je to dobré dielo, a preto sa netreba vzdávať. Najväčšie problémy im robí nedostatok priestorov a preto sa rozhodli, že od Lesnej správy odkúpia kláštor, ktorý je spojený s farou. Doteraz mali k dispozícii iba niekoľko izieb na fare a veľkú chodbu.
A to veru pocítili aj naši slovenskí saleziáni v Šaštíne. Dosť veľa pomohlo to, že do Šaštína prišiel kňazom don Stanovi, Vagačovi a Bokorovi pomôcť štvrtý kňaz - Jozef Psársky. Bol vedený ako kaplán a vzal si na starosť vyučovanie náboženstva na ľudových školách a niektoré spolky. Zaviedol tiež Mariánsku kongregáciu pre dievčatá a usiloval sa rozširovať časopisy. Neskôr pribudli aj klerici na asistencii a učitelia pre školu ako Valábek, Karlubík a iní.
Až do roku 1924 mali sleziáni klerikov, ktorí študovali jednotlivo v ústavoch, kde sa uchytili. V tento rok v októbri sa ukazujú prvé plody slovenského saleziánskeho ústavu v Perose a vo Folizzo.
Saleziáni teda už majú svoj ústav v Šaštíne a zdá sa, že ich tak skoro odtiaľ nevyhodia. Horšie je to so saleziánskymi sestrami. V Taliansku v tom čase máme okrem klerikov na štúdiách aj naše Dcéry Panny Márie Pomocnice. Je potrebné, aby sa mal na Slovensku kto starať aj o opustené dievčatá. Vagač, ktorý pomáhal sestrám už v Perose, snaží sa aj na Slovensku nájsť nejaký ústav, kde by mohli prísť sestry z Talianska. Sám o tomto úsilí rozpráva takto:
Koncom októbra, keď už je ústav ako-tak prichystaný, prichádzajú z Talianska klerik Psársky a nový šaštínsky direktor don Stano s chlapcami. Priviedli asi asi 27 slovenských chovancov a toľko mohlo byť prijatých i nových, teda spolu viac ako 50 chlapcov. Bola to nevídaná radosť a spokojnosť tak zo strany predstavených ako i chovancov. S najlepšou vôľou a chuťou sa každý pustil do práce a do učenia. Chýbali ešte mnohé veci. Viac ako tretina chlapcov spala na zemi na slamníkoch. Sľúbené postele neprišli všetky naraz. Chovanci sa cítili pod plášťom Sedembolestnej v istote... Ale nie natrvalo. Zdalo sa, že ich vyhodia na ulicu. Našťastie sa prihovorili poslanci Hlinka, Ravasz a Dr.Tiso. Podľa slov don Vagača to bolo vážne:
Don Vagač s don Bokorom sa hneď po príchode do Šaštína dali do zariadzovania ústavu. Pripravovali podmienky pre 30 chovancov v Taliansku a pre 30 novoprijatých chovancov. Asi dva týždne po ich príchode dostávajú vzácnu návštevu. Vagač o nej hovorí takto: "Asi o dva týždne po našom príchode nás nečakane prekvapili piati vzácni hostia, medzi ktorými boli i traja páni biskupi Kmeťko, Jantausch a ak sa nemýlim Vojtaššák.
V septembri 1924 je už definitívne rozhodnuté, že slovenskí saleziáni spolu s chlapcami opustia ústav v Perose a presťahujú sa do Šaštína, kde don Vagač s don Bokorom pripravujú miesto. Keď bude pripravené miesto, tak slovenských chovancov I. a II. triedy privedie z Perosy do Šaštína don Ladislav Stano, ktorý tam bude aj direktorom. Perozský ústav po odchode Slovákov do Šaštína zostane k dispozícii výlučne pre českých saleziánskych chovancov. Takto po dlhom dohadovaní medzi nami Slovákmi a Čechmi rozhodol don Filip Rinaldi.
