Zdenko Dzurjanin
Tretie obdobie slovenského národného obrodenia (1835 – 1848)
...alebo druhá kodifikácia slovenského jazyka.
Študent odboru ruské a východoeurópske štúdiá Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Zoznam autorových rubrík: Osobnosti Bulharska, Bulharské sviatky, Balkánske vojny, Z histórie Bulharska, Pamätaj na svoju históriu, Zamatová revolúcia v Bulharsku, Spomienky z bulharskej školy, Moje revolučné básne (bulharsk, Z histórie Slovenska, Z histórie Slovenska - dodatky, Nezľaknite sa!!!, Súkromné, Prvá svetová vojna, Zujímavosti z jazyka, Literatúra, Brepty zo školských lavíc, Na chvíle voľna, Poézia, Produkty vlastnej výroby, Prechádzky po Bratislave, Z výletov po našom Slovensku, Z výletov po svete, Uhorské hrady, Z dejín, ktoré rozprávajú, Ruská federácia v symboloch, Z bulharských kroník
...alebo druhá kodifikácia slovenského jazyka.
K najpoprednejším predstaviteľom slovenského obrodeneckého myslenia a aktivity z radov slovenského evanjelického kňazstva nesporne patril Ján Hrdlička (1741 – 1810), rodák z Modry. Stal sa známym svojou oslavou a obranou slovenskej reči („Vznešenosť řeči české nebo vůbec slovenské“), no nemenej je pozoruhodná jeho národnoobrodeneckým duchom hlboko preniknutá rozprava „Slovanský národ“, v ktorej vzdáva úprimný hol Papánkovi za jeho Dejiny slovenského národa a navyše obracia pozornosť na slovenský národ („náciu slovenskú“) v prítomnosti. Stotožňoval v ňom slovenský národ so slovenským ľudom a veľmi priaznivo oceňujúc jeho pozitívne vlastnosti, najmä pracovitosť, húževnatosť, dobrotivosť, vľúdnosť, úprimnosť a iné, budil úctu a lásku k ľudu i národné sebavedomie Slovákov.
Od začiatku dvadsiatych rokoch 19. storočia pričinením Jána Kollára (1793 – 1852) dostávala sa do popredia nášho národnoobrodeneckého myslenia a hnutia slovanská idea opierajúca sa o kollárovskú predstavu „slovanského národa“. Vo svojej kázni „O dobrých vlasnostech slovanského národa“ z roku 1822 Kollár vystúpil ako zástanca vtedy nového jazykovo-etnického chápania pojmu národ a v tomto zmysle predstavoval všetkých Slovanov ako jednotný „slovanský národ“ s osobitými vlastnosťami, ktoré ho predurčujú k veľkému historickému poslaniu. Tu v istom zmysle Kollár nadviazal na Hrdličkovu rozpravu „Slovanský národ“[1], ibaže vlastnosti tohto národa pripísal celému Slovanstvu.Okrem toho Kollár v tejto kázni vyslovil aj svoj náhľad na problém „malého národa“ akými boli Slováci. Rozviedol v ňom jeden zo svojich hlavných argumentov, ktoré objasňujú, prečo neuznával samobytnosť slovenského národa, ale spájal ho s českým do jednotného „československého kmeňa“ a ten zasa chápal ako jednu zo štyroch častí „slovanského národa“.
Nové myšlienky a úloha Jána Kollára v druhom období Slovenského národného obrodenia.
Pod vplyvom narastajúcich hlasov za slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov, ktoré boli výrazom zvyšujúcich sa potrieb aj slovenskej spoločnosti na prechode od feudalizmu ku kapitalizmu, podujal sa Anton Bernolák svojimi jazykovednými spismi povýšiť kultúrnu západoslovenčinu na samostatný spisovný jazyk Slovákov. V prvom výňatku z úvodu k spisu Dissertatio philologico-critica de Literis Slavorum... (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách... z roku 1787) uvádza niektoré podnety, okolnosti a sťažnosti, za ktorých prikročil k svojmu dielu. Bernolák naznačuje i prípadné námietky a pripomienky k tomuto kroku, ale konečný úsudok o ňom ponecháva tým, ktorí ho budú hodnotiť z hľadiska slovenských potrieb.
Juraj Fándly, jeden z najpoprednejších predstaviteľov prvej bernolákovskej generácie, svojimi myšlienkami a prejavmi medzi prvými (Jozef Ignác Bajza), Ján Hrdlička) naznačoval nástup novej doby v živote Slovákov, novej epochy, ktorú nazývame obrodeneckou. Bol to predovšetkým Fándly, ktorý výrazne vyslovil najvlastnejší zmysel slovenského obrodeneckého procesu. Podľa neho Slováci až do jeho čias nedbali o seba, pretože nevedeli o sebe ako o národe. Teraz prišiel čas ich národného uvedomenia, ktoré sa musí prejaviť predovšetkým tým, že samostatne svojou činnosťou rozvíjanou vlastnými prostriedkami privedú svoj národ a jeho život na vyšší stupeň – „k stríbernému veku“. Treba sa len spojiť a chytiť do práce pre celý národ. V tomto duchu vyznieva jeho výzva k Slovákom v druhom „obetovaní“ jeho knihy Piľní domajší a poľní hospodár (pozn. aut. – text je písaný v bernolákovčine).
