Ak je poškodená krajina, sú dažďové vody s pôdou i živinami spláchnuté z polí do potokov. To ohrozuje úrodnosť pôdy a s tým súvisiace vysušovanie i degeneráciu ekosystémov. Tomu sa hovorí premena zelenej krajiny na púšť alebo polopúšť: To je najväčším problémom ľudstva súčasnej doby. Podľa štatistík OSN degradácia pôdy zasahuje polovicu všetkej pôdy na kontinentoch, ktoré ľudstvo obhospodaruje. Každým rokom pribúda na kontinentoch 12 miliónov hektárov vysušenej pôdy, ktorá sa prestáva obrábať. Zároveň z poľnohospodárskej krajiny kontinentov sa ročne odplaví viac ako 10 mld. ton pôdy a s ňou aj živiny do morí.
Civilizácia sa domnieva, že vysušená pôda je prirodzený proces šírenia existujúcich púšti. V skutočnosti ide o vplyv človeka na hospodárenie s pôdou, vodou a živinami. A tom sa píše v knihe, ktorá vyšla v máji v USA pod názvom „Kravy zachránia svet"[1]. Autorkou knihy je Judith Schwartz a súčasťou knihy je aj kapitola o Novej vodnej paradigme[2]. Kniha definuje, aké sú hlavné príčiny vysušovania krajiny: Odlesňovanie, spriemyselňovanie poľnohospodárskej krajiny i urbanizácia, teda „pečatenie zemského povrchu".
Kniha je postavená na príbehu Allana Savoryho, ktorý pionierskym počinom naštartoval proces obnovy vysušenej krajiny v Afrike (Zimbabwe). Savory si všimol, že časti panenskej divočiny, v ktorej sa neuplatňovali zásady environmentálnej regulácie, prospievali lepšie. Boli charakteristické veľkými stádami byvolov, slonov a inej bylinožravej zvere. Popri nich koexistovalo množstvo levov a iných dravcov. Uvedomil si, že ako náhle začali ochranári „chrániť" vybrané územia, chránené ekosystémy začali chradnúť.
Savory si tiež uvedomil, že milióny rokov sa vyvíjajúci vzťah medzi vegetáciou, stádami a dravcami je súčasťou ekosystému a odstránenie jedného prvku, poškodzuje ostatných. Pochopil tiež, že ak vysoká koncentrácia bylinožravcov zotrváva na jednom mieste príliš dlho, dochádza k jeho degradácii.
O tom, aby bylinožravce boli v neustálom pohybe, sa v minulosti starali dravce. Teraz už je všetko inač. Oddelili sme nie len zver od stáda, ale aj stádo od zvere, či vegetácie. A tak máme chránené územia, či národné parky, v ktorých sa chráni všetko, ale neochraňuje nič. Máme lesnú, či poľnohospodársku krajinu, v ktorej údajne chránime nie len lesopoľnohospodársky produkčný potenciál, ale aj prírodu. A výsledok? Všetko degeneruje viac a viac. A napokon máme intravilány, v ktorých legislatívne chránime prostredie pre človeka až tak, že ho umoríme osudovo žiť v prostredí civilizačných chorôb.
Prial by som si, aby Slovensko nastúpilo cestu reálnej obnovy a nie pokračovanie degenerácie. Zatiaľ to, čo sa derie k moci, alebo už tam je, si velebí v prostredí úpadku. Snáď sa dožijeme aj opaku. Možno práve kravy zachránia svet!
