lenka jíleková
Ukrajina, moja láska
Občas sa budievam vprostred noci, spotená a dezorientovaná, chvíľu ťažko rozoznávam realitu od snových vôní a zvukov a toho lomu svetla... Ukrajina.
sú niekedy také zvláštne Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestičky, Peklo, Recenzie - SILNE neobjektívne, Na vážno, SÚKROMNÉ, Román na pokračko
Zoznam článkov blogera
lenka jíleková
Dyslektik, moja láska
Môj miláčik je dyslektik. Prišla som na to pomerne rýchlo vďaka súčasným moderným technológiám. Vďaka esemeskovaniu. Možno keby som žila, keď bola mladá moja babka, prišla by som na to až po svadbe. Keď by môj milý začal písať z vojenčiny.
lenka jíleková
Kool and the Gang – soooo coooool!
Tak včera som bola na Kool and the Gang. Náš milý, dobrý, sladký pán riaditeľ mi dal dva lístky. Ďakujem, pán riaditeľ, odteraz budem pre vás makať skoro zadarmo. Vlastne - to už tuším aj robím, nie?
lenka jíleková
Mexickí robotníci X.
V nedeľu ráno som sa mala stretnúť so Saškou v posilke. Prišla som samozrejme neskoro, Saška už samozrejme mala nabicyklovaných desať kilákov. A samozrejme, že vyzerala božsky, aj nenamaľovaná a spotená ako prasa.
lenka jíleková
Moja kamoška smrť
Hovorí sa, že by sme mali žiť tak, akoby nám smrť sedela na pleci. Netreba na ňu myslieť stále, to nie, ale stačí trochu pootočiť hlavu a smrť je tam. Usmieva sa. Čaká.
lenka jíleková
Mlieko s čerešňami IX.
Sedím na Vandinom gauči a pijem ten najlepší korenistý čaj s mliekom, aký som kedy v živote pila. Predo mnou na stole leží úhľadná kôpka papierov, ktoré som rýchlo ráno vytlačila. Snažím sa to odďaľovať, ale Vanda sa nedá a po niekoľkých konverzačných frázach mi prikáže: „No tak čítaj. Nech to máme za sebou.“
lenka jíleková
Najlepší vtip
Keď som chodila do škôlky, sušky učiteľky pre nás okrem vystrihovania kačičiek pripravovali také pravidelné zábavné popoludnia. Teda asi nie celé popoludnia, lebo ako viem, deti predškolského veku udržia koncentráciu len niekoľko minút.
lenka jíleková
Vyhnaní démoni VIII.
V nedeľu večer som mala asi po dvadsiatich rokoch ten skľučujúci, temný pocit, ktorý ma vrhá do zovretia desivej depresie – zajtra sa ide do školy! Teda do roboty. Sakra. Úplne živo som si vybavila, ako si chystám ošuntelý peračník, učebnice a kružidlo do tej odpornej, veľkej, hranatej tašky s obrázkom Lolka a Bolka. Čo by bolo v poriadku, keby ostatné deti nemali na taškách My little pony a Batmana. Tie sa ale v sekáčoch tak často nevyskytovali.
lenka jíleková
O ohováraní
Strašne rada ohováram. Ja tak strašne rada ohováram, že keby nebolo ohovárania, neverila by som, že život má vôbec nejaký zmysel. Ohováranie je tým najsladším potešením, tou najvyššou rozkošou, čo rozvibruje bunky môjho tela od špičiek prstov na nohách až po končeky vlasov. Prejasní šedivú náladu, pohladí ubolenú dušu, v zlomku sekundy vylieči trápeniami rozorvané srdce. Chmáry sa rozplynú a je tu opäť nový deň. Ohováranie je Boží dar.
lenka jíleková
To prasa to vie lepšie VII.
Strážim dieťa. Je to dieťa Katky, Marekovej bývalo-súčasnej frajerky. Kým tu nebol, urobila si dieťa a ja som samozrejme ten najvhodnejší bejbysiter, akého si tí dvaja tupci vedeli predstaviť.
lenka jíleková
Návšteva u bosorky VI.