Zobuďme sa techda, piľní tovariši, povstaňme ze sna leňivosti,... napísal Juraj Fándly vo svojej knihe Domajší a piľní hospodár. Práve jemu sa totiž zdalo, že slovenský národ sa nedostatočne aktivizoval v Slovenskom národnom obrodení. Ako to vlastne s tým slovenským národom Fándly myslel sa dočítate v prvej časti menšej trilógie o Slovenskom národnom obrodení.
Mihaly Bencsik, profesor uhorského práva na trnavskej univerzite, sa vo svojom spise Novissima diaeta (Posledné snemovanie z roku 1722) znevažujúco vyslovil o trenčianskom meštiactve , šľachte a o Slovákoch vôbec ako potomkoch Maďarmi podmaneného obyvateľstva. V tejto súvislosti napísal o nich s výčitkou, že hovoria iba po slovensky, a usiloval sa ich ponížiť bájkou, prevzatou z niektorých starých uhorských kroník, že sú potomkami Svätoplukovho ľudu, ktorý vraj predal svoju krajinu Maďarom za bieleho koňa. Potom, podľa neho, „slovenský ľud utiahol sa do hornatých častí krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy“, na ktorej žijete. Táto „podmaniteľská“ teória mala dodať pečať oprávnenosti silnejúcim nadvládychtivým snahám maďarskej šľachty nielen voči slovenskému ľudu, ale aj voči privilegovaným vrstvám slovenskej národnosti – meštiactvu a šľachte.Na ich obranu vystúpil učený dubnický farár Ján Baltazár Magin dielom Maurices..., sive Apologia (Ostne, čiže obrana... z roku 1728). Magin vo vybratom výňatku reaguje na uvedenú základnú myšlienku „podmaniteľskej“ teórie. Vo svojej odpovedi, uvádza
Národ v Uhorsku tvorili privilegované vrstvy = šľachta. Prvé národnostné rozpory v stredovekých mestách boli zaznamenané v roku 1381, keď Ľudovít Veľký vydal Žilinské privilégium.
... alebo 18. storočie dejín Slovenska v krátkom prehľade.
Ani za vlády Habsburgovcov nebolo nikdy všetko v poriadku. Problémy, ktoré sa riešili pomocou povstaní, boli častokrát mnohoraké, niekedy vyplývajúce z predchádzajúcich udalostí v krajine. Čosi o nich a čo mali tieto povstania na začiatku 17. storočia spoločné, sa dozviete v dnešnom článku.
Vo svete zúrila Tridsaťročná vojna, a u nás druhé protihabsburgsjé povstanie. Pár slov o ňom si môžete prečítať v dnešnom článku.
Turecké krvilačné vpády na územie Uhorska v období 16. storočia.
Bitkou pri Moháči a smrťou Ladislava II. sa uvoľnilo miesto na uhorskom tróne. Zasadol na neho Ferdinand I., a tak začal vývoj novej dynastie Habsburgovcov, ktorí v Uhorsku vládli až do vzniku Československej republiky v roku 1918.
Veliteľ Juraj Dózsa, keď videl, že šľachta zbiera posily proti jeho križiakom, vyzýva poddaných Uhorska, najmä však stolice Peštianskej a Solnockej, aby urýchlene prišli na pomoc, lebo ináč budú ťažko potrestaní. Z výzvy vysvitá, že križiaci znenávideli šľachtu, ale nie kráľa. Chceli zničiť iba svojho bezprostredného vykorisťovateľa.
Uhorskí feudáli, či magnáti a preláti, či stredná šľachta a zemania, všetci rovnako sa zabezpečili snemovými uzneseniami „na večné časy“ poddanskými pracovnými silami. Sedliakom aj právne odňali sťahovaciu slobodu. Vývin výrobných síl vyvolal koncom 18. storočia krízu feudálnych výrobných vzťahov. Preto uzákonenie nevoľníctva z 19. novembra roku 1514 zrušil patent Jozefa II. roku 1785 a v marci roku 1848 prestalo poddanstvo a s ním feudálne vykorisťovanie.
Obdobie pred nástupom Habsburgovcov na český a uhorský trón a jeho začiatky.
Medzi viaceré pokusy o vysokú školu v Uhorsku patrí aj založenie univerzity Istropolitany v Bratislave v roku 1467, keď ku jej založeniu dal pápež súhlas ešte v roku 1465. Hlavnú starosť o novú univerzitu mal jej kancelár, ostrihomský arcibiskup Ján zo Sredny (Chorvát), ako vyplýva z jeho listu mestu Bratislave zo dňa 28. júla 1467. Univerzita mala za cieľ výchovu inteligencie domáceho pôvodu. Po smrti kancelára Jána v roku 1472 začala univerzita upadať a okolo roku 1485 úplne zanikla.