Dotýkam sa vtedy troch vecí. Svojho strachu, nadhľadu a nadprirodzena.
Mám strach, keď leziem hore. Bojím sa že spadnem a bojím sa nechať svoje veci len tak. A predsa to urobím, lebo v tej chvíli prekonávam svoju úzkoprsosť a púšťam svoje trápenia z rúk, aby som sa na ne mohla pozrieť inak, z nadhľadu. Usadím sa v korune stromu, čakám, až sa mi upokojí srdce a potom dlho mlčím. Objímam strom, dýcham jeho vôňu a pozerám sa z výšky na to, čo ma obklopuje. Vietor jemne hýbe mojím stromom. Vtedy si zavriem oči a nechám sa ním kolísať. Je to zvláštne, ale strom je ako náručie, ako hniezdo pre krídla mojej duše.
Kde je Tvoja duša? Chveje sa a trepocú sa jej krídla? Myslím to vážne. Choď, nájdi si strom a vylez naň! To, čo Ťa ťaží nechaj dole a Ty si sadni najvyššie ako sa dá. Otvor oči a pozri sa, ako vyzerá krása a ako vyzerá Tvoje trápenie z výšky. Dotkneš sa svojho strachu, pochopíš nadhľad a pocítiš presahujúce. Je to také hľadanie pokoja, ticha, kde možno ukľudniť hladinu citov a myšlienok. Je to nadchnutie sa krásou, napájanie vysmädnutej duše, keď človek odchádza do prírody, aby tam strávil nejaký čas po boku mlčiacej a predsa tak veľavravnej samoty.
Chodíš často do hôr? Chodievaš sa prechádzať po lúkach teraz, keď kvitnú? A liezol si tam už niekedy na strom tak, ako keď si bol dieťa? Čo cítiš? Vietor, lúče slnka, vôňu borovice, krásu, transcendentnosť toho okamihu, pominuteľnosť a pokoj. Vieš prečo? Lebo duša odpočíva v rozhovore, ktorý sa inde nedá počuť a nedá vidieť. Len tu, skoro doma.
Foto: Obloha a strom Autor: Vlado Pavlík
