Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Slepačiu polievku mám veľmi rada. Žlté oká plávajúce po kvietkovanom porceláne, domáce rezance, v ktorých poľahky stojí lyžica, oranžové kolieska mrkvy, vytvárajúce v tomto voňavom bazéne pračudesné tvary. A tá vôňa! Aj keď je manžel po nočnej, netreba ho volať k stolu. Omamná vôňa, ktorá sa dostane aj cez tri priečky, ho tak intenzívne šteklí v nose (možno sú to len chlpy) že načretím prvej naberačky sa s očkami Číňana dovalí do kuchyne, ako Golém.
Pri svojej práci prichádzam do kontaktu s ľuďmi. Tým, ktorí splnia prísne podmienky zákona, priznáme dávku, konkrétne dávku v nezamestnanosti. Pravdupovediac, takých je menej. Kritéria máme najprísnejšie v európskej únii, a tak je najčastejšie výrok o dávke zamietavý.
Určite áno. Ja som ju aj videla. Včera večer mala koncert v košickej steel aréne. A že to bol, pánečku, koncert. Do Košíc sme sa dostali s veľkými peripetiami, privítal nás ľadový vietor a dážď. Hodina čakania pred halou a ďalšia vo vnútri nám na nálade nepridali.
Čo myslíte, je ľahšie písať alebo hovoriť? Mne už je to po včerajšku úplne jasné. Písať dokáže každý. Ale hovoriť? Myslím hovoriť tak, aby ste aj dačo povedali, to dá riadne zabrať. Začalo sa to úplne nevinne. Vo štvrtok podvečer mi zazvonil mobil. Neznáme číslo. Nahodím seriózne: „Prosím?“
Naša schránka praská vo švíkoch. Lepšie by bolo povedať, že praská vo zvaroch. Toľko máme pošty. Ponukové letáky zo všetkých hypermarketov, supermarketov, marketov, ketov, tov... Lacné poznávacie zájazdy, ktorých ak sa zúčastníme, ja dostanem zadara deku a manžel skrutkovač (medzi oči:-) Jeeej. Týždenná ponuka nábytku a podlahovej, či strešnej krytiny. Neviem ako vy, ale my nábytok prakticky nemeníme. Strešnú krytinu sme už vymenili, ale na počudovanie, nevyužili sme pri tom reklamné letáky. Predpokladám, že letáky by sa uživili iba ak v časoch Vilmy a Freda Flinstoneových.
Od únavy už doma padáme. Poniektorí, spadli dokonca aj z lešenia. Manžel a dcéra. Ja chodím iba popod, tak moje potknutia sa nerátajú. Včera to vrcholilo. Myslím únava a s ňou spojená nervozita. To všetko je spojené so zatepľovaním domu. Teplo je fakt drahé.
Veľa vecí nás v živote kvári. Prečo máme smolu v láske, vo vzťahoch, prečo nám takmer nikto nerozumie, prečo sa nám nedarí plniť predsavzatia, prečo...
Keď žena začne mať po štyridsiatke gynekologické problémy, vyľaká sa. Obyčajne vtedy svoje kroky nasmeruje do gynekologickej ambulancie. Bolo tomu tak aj v skutočnom príbehu, ktorý vám ponúkam.
Navštívila ma v práci. Takpovediac služobne. Hoci som s jej mamou drela nohavice na základnej škole, neprišla k nám domov, ale do práce. Riadne ohlásená úradná návšteva. Informátor mi len ohlási meno a že či môžem klienta prijať. Stále môžem. Podľa mena som vytušila, že to bude niekto od nás. A veruže aj bol. Mala rumenec na tvári a uhýbala pohľadom. Také často nebýva.
Aj vás vytáčajú podobné infantilné výrazy, ktoré navyše používajú profesionáli z komerčných poisťovní? To profesionáli by sa skôr hodilo do úvodzoviek. Môj manžel má jednu životnú poistku ešte z roku pána na smiešnych 30 korún mesačne. Včera nás doma navštívili dve dámy. Priviezli sa na elegantnom aute s košickým evidenčným číslom. V ruke notebook, len vytlačiť zmluvu a podpísať.
Paľkova matka je ťažká alkoholička. Keď si vypije, je navyše agresívna, zanedbáva dieťa, žije vo veľmi biednych pomeroch. Nedalo sa už na to pozerať. Paľko, s vrodenou vývojovou chybou –má kratšiu jednu nôžku- má sťaženú chôdzu a pri bežných krokoch zapája celé svoje chudulinké telo. Ako sa dá takému dieťaťu pomôcť? Pracovníčky zo sociálky si tam podávaju kľučky s policajtmi, iba výsledok akosi nevidno. Hory sľubov – to je všetko, čo zatiaľ dosiahli. Školská taška sa na Paľkovom chrbte zdá byť neúmerne veľká. Tretiak, ktorý už mal byť hádam piatakom.
