Niekedy celkom normálny a obyčajný, inokedy kladúci si otázku PREČO na nekonečne veľa vecí. Zoznam autorových rubrík: Dovolenka, Miška, Súkromné, Nezaradené, Zo života
A zasa ma dostala. Moja päťročná dcérka. Začínam si pripadať trochu starý. Pamätám si ako moji rodičia nemohli pochopiť niektoré pre mňa strašne jednoduché veci a teraz som na tom ja tak isto. Za ten svet neviem pochopiť ako tá moja mála (ale však aj ostatné deti a rodičia sú na tom úplne rovnako) si vie zapamätať všetky pexesové kartičky a ako to, že puzzle poskladá skôr ako ja.
Žijeme v 21.storočí, v dobe rozvoja informačných technológií, v dobe kde slovíčka počítač, internet, informácia sú celkom bežnými a nikoho už ani nenapadne informácie, a zvlášť tie dôležité, uchovávať triediť v škatuli od topánok. Nikoho až na jednu nie najchudobnejšiu spoločnosť – Slovenskú poštu. Teda neviem ako inde ale v jednej pobočke to určite tak funguje.
Okradli ma. Boli dvaja. Vybehol som za nimi. Nahnevaný, rozzúrený. Cestou dolu schodmi som sa snažil krotiť svoje emócie, aby som neurobil niečo, čo by som neskôr mohol ľutovať. Dobehol som ich, ale len čo som ich zbadal, hnev a zúrivosť ma prešli.
Bežný raňajší zhon. Pomáham svojej päťročnej dcérke sa obliecť, lebo ju musím ešte odviesť do škôlky. Nie, že by sa nevedela sama obliecť, ale keď jej s tým pomôžem viem, že do práce prídem na čas. Musím mať časovú rezervu, lebo ešte ju bude niečo tlačiť, keď bude v kabátiku a čižmičkách ešte bude chcieť ísť iste cikať a ešte bude treba ... Vždy sa niečo vyskytne. Dnes ráno to však boli slová, ktoré ma dojali a raňajšie tempo som spomalil ja sám.
Bol som s dcérkou na zápis do prvého ročníka základnej školy. Myslel som, že prídeme, zapíšu si jej meno a pôjdeme domov. Bolo to však oveľa krajšie ako moja predstava. Boli to skutočné prijímacie skúšky. Krásne, detské, so super zážitkom ako pre mňa, tak i pre dcérku.
Teda tak dlhú noc ako som zažil dnes by som neželal nikomu. Trvala možno len niečo cez desať hodím, čo mi je niekedy aj málo, ale tentoraz tých desať hodín bolo neporovnateľne iných.
Napriek snahe neustále zákony novelizovať a „zlepšovať“, predsa len sa môže stať aj vám, že v jeden pracovný deň zostanete hladní, pretože nebudete mať nárok na obed ani stravné napriek tomu, že ste sa celú pracovnú dobu intenzívne a sústredene venovali svojej práci. A to všetko v súlade zo zákonom!
Pre malú detskú dušičku Vianoce znamenajú niečo úplne iné ako pre nás „dospelákov“. Tak veľmi sa na ne tešia, ako mi už asi vôbec nedokážeme. Očakávajú ich s napätím a počítajú dni pomocou adventného kalendára. Vianoce jednoducho „musia“ byť, ale čo, ak by Vianoce neboli? Pre nás, dospelých nezmyselná otázka. A viete, že u nás sa to skoro stalo?
Bolo pár dní pred sviatkom Pamiatky zosnulých. Trošku som mal z tohto dňa akúsi zvláštnu obavu. Bude to prvý rok, čo na cintorín pôjdem v tento deň za oboma svojimi rodičmi. Už sú tam obaja. Otec odišiel nečakane pred ôsmimi rokmi a matka náhle tento rok na jar. S blížiacim sa týmto dňom akoby sa stupňovalo vo mne niečo zvláštne, nejaké napätie alebo nejaký zvláštny pocit. Začali sa vracať spomienky, pochopil som, že príde rodina a bude sa smutne spomínať. K tomu som si uvedomil, že bude treba hrob upraviť, umyť, vyleštiť. Tak ako to vždy robievala mama.Kto to urobí tento rok? Do toho všetkého mi moja dcérka porozprávala, čo sa jej snívalo.
Stáva sa mi to dosť často. Prichádzam domov unavený z práce a najradšej by som sa natiahol na gauč a na chvíľku si zdriemol, prečítal noviny, pozrel futbal alebo len tak privrel oči a ... lenže dcérka mi to nedovolí. Každý deň si vravím, zajtra si už trochu poobede odpočiniem, lenže ...
V piatok som oslavoval svoje meniny a keďže moja dcérka je tiež Miška, tak sú to vlastne naše spoločné meniny, ktoré oslavujeme vždy spolu. Tento raz to však bolo trošku iné, pretože tento rok som darček nielen dával, ale jeden som aj dostal a nie hocijaký. Najkrajší na svete.
