Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Láskavo sa zbytočne nevzrušujte. Alebo teda aspoň nie smerom do erotickej oblasti. Na druhej strane musím uznať, že dobré jedlo môže u niektorých jedincov vyvolať stav, ktorý sa dá porovnať s extázou. Pamätajme, že človek sa živí nielen dobrou literatúrou, láskou k blížnemu, nadčasovými ideálmi, kultúrou ducha, ale najmä dobrým jedlom.
Priemerne rozhľadený, to v praxi znamená každý druhý slovenský a každý prvý exdedeerácky turista vie, o čom bude moje dnešné vyprávanie. Aby nebolo tej obkecávačky príliš veľa, tak som tu nachystal, veď to sa už stáva pomaly pravidlom, zopár fotografií. Vzhľadom na fakt, že budeme pojednávať dokonca až o troch dolinách, a to prosím pekne za akciovú cenu jednej, nebude ich zase až tak neúrekom. Chýbať nebude ani taká malá pikantéria, preto do dvanásť rokov neprístupné.
Keď sa povie Spiš, tak to už v našich cestovateľských kruhoch niečo znamená. Konkrétne smer východ. Spišiaci sú, medzi nami, fajn ľudkovia. Mám tu česť niekoľko exemplárov poznať. Dokonca osobne. Veď som tam u susedov, hneď tam kúsok vľavo za vytunelovaným kopcom dral gate a aj vysokoškolské lavice. Pozdravujem Stana, Magdu a Ďuriho - ten je síce iba priženený, ale počíta sa. Ľudo, teba tiež pozdravujem, aj keď Ťa zavialo na Zemplín. Obyvatelia tohto malebného regiónu („A je na Slovensku aj nemalebný?!" - pýta sa básnik?) sú prešpekulovaní na druhú. Výmyselníci sú to. Veď kto by sa odvážil vydumať také geniálnosti, ako sú spišské párky a spišská borovička. Toľko na úvod. Čaká nás rozsiahla prehliadka, lebo táto téma sa nedá odflinkať troma obrážtekmi.
Dnes znovu nastala tá slávnostná chvíľa, kedy dozrel čas na prezentáciu môjho kulinárskeho výmyslu. Možno skrslo vo Vašej mysli podozrenie, že recept nie je pôvodný. Musím Vás vyviesť z omylu. Je, ale sa to náročne dokazuje. Šaláty sú už raz také. Podobajú sa jeden na druhého ako vajce vajcu. Od dnešného prelomového dňa používam vetné spojenie: podobá sa ako šalát šalátu. Aby bolo jasné, púšťam sa do riskantného podniku. Ak nepočítam klasiku - vianočný a zároveň aj veľkonočný majonézový zemiakový šalát, je toto moja prvotina.
Niekomu straší vo veži stále, niekomu len občasne, ale zato pravidelne. Mátohy, strigy, lesné žienky, bludičky a iné babizne sú už raz také. Znenazdajky sa vynoria na slušného jedinca, pravidelne odzadu a mátajú o dušu. Pre lepšiu názornosť sa pokúsim navodiť správnu atmosféru. Vietor lomcuje so stromiskami, dážď kombinovaný s krupobitím nekompromisne pustoší úrodu a lak na osobných motorových vozidlách, Marienka v lese balí pedofilných mesiačikov na maliny, okenice trieskajú že „tresky plesky", obloha je až taká ťažká - olovená, blesky triafajú všade inde len nie do bleskozvodov (po starom hromozvodov), psa nie je hodno von vyhnať a vrahom je vždy záhradník. Alebo tak nejako. Ale čo sa stane, keď je solnečnaja pagoda a baby jagy, upíriská a iné potvory majú neutíchajúcu vnútornú potrebu niekoho vyľakať? Nuž vyberú si vhodnú lokalitu a nehnuteľnosť a idú nato. Stať bude pojednávať o malom mestečku, budove zvanej zámok a tak trochu aj o mne.