Nedeľa, krátko popoludní. Rodinka sa vracia domov. Junior ešte čosi cestou vybavuje, rieši, rukou siaha do vrecka saka a čosi komusi odovzdáva. Slávnostný obed chutí, nedeľa ako má byť. Potom mu napadne vybrať zo saka peniaze, nech sú na poriadku. Vrecko však zíva prázdnotou. Do paroma. Dvetisícpäťsto korún je v háji.
- Počuli ste, novinku? Eriku nechal muž aj so štyrmi deťmi. - Počula, je to smutné. Človek by povedal, že im nič nechýbalo. - Aká ste smiešna. Hovoria, že aj ona mala chybu. - Pravdu máte, určite mala. Ale kto ich nemá, povedzte. - To ste ako mysleli?!
Pred pár rokmi začali byť v autobusovej doprave populárne čípové karty. Za kartu som vtedy dala 180 korún a pri každej ceste –ak som použila kartu a nie hotovosť- som ušetrila neuveriteľných 40 halierov. Teda za jeden pracovný deň 80 halierov, za päť pracovných dní štyri koruny. Tu moja matematika skončila. Neviem, či sa mi investícia za kartu vrátila, lebo po nejakom čase ma to prestalo baviť. Neustále sledovať, či mám na karte kredit a starať sa o jeho dobíjanie. Karta sa síce so mnou naďalej prevážala v našej MHD, ale to bolo všetko. Oveľa pohodlnejšie sa mi zdalo, mať pripravenú vo vrecku desaťkorunáčku.
Dnes ráno moje prvé kroky viedli do našej Jednoty. Chladnička začínala naberať čoraz štíhlejšie kontúry, bolo ju treba naplniť. Manžel už bol v práci, naše tri hladné krky ešte našťastie spali. Pred sviatkami som kúpila v akcii lahôdkové karé, bolo veľmi chutné a tak som si robila zálusk, že ho ešte kúpim. Čuduj sa svete, ešte nebolo vypredané. Zobrala som hneď dve balenia.
Dosť veľa vecí zmrvím. Aj keď nechcem. Ba, povedala by som, že čím sa viac snažím byť lepšia, tým tvrdší náraz. Vekmi osvedčené: hovoriť striebro, mlčať zlato, ma väčšinou osvieti, keď už je neskoro. Ale kto už by na seba rád nadával a k tomu verejne. Ľudia majú tendenciu skôr sa pochváliť. Nie som výnimka. Som totiž v niečom dobrá. V sprostredkovaní. Nestalo sa mi to raz, ani dvakrát. Povedala by som, že sa to so mnou ťahá. Neviem, či je úloha sprostredkovateľa pre svet existenčná, ale uznajte, že bez nich by sa mnohé veci nestali, a či lepšie, nedopadli by tak, ako mali.
Dnešný deň patrí týraným deťom a teda aj ich rodičom. Od rána počúvam v rádiu rady psychológov i vyjadrenia respondentov o tom, či boli ako deti bití, alebo či oni bili svoje deti. Občas ma zamrazí.
Známy povzdych, však? Palica nad mladými sa láme zakaždým pri výmene generácií, už po celé stáročia. Ešte sa zvykne hovoriť, to za našich mladých čias. Nikdy som nemala rada také frázy, a napokon som uviazla vo vlastnej sieti. Ach tá dnešná mládež, povzdychla som si minule.
Trochu parafráza, ale rada ich používam. Jedna moja priateľka pracuje v Ríme. Už dvanásť dlhých rokov. Pracovať na jednom z najznámejších rímskych námestí -Piazza Navona- sa každému nepodarí. Ani rodeným Rímanom nie.
Systém sociálneho poistenia je u značnej časti populácie založený na dobrovoľnosti. Je to síce na prvý pohľad pekné gesto, pokým sa čosi existenčné nestane. Neraz som počula z rúk živnostníkov alebo ľudí, ktorí pracovali nelegálne vonku, že oni lajdákov podporovať nebudú a neprihlásili sa na žiadne z dobrovoľných poistení. Iste, bolo to ich slobodné rozhodnutie. Ani ja by som nechcela podporovať zo svojich peňazí lajdákov a pri poistení myslím predovšetkým na svoju rodinu.