Sedíme s Marekom v taxíku a mlčíme. Nechce sa nám hovoriť, lebo oslava bola horšia, ako sme predpokladali. Mama odmietla vziať na vedomie, že sa Marek vrátil a celý čas ho ostentatívne ignorovala. Našťastie aspoň k otcovi sa správala relatívne normálne. Teda, ja už za normálne považujem aj to, že mu nehádzala do hlavy porcelán.
lenka jíleková
Óm, mani padme húm V.
Domov som prišla úplne uťahaná. Niekedy si pripadám ako totálny lúzer. Nič nefunguje tak, ako by som chcela, som len vlečená od jednej trápnej situácie k druhej a všetky moje pokusy vymotať sa z toho ma len ponárajú hlbšie do tohto marazmu. Keď som mala sedemnásť, myslela som si, že v dvadsiatich siedmich už budem úplne dokonalá, budem presne vedieť, čo mám robiť a čo hovoriť (a kedy mlčať), budem sa riadiť svojimi skúsenosťami, rozumom a intuíciou v presne namiešanom dokonale vyváženom pomere... Ale dnes som rovnako zmätená ako v puberte, vôbec neviem, ako robiť veci dobre a ako sa vyhnúť tomu, aby ma každodenné neúspechy totálne nerozložili.
lenka jíleková
Milý Bože!
Keďže sa ti už týždeň nemôžem dovolať, napíšem ti radšej tento mejl. A nie že ho zase omylom vymažeš ako minule a budem to musieť celé písať odznova.
lenka jíleková
Radšej ma zabite IV.
Zvyšok dňa som strávila v kaviarni, rozosielaním životopisov na sedemdesiat rôznych adries. Marek šiel „obehnúť The City“, tak som mala dosť času premyslieť, ako budeme teraz bývať. K mame ho vyslať nemôžem, pozabíjali by sa behom dvoch dní. A môj bytík je trochu primalý aj pre jednu osobu. Tiež som zavolala ocinkovi. „Prídeš na maminu párty?“ „Jasné. Aby som mal dva roky tichú domácnosť. Tvoja matka naposledy z takejto ‘párty‘ volala Simone a presviedčala ju, že už som sa vrátil a ostanem natrvalo.
lenka jíleková
O zamilovanosti
Prvý krát som bola zamilovaná, keď som mala čerstvých desať. Mal krásne čierne vlasy, hypnotické hnedé oči a úžasnú postavu (úplne ako na tých obrázkoch v Brave). A bol taký mužný! Mal aspoň štrnásť, ale to si už celkom presne nepamätám.
reklama
lenka jíleková
Moje minulé životy
Verím v reinkarnáciu. A karmu, príčiny a následky a všetko, čo s tým súvisí. Verím, že všetko, čo robím v tomto živote, má vplyv na moje ďalšie životy.
lenka jíleková
Pozor, zlá šéfka! III.
Okrem toho, že som zaspala, som našla pred dverami ďalšie milé prekvapko: môjho strateného dvadsaťročného brata. Zmizol pred dvoma rokmi, hneď ako dovŕšil plnoletosť. Odvtedy som od neho dostala len jednu pohľadnicu, lepšie povedané kartónovú tácku pod pivo s nalepenou známkou (ale nechali ma ešte doplatiť asi osemdesiat korún. Vraj z Peru sa posiela s drahšou známkou).
lenka jíleková
Dúfam, že nevidí tie strie II.
Prišiel po mňa autom. Skvelým autom. Vzal ma na večeru. Skvelú večeru, v skvelej reštaurácii. Nie že by som nikdy nebola v drahej reštaurácii, ale málokedy ma do nejakej pozval muž. Môj posledný frajer bol „večný študent“.
lenka jíleková
Povedz mi, čo potrebuješ I.
Zobudila som sa na zúrivý štekot pred dverami bytu. Ešte v polospánku som sa vymotkala z postele a šla sa pozrieť na toho drzáka drzého, ktorý si dovoľuje rušiť ma zo spánku - z jediného potešenia, ktoré v poslednom období mám. Za dverami stála moja mama a štekajúca mrcha bola samozrejme tá sprostá malá Sendy. Mama na mňa hodila vyčítavý pohľad („Už je DEVäŤ hodín a ty ešte chrápeš!“) a pozvala sa dnu. Vyzula si svoje odporné sekáčové polobotky (so zadosťučinením som sledovala, ako ich Sendy začala spracovávať).
