Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Môj kamarát Števo je riaditeľ detského domova, ktorého zriaďovateľom je Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Spišské Podhradie. Ako šéf zariadenia pomerne často telefonoval s ekonómom biskupského úradu, Jankom Zentkom. Tak to bolo aj koncom roka 2008. Čosi bolo treba súrne vyriešiť a bez pomoci ekonóma to nešlo.
Možno nie som z Venuše a možno ani z Marsu. Iba také zatúlanča. Najdúch. Lebo nech robím, čo robím, raz sa na tom facebooku neviem zorientovať. Stále sa tam cítim ako prišelec, ktorý sa márne chce zaradiť. On, facebook, ma síce vyzýva hláškami typu, s Ivanom máte 40 spoločných priateľov, pridajte si ho medzi priateľov. Štuchnite Martina, pochváľte sa Mariánovi, pošlite správu Jánovi, staňte sa fanúšikom...
Zaiste ste viacerí pozerali včerajšie večerné televízne spravodajstvo. V krátkom šote dávali pohreb mladučkého gruzínskeho sánkara, Nodara Kumaritašviliho. Nemohla som sa ubrániť slzám. Ani nie tak nad neuveriteľnou tragédiou, ktorá sa stala (toto som už ako tak spracovala) ale nad posolstvom, ktoré sa s touto udalosťou spája.
Pondelky, napokon ako väčšina z vás, nemám veľmi v obľube. Po víkendovom oddychu sa ťažšie rozbiehajú nie len kĺby, ale najmä závity. Že sa môže aj pondelok vydariť, je skôr výnimka, ale výnimky slúžia na to, aby potvrdili pravidlo.
Je mrazivo. Pri pomníku sa pomaly zhromažďujú ľudia. On, pomník, je milosrdne učupený medzi vysokými tujami, ktoré musia rásť, aby schovali zub času i vandalov, ktorí na ňom zanechali svoje odtlačky. Mráz štípe, kabáty a čapice sú zrazu iba slabou náplasťou. Ľadové objatie, ktoré vanie od ľubovnianskeho hradu, preniká do špiku.
"Videl si to nešťastie vo večerných správach? Neuveriteľné. Zaspať som nemohla." "Videl. Zimomriavky mi behali po chrbte. A videla si aj tú ženu, čo ju vytiahli po siedmich dňoch? Priam zázrak." "Hej, videla. Normálne si spievala. Plakala som ako organ. Tak rada by som jej pomohla."
Dcérka už drala nohavice na základnej škole a syn bol v prípravke. Obaja sa domáhali súrodenca. Dcéra chcela sestru a syn brata. No nefungovalo to. Nik nevedel prečo, ale nemohla otehotnieť. Aj keď tak veľmi chceli. Rozbehnuté podnikanie naberalo na obrátkach, peňazí mali ako pliev. Už nie hlúpych pár tisíc na výplatu, ale sumy, z ktorých sa točila hlava.
Odpusťte mi ten výraz, ale jemnejší mi na um neprichodí. Zrejme väčšina z vás, ak nie všetci, poznáte farebné pozvánky, ktoré pri vyberaní pošty vypadnú spomedzi obálok. Muži dostanú zadarmo sadu nožov (do chrbta) a ženy valček (medzi oči).
Keď jej zomrela mama, bola malé dievčatko. Pamätá si z tých čias málo a aj za to málo sa hanbí. Vytušila, že na pohrebe bola stredobodom pozornosti (všetci ju chceli pritúliť, pohladkať) a tak sa aj správala. Vystrájala, bola roztopašná. Netušila, čo je smrť, čo pohreb, nebolelo to. Zanedlho zomrel aj otec. Zostala na tom svete sama ako prst. Ale iba nakrátko.
Na úradníkov sa väčšinou na tomto blogu nadáva. A nie len tu. Je to čosi ako národný šport. Zakaždým ma zamrzí, keď si prečítam tvrdú kritiku, pri ktorej vytuším, že kritizovaný je v tom nevinne a kritik, tváriaci sa, že pojedol všetku múdrosť sveta, má na hlave maslo. Aj medzi úradníkmi sú špičkoví odborníci, ba čo viac, dobrí ľudia. Je to ako v každej inej skupine ľudí. Posúďte sami, či možno úradníkov hádzať do jedného vreca.
