V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
V Belgicku boli koncom októbra prázdniny a tak sme prišli domov, na Slovensko. Celá rodinka. Okrem návštev a stretnutí so známymi, exkolegmi a priateľmi (sem-tam nejaký opijáš, čo už?) sme si našli čas aj na kultúru a v tomto kontexte som rád, že manželka zohnala lístky na fidlikanta. Toho, na streche.
Čo má spoločné Gheorghe Hagi s Matkou Terezou? // A Herbert von Karajan s kandidátom na prezidenta USA? // Arumunská stopa v Trenčianskych kúpeľoch // Kto financoval stavbu mosta Láncz-híd v Budapešti? // Sponzori prvej modernej olympiády.
Termín “arumun” ako prvý použil nemecký lingvista Gustav Weigand. Medzi historikmi a lingvistami sa rýchlo udomácnil, je dosť podobný s tým, ako si Arumuni z Macedónska (kde dodnes prežívajú) hovoria: Armâni. Hovoria románskou rečou, ktorá pochádza z „vulgárnej,“ čiže ľudovej latinčiny a je údajne jedným zo 4 dialektov protorumunčiny. Ich existencia je historickým dôkazom dvetisícročnej kontinuity tohto etnika na Balkánskom polostrove aj napriek vlnám slavizácie, pogréčťovania, osmanskej islamizácie a sociálneho útlaku. Pretrvali, prežili a zanechali výraznú pečať v krajine a väčšinovom národe, kde žili.
Kto? Čo? O kom? O tej, ktorú celý svet pozná ako Matka Tereza.
Znetvorené ženy ugenerácia dekrétkov u výnimky lepšie ako dnes u katastrofálna úmrtnosť rodičiek u kšefty s antikoncepciou u sex ako tabu u irónia osudu a Ceaušescu
Tak ma napadlo. Že my, čo ideme s kožou na pľac (s blogom na všeobecne známy server), odhaľujeme (sa) až príliš. Vedome či nevedome. A môže sa stať, že radosť z tvorby, z písania, z podelenia sa o názory a pocity bude raz zatienená niekým, čo si naše riadky ináč vysvetlí. O blogovaní ako dvojsečnej zbrani môže hovoriť jedna z najčítanejších SME-blogeriek, ktorej sa vyhrážajú odobratím detí, pričom ako argument vyťahujú to, čo (a ako) napísala. Nechápem, nerozumiem!
Na sobotu večer správna téma. Snáď. Nemali by sme sa v tejto chvíli trápiť politikou, kašlať na kiksy v športe, vypuďme na chvíľu bulvár a venujme sa radšej niečomu čisto ľudskému. OK?
Zistil som, že sa blížim ku stovke, vlastne že som tú stovku dosiahol. V blogovaní. Je to síce iba číslo ako každé iné, ale prečo si nedopriať menšiu súkromnú oslavu, čosi ako prvé prekročenie rovníka na lodi. Poďte, môžete ma oblievať vodou! J
Ja za to nemôžem. Som prosto taký. Prelietavý. Neodolám pokušeniu. Bočáky vždy keď sa to dá a pri jednom vážnom vzťahu hneď aj viacero. No a čo?
V mojich predstavách sa nahé ženské telo podobá violončelu. Nie malým husliam, či objemnému kontrabasu. Violončelu.
„The bard, or not the bard, that is the question.“ Nový útok proti „najväčšiemu autorovi všetkých dôb“ sa udial v sobotu v Londýne. Budeme raz prepisovať dejiny literatúry? Odíde Veľký Will do zabudnutia?
Je to nákazlivé. Stačí tam chvíľu postáť, len tak doničohosanenútiac, a vstrebávať to živočíšne pulzovanie. Detí. Malých drobcov z ktorých sála energia, ktorú by ani Kašpirovskij nevymyslel...
Ja by som nebol dobrý vládca. Alebo líder. Určite. Našťastie ním ani nemusím byť. Aspoň túto istotu mám.
Dočítal som sa nedávno. Že čo treba, aby človek aspoň zhruba spoznal kultúrne hodnoty sveta. Našej civilizácie v priereze jej históriou. „Maličkosť.“ Navonok. Stačí navštíviť dvadsať najzaujímavejších múzeí na svete. A prvých šesť z nich sa dokonca nachádza v Európe! Poznáte ich?
My ľudia sme rôzni... Vieme byť voči sebe povrchní, kruto úprimní alebo ľahostajne nevšímaví. A ešte aj dotieraví. Umiesení sme z rôzneho cesta. A predsa sú medzi nami bytosti, pri ktorých neváhame našu dušu obrátiť naruby ako rukavicu, poodhaliť svoje boľačky, trápenia či tajomstvá. Sú to ľudia, pri ktorých máte pocit, že duša je na zips. Tak ľahko z vás slová prýštia von...
Milujem ten pocit, keď niečo práve dokončím.Že som stihol včas termín a mám pocit, že si môžem konečne trochu zarelaxovať. Len tak ničnerobiť. Dolce farniente. Uvažovať či si opäť dovolím luxus knihy, ten známy pocit plezíru z čítania alebo či ísť von (pivo, kapučíno, iné), či popočítačovať, poblogovať alebo hocičo ďalšie, nad čím si nemusím lámať hlavu. Áno, milujem také chvíle! Hoci zvyknú trvať krátko.
Ak by ste niekedy mali máte zálusk na návštevu najfrancúzskejšieh mesta v Belgicku, jedna dobrá rada: vyberte sa tam 15. augusta. Neoľutujete. V tento deň je Liége mesto, ktoré žije zábavou, maskami, hudbou a recesiou. V tento deň mesto doopravdy žije. A nielen pékétom.
V prvé dni po našom presťahovaní sa z Bratislavy do Bruselu, moju dcéru dosť miatlo to, že v metre, na uliciach či v obchodoch alebo na ihrisku vída zahalené ženy. „Tatinko im je zima? Teraz v lete...“ nechápala. Nie, sú to moslimky, vysvetľoval som jem potichu do uška (nemám rád keď sa niekto na verejnosti, medzi neznámymi, prejavuje hlasno). „A čo sú to moslimky?“ nedala sa. Ach jaj, vedel som, že si k tomu musíme podrobnejšie sadnúť.
Ak dovolíte rád vysvetlím novotvar z titulku. Je to jednoduché. Vychádza zo základnej premisy, že NIČ NIE JE VEČNÉ. S tým azda súhlasíte