Teraz už lepšie chápeme, prečo don Vagač s veľkou radosťou píše hlavným predstaveným do Turína a chlapcom do Perosy. Po toľkých rokoch sa saleziáni konečne môžu vrátiť na Slovensku a pracovať tu medzi mládežou. Doteraz pri návšteve Slovenska boli vždy odkázaní na pomoc niekoho, kto by ich prichýlil pod strechu. Teraz sa konečne môžu uchýliť do ústavu, kde budú doma. Keď prídu do Šaštína chlapci z Talianska a neskôr aj noví zo Slovenska, môžu im s radosťou a aj s určitou hrdosťou povedať: „Šaštín je náš!“
Don Vagač s don Bokorom prichádzajú do Šaštína ešte v auguste, aby tu pripravili všetko potrebné. Šaštínska fara im ešte nepatrí, a tak bývajú v Borskom Sv. Mikuláši u dekana Nečesálka. Tento im veľmi pomohol pri vybavovaní fary, ktoré nebolo bez problémov. Dekan Nečesálek neskôr na tieto chvíle spomína:
Ani sa hádam nedá vyjadriť akú veľkú radosť prežívali slovenskí saleziáni keď čítali tento Ohlas. To bolo oveľa viac ako očakávali. Verili, že biskupi im pomôžu, ale že zorganizujú až takú veľkú pomoc, to sa jednoducho nedalo očakávať. Don Vagač rozpráva, aký údiv vyvolala táto správa u predstavených: „Keď som túto obrovskú novinu oznámil hlavným predstaveným v Turíne a keď som im odovzdal preklad celého Ohlasu, žasli od obdivu a radosti. Don Filip Rinaldi opätovne zdôrazňoval túto vetu:
V Žiline sa 24. januára 1924 konala biskupská konferencia. Na tejto konferencii biskupský zbor ustálil, že treba saleziánom už budúcim rokom 1925 otvoriť prvý slovenský ústav a nariadil po všetkých obciach zbierky na tento cieľ. Úmyslom biskupského zboru je, aby časom každé biskupstvo malo svoj saleziánsky ústav. Na konci biskupi podpísali Ohlas slovenských biskupov k ľudu katolíckemu, ktorý zostavil pán biskup Dr. Kmeťko. Ohlas bol čítaný vo všetkých kostoloch a uverejnený vo všetkých slovenských katolíckych časopisoch a novinách a veľmi pekne ukazuje akými osobnosťami boli naši biskupi:
Slovensko volá. Bude to Trenčín? Hneď na začiatku roku 1924 si slovenskí saleziáni začínajú lepšie uvedomovať, že tento rok bude pre nich posledným rokom v Taliansku. Slovenskí biskupi ešte v lete 1923 ponúkajú Vagačovi rôzne možnosti, kde by sa mohli saleziáni so svojím dorastom uchytiť. Slovenských chlapcov v Taliansku pribúda každým rokom a je čoraz väčším problémom zohnať v cudzej zemi pre nich prostriedky na stravu a štúdium. Na Slovensku tiež nie nejaký veľký blahobyt. Veď od roku 1914 tam priemysel klesol skoro o polovicu vďaka plánom Čechov, ktorí chceli urobiť zo Slovenska poľnohospodársku krajinu. Hospodárstvo sa tiež mohlo rozvíjať iba s námahou, lebo daň z obratu bola u nás trikrát väčšia ako v Čechách.
Ústav vo Folizzo, ktorý bol noviciátom, prijal osem Slovákov do noviciátu. Z novicov neskôr až piati odchádzajú na misie. Tento ústav prichýlil aj 20 kvartánov, ktorí tu dostali primerané ubytovanie. Ich slovenským učiteľom a asistentom bol bohoslovec Jozef Bokor. Z tohto ročníka ostali saleziánmi šiesti. Jozef Bokor sa dobre ujal svojej úlohy asistenta a chlapci si na neho neskôr spomínali v dobrom: „Najviac sa nám venoval a všestranne sa o nás staral...
Vagač na Slovensku prijímal tento rok chlapcov nielen do ústavu v Perose, kde bola škola, ale aj do ústavu vo Folizzo, kde bol ašpirantát - bezprostredná príprava do noviciátu. Do ústavu vo Folizzo mohli ísť iba tí chlapci, ktorí už mali štúdiá ukončené. Ani tam však toho miesta nebolo veľa. Vďaka nedostatku miesta sa do tohto ústavu nemal dostať ani Štefan Trochta, neskorší biskup a kardinál. Vagač o tom hovorí takto:
Cez prázdniny roku 1923 odcestoval na Slovensko don Vagač, aby rekrutoval nových chovancov do ústavu. Navštevuje väčšie mestá a obce, kde má prednášky s diapozitívmi o don Boscovi a o saleziánskom diele. O chovancov v ústave sa zatiaľ stará don Stano, Ružomberčan, ktorý má zverenú tiež disciplínu a školské veci.
Saleziáni sa už v Taliansku starajú o niekoľko slovenských chlapcov. Kto sa však postará o opustené slovenské dievčatá. Don Vagač, ktorý bol jediný saleziánsky kňaz v Perose, myslel aj na ne:
