Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Maxík zomrel. Zomrel v spánku poobede o piatej. Sám v tichu svojho posledného úkrytu. Jeho dušička nechala za sebou pozemské materiálne telo a vstúpila do zvláštnej súmračnej krajiny plnej láskavého fialového svetla. Stála som na prahu tej snovej krajiny s ním.
Keď sme sa s Majkou vybrali blatistou alejou od Mill Road k tomu rozprávkovému domčeku, nečakali sme, že za zákrutou sa nám otvorí pohľad na rozsiahly starý cintorín.
Ján Hanúsek, sa zastavil v pobočke banky. Bola to náhodná návšteva. Vedel, že už na neho čaká jeho nová zlatá privátna karta. Jeho privátny bankár Andrej ho už oslovil a dohodli sa na osobnom stretnutí, ktoré sa však malo konať až o týždeň.
Mill Road bola prvá tradičná obchodná ulica, s ktorou som v Cambridge mala tú česť.
Je neskoré ráno. Na mobile vidím niečo po pol desiatej. Bože, aký som len spachtoš. Až po chvíli som si uvedomila, že pre miestne pomery som sa zobudila ešte relatívne „skoro - kvôli posunu času.
Lietadlo sa odliepa od zeme a ponad snehové pláne hustých oblakov naberá smer k Británii.
Pred pár dňami som ležala na sedačke zababušená do deky s Mačičkou Maličkou uvelebenou na mne a v myšlienkach som bola úplne inde. Myšlienky sa mi túlali po viktoriánskom Anglicku a spolu s autorom som sa zamýšľala nad strastiplným osudom hlavného hrdinu. Zrazu nastal ruch a musela som dať zbohom mladému mužovi, ktorý sa akurát rozhodoval medzi kazajkou viktoriánskej zošnurovanej spoločnosti alebo medzi slobodou ťažkou svojou zodpovednosťou za vlastné rozhodovanie, činy a akceptovaním samého seba.
Poslúchala som zrejme a obdarovala som sa fotoaparátom. Prvé pokusy na najvďačnejších objektoch.
Dnes vieme, že k štandardnej výbave mačacieho člena rodiny patrí neoceniteľná prepravka. Prenosný box buď z praktického plastu alebo efektného prútia je vždy pripravený slúžiť pri prevoze mačičky z bodu A do bodu B. Bezpečne a spoľahlivo. Môj Murko ju nemal niekoľko rokov.
Tak, rozhodla som sa. Kocúrik zostane. Postavila som tým pred seba niekoľko problémov, ktoré bolo treba riešiť čo najskôr. Pustila som sa do toho s elánom. Potrebovala som ho veľa, pretože prelomiť odpor k zvieratám u mamy sa zdala byť až sizifovská úloha.
Spomínam si, aká som bola nadšená, keď som dovolila Murkovi vtedy dávno vstúpiť do nášho bytu. Potešila som sa nečakanej spoločnosti. Spôsobne sa usalašil vedľa mňa na sedačke a spokojne začal priasť.
Boli časy, keď som si život s mačkou nevedela vôbec predstaviť. V mojich predstavách a podľa chabých znalostí som mačky nikdy nevnímala ako spoločenské zvieratá.
Snívajú sa vám sny s posolstvom alebo radou alebo niečím, čo vás donúti zamyslieť sa?
Otvorila starú nízku bránku. Drevené latky boli poznačené časom. Farba z nich dávno opadala. Stĺpiky bránky boli pokryté popínavým divým viničom. Ocitla sa na úbočí mierne sa vlniacich kopcov zaliatych teplými slnečnými lúčmi. Šibalský vánok jej rozfúkaval vlasy. Šla chodníkom, ktorý sa vinul krížom cez lúku. Natiahla ruky, otvorila dlane a hladila nimi vlniacu sa pšenicu. Zlatá sa kúpala v zlatej. Vánok čeril obilie a vytváral dojem rozvlnenej morskej hladiny.
Dívala sa na vianočný stromček na okraji lesa. Vysoký, rozložitý, pokrytý žiarivými svetielkami. Za ním sa črtalo pohorie, na ktorého zasneženom úbočí rástli vysoké stromy. Vysoké, ako ten vianočný stromček, oblečené v bielej kožušine z bielych snehových vločiek. Okolo stromčeka sa zhromaždili zvieratká. Dívali sa s očarením na hviezdičky na stromčeku. Nad nimi bola nekonečná zamatovo tmavá obloha posiata hviezdami vzdialenými večnosťou.
Naše svety sú na svetelné roky vzdialené. Konečne chápem, že je to prirodzené. Máme úplne rozdielny pohľad na život, úlohu v ňom, na to čo je správne a čo nie. Máme rozdielny pohľad na povinnosť, hlavne čo sa vlastnej osoby týka. Ja odmietam jej život a ona nerozumie môjmu.
Keď si pozerám svoje zápisky spred roka, som prekvapená, kade sa moje myšlienky vtedy uberali. Veľmi často som rozmýšľala o smrti, o strachu. Smrť som nespájala so svojou osobou. Bol to strach, čo ma mátal. Strach, že ráno vstúpim do matkinej izby a nájdem ju mŕtvu. Často to bola prvá myšlienka, keď som sa zobudila.
Raz som stála na železničnej stanici a cez plece jednému mladému mužovi som nazrela, čo to s takým zaujatím číta. Tých pár viet, čo som stihla zaregistrovať, ma upútalo a knihu som si kúpila. Dnes som ju dočítala. Dnes som čítala slová, ktoré sa dotkli hlboko mojej duše, lebo to boli slová, ktoré som práve dnes potrebovala.
Keď Anna začala akceptovať, že tá vyšinutá osoba, ktorá jačí a zúri, je tá istá osoba, ktorá miluje, až vtedy, veru až vtedy, vstúpila na cestu vedúcu k svojmu vnútornému pokoju.
