Som pedagóg, manažér a teológ mimo cirkevnej služby. Aktívny občan. Od roku 1995 som aktivny ako učiteľ ZŠ, SŠ či VŠ a manažér vo svete formálneho aj neformálneho vzdelávania, NGO a podnikania. Od roku 1995 do roku 2003 som pôsobil v pastoračnej službe na Slovensku aj v zahraničí ako rímskokatolícky kňaz. Mám dve krásne a zdravé dcéry a jednu manželku. Som zakladajúcim členom PS a odborníkom pre vzdelávanie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Spoločnosť, Today, WEEK, Theology Today, MK Weekly, Scriptures, Listáreň, Nechceme sa prizerať, Oral History, Zo školských lavíc, Epigramiáda
Začalo sa to pred pár týždňami v Berlíne, keď sa na jezuitskom katolíckom gymnáziu po rokoch ozvalo 17 bývalých študentov s reportom o tom, že boli počas svojho štúdia na uvedenej inštitúcii zneužívaní. K zodpovednosti sa prihlásil terajší riaditeľ gymnázia tak, že vyzval všetkých bývalých študentov k tomu, aby sa v prípade podobných skúseností prihlásili u vedenia školy. Riaditeľ Klaus Mertes je vo funkcii od roku 2000.
Pani ministerka Petríková hovorí: Nemienim nič urobiť proti škodám, ktoré napáchal niekto iný. Nech on navrhne... Tak takéto konštatovanie ministerky sociálne a národne cítiacej vlády si je potrebné zapamätať. Tetula z Vranova prehovorila, kauzu treba považovať za uzavretú...
Ak o rozmere etického konania vo verejnej službe hovoria politici, je to dôvod na ostražitosť. Na prelome rokov sa úvahami o morálnych autoritách zaoberal v rozhovore pre agentúru SITA Vladimír Mečiar. Spomínal mená ľudí, ktorí sa v minulosti objavovali ako jeho komparzisti pri rozbíjaní Česko-Slovenska a poskytovali mu v čase vážnych pochybností o jeho konaní účelovú podporu. Boli to ľudia spojení s aurou morálnych autorít, ktorú samozrejme prisudzuje bežný človek verejne známym ľuďom.
Z niektorých prejavov mobilizácie veriacich môže mať neveriaci strach. Za niektoré sa môže hanbiť aj veriaci človek.
... čo je morálne. Hovoril nie tak dávno Robert Fico, keď sa ho na tlačovej besede pri diskusii o etickom rozmere konania ľudí v štátnych orgánoch pýtali na etiku a morálku. Hlavné je, že postup orgánov bol v súlade s pravidlami na mieru pristrihnutými na danú situáciu.
V roku 1989 som ako študent medicíny v Bratislave prišiel na zápis do ďalšieho ročníka na naše študijné oddelenie. Na krku som mal retiazku s príveskom. Bol to krížik. Pracovníčka študijného oddelenia mi dobromyseľne no prísne povedala, aby som takýto prívesok ako dobrý študent vo vlastnom záujme nenosil. Ja som jej poďakoval za upozornenie a krížik som samozrejme nosil na krku naďalej. Bol som prekvapený, ako si ten nepatrný symbol pod mojou košeľou vlastne všimla.
Niekoľko vedeckých či odborných konferencií som absolvoval. Netušil som však, že vedeckou konferenciou možno nazvať aj politický coming out tých, ktorí si november "tvrdohlavo" nechceli všimnúť. Je v zásade úplne jedno kto čo robil pred novembrom 1989. 20 rokov je dostatočne dlhá doba na to, aby každý ukázal, o čo mu v živote ide. Tí, ktorí sa pomýlili mohli napraviť svoje omyly a začať fungovať pravdivo. Tí, ktorí nemali možnosti robiť to, čo robiť chceli, mohli ukázať, že to, čo robiť chceli, robiť vedia. No a je tu ešte niekoľko ďalších kategórií popisov toho, čo kto robil a kto čo je. No a potom sú tu ešte iné posolstvá - zmätočné a zmätené. Ako to Korcovo. Výstupom stranovládnej vedeckej konferencie o 17. novembri 1989 je, že 17. november si naši stranícki a vládni predstavitelia všimli. Tento objav má svoju cenu. Na pozadi predchádzajúcich tvrdení je potrebné tento objav verifikovať. Pán kardinál Korec ho však svojou autoritou už vopred posvätil.
nebola podľa mňa o súboji medzi moderátorom a predsedom vlády. Akosi druhoplánovo sa pri debatách s premiérom všetko zužuje na bilanciu víťazných úderov a tých, ktoré vedú k prehre, prípadne K.O. Tých úderov určite viac dostal pán premiér, no on sa tváril, že ich necítil. Obstál pred svojimi stúpencami. Ak náhodom pozerali tento program.
V spoločnosti na Slovensku sa starostlivo udržuje povesť kresťanského Slovenska. Štatistika hovorí, že takmer 80% ľudí na Slovensku sa hlási ku kresťanstvu. Kresťanskosť či religiozita Slovenska bola už aj predmetom výskumu, kedy sa sociológovia snažili zachytiť niektoré merateľné aspekty toho, čo za kresťanstvo alebo jeho praktizovanie možno považovať. Faktom ostáva však aj to, že to, k čomu by kresťanstvo malo v ideálnych podmienkach smerovať, v spoločnosti vidno pomerne málo.