Po viac ako týždni išla dcérka opäť do škôlky. Už to nie je ráno žiadny problém, veď je už veľkáčka. Ráno vymrnčiavajú len malkáči. Minulý týždeň jej vyberali nosné mandle, celý týždeň musela byť doma a predvčerom sme boli na kontrole. Všetko v poriadku a tak išla včera opäť do škôlky.
Bol som s dcérkou na detskom ihrisku. Preliezky, húpačky, pieskoviská, ... a v jednom z nich ležal pes. Pekný ale nehybný. Objavili ho deti, čo sa hrali neďaleko. Hladkali ho, ťahali za nohy, za uši a kričali na neho: „Zobuď sa!“ Pes nereagoval. Nemal som pocit, že spí. Detí som od neho odohnal a až potom som si všimol, že ten pes predsa len asi dýcha. Vytiahol som telefón a volal Mestskú políciu. Prišli.
...alebo len taký malý úsmevný príbeh z detského ihriska. Teplé septembrové poobedie. Dcérka chcela ísť na detské ihrisko. No bol som dosť unavený ale stačilo, aby pozrela na mňa tými krásnymi veľkými hnedými očkami a únava išla bokom. Vzali sme plnú tašku hračiek do piesku a napriek únave som už o o chvíľku staval pieskový hrad.
Minulý týždeň boli dva štátne sviatky. Skvelé, konečne nejako voľno. Škoda, že mnohí to berieme iba takto a ani nevieme, čo za štátny sviatok je. Uvedomil som si však niečo celkom iné. Ono to vlastne už nie je ani o tom voľne.
Posledné dni a týždne som mal nie najlepšiu náladu. Snažil som sa to síce nedávať najavo, veď ľudia okolo za to nemôžu. Ja viem, občas sa to stáva a život ide ďalej, ale mňa to držalo už poriadne dlho. Príčiny by sa dali určite nájsť, ale ja som hľadal skôr ako sa z toho dostať, nejako to prekonať. Dlho to nešlo, až mi ktosi do cesty poslal jedného človeka a podarilo sa to neuveriteľným spôsobom.
Neuveriteľné vymysleli v jednom nemenovanom oblastnom futbalovom zväze. Žiacke družstvá začínajú (vlastne už začali) futbalovú sezónu 5.augusta, na začiatku najhorúcejšieho letného mesiaca a na jeseň končia 11.novembra, čo už môže byť na ihrisku po kolená snehu. Skvelé! V úvodzovkách gratulujem a tlieskam takémuto rozhodnutiu kompetentných ľudí na zväze. Len mi ešte poraďte ako pozháňať prázdninujúce decká a povedať im, že ešte sme síce nestihli začať ani trénovať ale už sa ide hrať riadna súťaž.
Konečne som sa odhodlal doma trošku vymaľovať, upratať a ... popri tom som ukladal staré noviny na kôpku. Noviny, ktoré som nikdy nemal čas si prečítať. Keďže som mal práve voľno, neponáhľal som sa a pri ich ukladaní som si sem tam aj niečo z nich prečítal. V jednom z našich najčítanejších denníkov som narazil článok, ktorý mi doslova, ako sa vraví, vyrazil dych. V článklu sa písalo o strašnej tragédií v jednej mladej rodine, kde otec zastrelil svoje dve deti, manželku a pokúsil sa aj seba. Prečo? Nehľadám odpoveď len sa zamýšľam, kam až ďaleko doženie človeka taká nevera či láska. Akú nekonečnú silu má a čo dokáže urobiť s človekom, ako ho dokáže úplne zmeniť.
Porovnávali ste cenu benzínu s teplotou? Trošku neporovnateľné ale čísla sú skoro podobné. Kedysi tomu tak nebolo. Benzín bol za 1,70 Sk a teploty v lete do 27 stupňov. Vtedy to bol strašný nepomer. A potom v jednom roku to začalo. Benzín sa pohádal s teplotou a ... začala veľká hádka a naháňačka. A vraj sudcom v tomto spore bude pán Fico? Školu a titul na to má.
A ako sa to stalo mne? Bolo to také krásne, ani som nevedel ako a bol som v tom. Celý, až po uši. Nebránil som sa tomu, lebo to bolo pekné, vtiahlo ma to akosi samé a ja som sa nebránil. A ďakujem osudu, pánu Bohu a hlavne a predovšetkým tebe Aďa, že som to mohol zažiť.Bude to už na jeseň dvanásť rokov. Asi by som si mal povzdychnúť ako ten čas uteká. Mal som už dvadsaťšesť a o zaľúbenosti som si len myslel, že viem čo to je. To, čo som však poznal dovtedy bolo možno milión ku jednej. Možno to bola náhoda či osud, ktorý postavil predo mňa jednu mladú ženu. Na prvý pohľad veľmi sympatickú a keďže ja som nebýval nikdy žiadny krásavec ani chlap, ktorý rečami okúzli každú ženu, bol som rád, že nezostalo len pri spoznaní, ale že to pokračovalo.