Človek domáci je taký, ktorý stále sedí doma. Na zadku. Prípadne leží na gauči a sleduje úžasný hokej v podaní našich chlapcov. Neskutočne riskuje. Zahráva si totiž so srdcovo-cievnym ochorením, ľudovo povedané koleduje si, aby ho klepla pepka. Lenže na vine nie je leňošenie, ale uvedená kolektívna hra. Preto hor sa do prírody, lebo už rastú!
Úvodom musím slovutného čitateľa pokorne poprosiť, aby láskavo akceptoval moje upozornenie, že zhoda mien so skutočnými osobami je (skoro) čisto náhodná. Nepredpokladám ani v tom najsladšom sne, že sa tu niekto spozná. Keď som bol ešte taký malý svišť, tak ma naši strčili do MŠ. Reku, mladý uč sa, v kolektíve je sila a podobne. Nechcem tu pôsobiť mentorsky, istotne viete čo to tá MŠ je. Ale pre istotu, nie je to Ministerstvo školstva. Je to materská škola. Ono celé je to domotané. Už ten názov naznačuje, že by sa malo jednať o inštitúciu slúžiacu ako zberný tábor pre nezodpovedné rodičky, či macochy. Lenže oni si to zariadili tak, že to slúži ako úschovňa pre maloleté ratolesti.
Istotne je Vám názov tohto článočku nejaký povedomý. „Kde som to ja videl?" - hútate, premýšľate a trápite svoju sivú mozgovú kôru. Predsa v televízií. Pamätníci na riešenie tohto rébusu prišli v okamihu. Je to film, v ktorom sa nestrieľa, nevraždí, autá sa nedemolujú, nezachraňuje sa demokracia a svet na poslednú chvíľu a na našu škodu sa tam žiaľ ani nesmilní. Ale nebudeme pojednávať o tomto filme, lež o jeho hlavnom hrdinovi.
Začneme úryvkom: „Fakt mu to robilo dobre. Inak žiť by už asi nevedel. Pravdepodobne ani nemohol. Nič iné, podľa iných poriadne, nevedel robiť. Lenže to je jeho výhoda pred nimi. Má náskok, robí to, čo ho baví. Na dôvažok to ešte aj dobre sype. Hotová Amerika holé baby. Alebo sú oni tá hlavná príčina? Tie pištiace násťročné múzičky, ktoré sa mu neodbytne hádžu pod nohy? Je fakt dobrý. Vie to a myslí si že je najlepší. Ovláda takmer každý hudobný nástroj. A nielen hudobný. Nástroj"
Vážení, dnes začneme parádne z ostra. Bez bázne vkročíme do kuchynských priestorov a zaostríme zrak. Nie, neotvárame chladničku a následne butilku s domácou pálenkou. Zrak ostríme mimickými cvičeniami. Spôsobom, že nebadane jedno oko prižmúrime s dávkou mierneho pohŕdania a súčasnej nadradenosti. Tak isto postupujeme aj pri druhom oku. Mierne pokrčíme nos, to zvýši rešpekt. Dodá nám to nefalšovaný samurajský výraz, ktorý sa nám môže, neskôr, celkom dobre ešte hodiť.
Ja sa Vám na úvod k niečomu musím priznať. Badám to už dávnejšie. Na sebe. Výsledok pozorovania: nie je to všetko s kostolným poriadkom. Dnešný plod mojej usilovnej písačky je preto zameraný na osobu mne blízku, teda konkrétne na mňa. Alebo vzdialenú? Poznám sa ja vôbec aspoň zbežne?
Niekedy sa Matka príroda správa naozaj ako taká posledná macocha. Človek sa na tejto globálne oteplenej planéte veru spravodlivosti nedovolá. Keď k tomu ešte prirátame fakt, že uvedený subjekt je čiastočne slovenského pôvodu, tak musí byť každému jasné, že tu vzniká obrovská krivda. Fakt, príroda je náladová. Jednému nadelí dostatok, ba priam až prebytok svojej pozornosti. Druhý dostane figu borovú. Ani len more nemáme. Toľko na úvod, poďme si radšej zalyžovať.