Cirkev nemôžeme stotožňovať s jej lídrami, náboženstvom či s osobnou vierou. Dnešný svet umožnil, že sekulárny laický štát pôsobí úplne autonómne a cirkev k svojmu fungovaniu vôbec nepotrebuje. Niektoré jej služby môže síce využívať, no fungovanie spoločnosti ako takej od cirkevných štruktúr a jej zákonodarstva vôbec nezávisí.
Pre informovaného čitateľa je to zbytočná informácia, no pre neinformovaného čitateľa je dobré povedať, že v Bratislave sú aj lepšie aj drahšie školy ako je škola, do ktorej chodí premiérov syn. Faktom je, že Fico jr. nechodí ani do najlepšej ani do najdrahšej školy.
Štatistika rómskej kriminality by mala zmysel len vtedy, keby bola súčasťou väčšieho projektu. Veď je jasné, že v znevýhodnenom prostredí sa bude kriminalite dariť.
Je zaujímavé sledovať ako sa náš premiér usilovne snaží vydeliť zo svojho okolia. Bojuje o svoju identitu pred svojimi voličmi až do roztrhania tela. On jediný je iný ako všetci ostatní. On nekradne, nespreneveruje, neobohacuje sa, neklame, nezúčastňuje sa korupcie. Jediný kladný hrdina politickej špinavej scény.
Žijem momentálne v takej zvláštnej situácii. Moje knižnice sú odo mňa vzdialené niekoľko stoviek kilometrov. No aj keby som všetky svoje knihy mal vedľa seba v tejto chvíli, ani tak by som asi nemal veľa času na to, aby som spoľahlivo skontroloval všetky citáty či ich pôvodcov. Bibliografické údaje sa zháňajú ťažko, ak sa holíte či varíte jednou rukou.
Noviny Washington Post priniesli 24. júna správu o tom ako sa obrázok Nedy Gha Soltan zomierajúcej na iránskej ulici stal mobilizujúcou spúšťou občianskej vnímavosti. 26 ročná Neda dávala najavo svoj odpor voči funamentalistickému iránskemu štátno-náboženskému aparátu a jeho predstaviteľom.
Slovensko je bohatšie o ďalšie spoločensko-kultúrne náboženské predstavenie. Inaugurácia prezidenta sa neobišla bez cirkevného folklóru. Prezident tak dostal v očiach občanov zaujímavú etiketu cirkevného schválenia. Pri politickej histórii prezidenta je jasné, že skôr ako o modlitbu mu išlo o predvedenie povinných cvikov smerom ku kresťanskej časti populácie, ktorú na čele s jej pastiermi úspešne zavádza. Otec štát i matka cirkev sú základom pevnej rodiny. Z jeho slov a skutkov však vyplýva, že jeho kresťanské postoje nie sú porovnateľné ani s jeho vášňou k hokeju, futbalu, golfu či automobilovému športu. Škoda, že na to nemala odvahu Iveta Radičová, aby to jasne pomenovala, keď jej to Daniel Krajcer v Markíze pred voľbami tak jednoducho pripravil.
V súvislosti s udalosťami medializovanými na stránkach slovenskej tlače som dostal v uplynulých dňoch dve prosby o podporu slovenských františkánov. Neviem toho o celom prípade okrem toho, čo som čítal v tlači a v mailoch nič bližšie. Váhal som nie preto, že im neverím. Váhal som, lebo viem o čom všetkom sa v cirkvách nehovorí, hoci by sa malo. Inokedy sa hovorí o tom, o čom by sa hovoriť nemalo. Opatrnosť a vlastná skúsenosť s cirkvou ma však predsa len priviedla k nasledovnému uvažovaniu.
Pri rôznych príležitostiach sa v posledných mesiacoch dostali do úst verejných činiteľov rôzne hodnotiace súdy o tom, čo je morálne, etické či slušné. Podľa toho, ako sa to komu momentálne hodí. Urážky verejných činiteľov iných krajín, národnostné štvanie, antisemitizmus, vulgarizmy na adresu novinárov či verejných činiteľov, falošné podpisy, obviňovanie z málo národných postojov, tendre, pozemky, byty, špeciálne a nešpeciálne súdy. Raz mlčia jedni, inokedy druhí. Ako to je s tou slušnosťou či morálkou?
Časy, kedy rímski katolíci a ich králi spolu s pápežom neohrozene vládli nad kolóniami sú nenávratne preč. Je kresťanstvo náboženstvo ako každé iné, alebo je to v duchu Bonhoefferovho pohľadu skôr životný štýl a praktický hodnotový postoj? Odpovedí je viac. Kresťanské cirkvi sa svojej výnimočnosti a monopolu na spásu vzdať zatiaľ nechcú.
Všetko, čo sa v normálnom svete deje s rutinnou samozrejmosťou, odohráva sa vo vatikánskom paláci s úžasnou snahou predať to ako mediálnu informáciu vysokého významu. Je jasné, že ak sa skvelá myšlienka zrodí nečakane v hlave, od ktorej by nikto niečo také neočakával, vzbudí to oprávnený obdiv. No, že by si to zasluhovalo mediálnu pozornosť? To nedokáže hocikto. Na druhej strane s takou históriou odmietania všetkého, čo súvisí s dobou a posúva káru poznania ľudstva ako má pápežská kúria, stojí za zmienku aj opätovné každodenné odobrovanie heliocentrizmu.