Občas si pripadám ako jeden zo šmolkov; ten čo bol zo zásady proti. Nesúhlasím a nesúhlasím. Mne vystačia pekné tepláky a žiadne porady; tobôž tie dvojdňové nemusím. Avšak, stalo sa. Ja mienim, ktosi hore zmenil.
Takí boli perfektní. On ukážkovo pozorný, s kyticou nádherných ruží, pretancovaný, zniesol by jej modré z neba. Ona vysmiata, krehká, šťastná po odohranom predstavení..., lebo si donekonečna majú čo povedať. D-o-n-e-k-o-n-e-č-n-a. Ideálny pár. A ešte niečo, vlastne niekto: ich malý syn, ich veľké šťastie, ich mocné spojivo.
Paľko už predpoludním okúňal pred domom. Pokazený zvonček na bránke mu to vôbec neuľahčil. Musel byť trpezlivý. Konečne ktosi z domácich vyšiel von. „Teta, dáte mi bicykel? Šiel by som na ulicu.“
Správy o nešťastiach už pomaly ani nevnímame. Najmä tie, ktoré sa stanú ďaleko od nás. Články na túto tému preletíme očami, v duchu povzdychneme, ale život zvyčajne beží ďalej. Akýsi zlomok zamyslenia, že čo keby sme tam boli my, alebo ktosi z našich blízkych. Nie, nie, nerozmýšľajme tak. Pred pár dňami aj v našej tlači prebehla správa o leteckom nešťastí v USA. Nič mimoriadne. Iba 14 ľudí na palube. Čo to je oproti haváriám veľkých dopravných lietadiel. Náš rodinný priateľ nám poslal preklad článku, ktorý o leteckom nešťastí uverejnili americké noviny. S jeho súhlasom preklad uverejňujem aj na svojom blogu. Poznámka: v SME - http://www.sme.sk/c/4362337/pad-lietadla-v-montane-zrejme-zapricinilo-pretazenie.html
V piatok večer siahnem hlboko do mrazničky. Treba vybrať mäso na víkend. Preniká ma dosť nepríjemný pocit. Už som na dne a kde nič, tu nič. Okrem pár balíčkov zeleniny, čučoriedok, lístkového cesta..., akosi neviem uloviť to, čo by som rada. Naveľa, naveľa sa mi to podarí. Kostičky na polievku a dva štíhle balíčky bravčového karé.
10. januára u nás dosť prituhovalo. Našťastie, nie až tak, ako deň predtým. V kostole je kosa, no mejkapy a čačky-mačky vo vlasoch družičiek budia dojem, že všetko je v najlepšom poriadku. A keď po celkom veselej kázni farár snúbencom zaspieva pieseň, zima povolí úplne.
V našej Jednote sa vždy niečo zaujímavé deje. Teraz sa síce eurová eufória koná na celom Slovensku, ale u nás? U nás to dnes malo aj taký iný, ľudský rozmer. Pokašľala sa pokladňa a naša vedúca asi pol zmeny rátala všetko na kalkulačke. Uznáte, mala toho vyše hlavy. Spočítať v eurách, potom v korunách, ľudia platia rôzne, rôzne treba aj vydávať. Ja byť na jej mieste, prerobím aj záhradu.
Všetko bolo dohodnuté. Zabezpečená chata kdesi na Liptove, dovolenka podpísaná. Ak pôjde všetko podľa plánu, domov sa vráti až na budúci rok, smiala sa Tereza, keď balila batoh. Cesta do Popradu príjemne ubiehala. Ľudí bolo poredšie, a tak sa teplo nestačilo stratiť na autobusových zastávkach.
Postaviť dom. Nie je to jednoduché. Vraví sa, že najmä dnes, keď je ťažká doba. Som však presvedčená, že nikdy to nebolo jednoduché. Najmä ak ho staviate svojpomocne, takpovediac vlastnými rukami. O to viac sa potom z neho tešíte a vravíte si, že fúrik, či maltu už nechcete nikdy vidieť.
Ako by ste nazvali človeka, ktorý by sa vás toto spýtal na vášho blízkeho, ktorému rakovina ukrajuje zo života?
