Michal Chmeliar
Káva s mliekom
Nedávno sme boli kolaudovať reštauráciu, čo si s manželom otvorila jedna kolegyňa.
"mávam rád tie ufúľané rána, keď nechce sa mi vstať, keď môžem dlhšie spať..." H.CH.Andersen Zoznam autorových rubrík: Srbsko a Čierna Hora, Francúzsko, Turecko, Ekvador, Argentina, Paraguaj, Brazilia, Peru, Grécko, Španielsko, Súkromné, Nezaradené
Nedávno sme boli kolaudovať reštauráciu, čo si s manželom otvorila jedna kolegyňa.
Jeden víkend nás zobrali domáci na pláže San Lorenzo. A tu sa odohral historický prvý zápas medzi Československom a výberom Latinskej Ameriky.
Po večeroch robí Wall Street Institute takisto kurzy angličtiny pre jeden veľký podnik La Fabril. A keďže je to dosť od ruky, vozieva ma tam Jimmy.
Fredy: Keby som si teraz mohol vybrať, čo chcem študovať, asi by som sa dal na počítače.
Prvýkrát som šiel do práce v doprovode Félixa, chlapíka u ktorého som prvých pár dní býval.
Doteraz som tu o Ekvádore popísal iba to, čo sa mi pritrafilo cestou, no ešte som nespomenul to, aký dojem táto krajina zanechá na bežného Europana, pre ktorého je Južná Amerika úplne novým svetom.
Z Gyayquilu som sa nočným spojom dostal do Manty na pobrežie Tichého oceána.
Toto sa ešte odohráva v meste Guayaquil, druhom najväčšom v Ekvádore, po hlavnom meste Quito. A tu sú tiež úrady, kde sa treba cudzincovi zaregistrovať. Na týchto úradoch už toľko srandy nebolo, ale cestou tam bolo treba zobrať 2 autobusy.
Každý, koho som v ten deň stretol bol prekvapený z troch vecí: 1. Väčšinou ešte nestretli naživo človeka, čo má skoro 2 metre 2. Človeka, čo má iba 2 mená 3. Človeka, čo by prišiel voľakde na rok s tak málo batožiny
Všetko sa to začalo dvoma návštevami Viedne v jednom týždni.
Niekto by mohol povedať, že 9 dní je krátka doba na to, aby sa niečo takéto mohlo stať. Ale stalo sa!
Tááák a som v Paríži. Nebudem popisovať Napoleónov megalomanský Víťazný oblúk, Notre Dame, či (ako vraví môj kamarát) najväčší falický symbol na svete – vežu Eiffela. Aj keď sú to skvosty, akým páru niet.
Saint Denis je štvrť, ktorá sa mi na týždeň stala druhým domovom. Nie je to zase až tak turisticky vyhlásená časť Paríža, no v každom prípade je nezabudnuteľná!
Tak som sa akosi na poslednú chvíľu ocitol v autobuse – smer Paríž. A už od prvého prechodu hraníc bolo s colníkmi veselo.
Nasledujúcim príspevkom sa nechcem stavať na nikoho stranu, ani netvrdím, že je to objektívny pohľad na to, čo sa dialo. Ponúkam len rozprávanie domácich o tom, ako oni videli bombardovanie svojej krajiny.
Aby som pravdu povedal, tak prvý dojem z mesta Belehrad nebol najlepší. Trochu ufúľané, trochu hranaté, trochu vojenské... Inak už to bolo, keď sme sa spoznali viac! Ale to už boli okolo nás parádni ľudia a fantastické jedlá :)
Do Belehradu – hlavného mesta Srbska a Čiernej hory to z Bratislavy podľa kilometrov vôbec nevyzerá ďaleko. Teda pokiaľ sa tam nevyberiete autobusom. To môže byť akokoľvek dobrý šofér – pod 10 hodín to nebude.
Naši madridskí hostitelia Jorge a Belen sa rozhodli, že nás posledný deň nášho pobytu v Španielsku ešte musia zobrať do kráľovského kláštora sv. Lorenza El Escorial neďaleko Madridu. A dobre urobili! Kláštor je naozaj unikátny – interiérom, exteriérom aj záhradami. No najväčší zážitok z celého dňa sme mali na malej terase na námestí...
Ešte na chvíľu ostanem v Madride. Jednak preto, že som tu mohol v plnej paráde vidieť obrovskú Picassovu Guernicu, že tu majú toľko „Václavákov", že sme ich ku koncu už prestali počítať, no hlavne sa mi opäť potvrdilo, že mestá sú najkrajšie v noci!