Tak aby to vedeli, tak on je taký prípad sám o sebe. Ja ho totiž pravidelne sledujem. Svištievam si to sto plus tridsiatkou po dopravnej tepne, jemne sa kľukatiacej pozdĺž vodného toku zvaného Váh. On sa tvári na tom kopčisku tak majestátne, ako sa to len dá. Ikskrát som si už povedal: „Počúvaj Igino, Ty jedna lemra lenivá. Daj tú nohu dole z plynu, vyhoď blinker a skoč sa tam mrknúť! Svedomie, aj keď na prvý pohľad čisté, dokáže niekedy nepríjemne domŕzať. Keď sa k jeho hryzeniu pripoja ešte aj rodinní príslušníci v počte dve, tak to sa potom už fakt nedá nič robiť. Takže výhovorky bokom, davaj ho smerom do stredoveku.
Dnešný deň som začal zhurta. Odviezol som skoro nový autiak do servisu, uhradil som niekoľko faktúr, vybavil poštovú agendu, polial kvety v kancelárií. Zapálil som si sviečku - čajovú. Nad ňou je mištička s vodou a vonnou esenciou. Levanduľovou, podotýkam. Zalial som si kávu a teraz sa Vám môžem konečne nerušene venovať. Dnes to bude o putovaní po Vlkolínci, diere kde dávajú dobrú noc nielen líšky, ale pravdepodobne aj vlci.
Určite poznáte tu bájku o mravcoch a cvrčkovi. Istota je istota, ja Vám ju pripomeniem. Máme tu zadefinovanú množinu hmyzu, ktorú ľudovo nazývame mravce. Sú neskutočne pracovití, povedzme ako takí Slováci. Je leto a vtedy každý poriadne vychovaný mravec sliedi po okolí. Stopuje prípadnú poživeň. Keď je táto objavená, je skonfiškovaná a neodkladne odtransportovaná do špajze. Cvrček, to je evidentne príslušník etnika, ktoré nepatrí medzi tie najusilovnejšie na svete. Zdanlivo, lebo on je totiž umelec. Vlastní stradivárky, preto fidliká pri každej príležitosti.
Nadpis jasne naznačuje, že som s otázkou viery a celkovo so svetonázorom vysporiadaný. Toto som si písaval do životopisov v období komunistického temna. Fakt, že som pohan, mi však nebráni byť tolerantný k Vám - veriacim. Veď ja Vás neberiem, že ste na druhej strane barikády, lebo žiadnu nevidím. A betlehem sa mi páči možno aj viac, ako niektorým veriacim.
Už ste niekedy zablúdili? Aj do kostola? Trúfalá otázka. Viem. Veď kto už len teraz, tesne pred Vianocami prizná, že on tam ešte nebol. Keby ste tam boli bývali, tak by ste videli, že každý slušnejší stánok boží má vo vlastníctve aj jeden impozantný hudobný nástroj. Organová hudba je totiž predurčená na sviatočné obdobie. Organ, to je sústava mechov, klávesov, píšťal a trubiek. A nám ide práve o tie trubičky. Ale o trochu iné. Pečené a možno aj vegetariánske. Oni tiež patria k decembrovému mecheche.
Podchvíľou Vás prepadne. Hlad, ten neľútostný agresor, nemá s Vami ani to najmenšie zľutovanie. Príde nečakane. Presne tak, ako neohlásená návšteva.
Ej veru, takto to ja už vidím pred mojimi očami, ako sa Vy trasiete Od vzrušenia. Myslíte si, že takýto honosný názov môže vlastniť iba článok s nejakým šikovným receptom. Nasledovať však bude pravdepodobne sklamanie ohromných rozmerov. Teda iba v prípade, ak naozaj očakávate variaci postup. V článku bude iba povzdych a recept na zbohatnutie.
