Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
„Rozdeľte sa do trojíc,“ zavelí mladá doktorka. „Anamnéza, objektívny nález a všetko zapísať do dokumentácie.“A už medzi nás rozdeľuje pacientov.„Tu máme jedného HIV - pozitívneho pána...“Ani si nestihnem uvedomiť, čo práve povedala a už jeho kartu držím v ruke. A ostatní odomňa ustupujú, akoby sa práve dozvedeli, že mám mor.
Hospic som mala za pochmúrne miesto. Keď idete okolo, hoci aj vo veselom rozhovore, na chvíľu súcitne stíchnete. Začne vám byť aj trochu nepríjemne. Kdesi tu visí pojem smrti a konečnosti tohto všetkého a to sa vám ani trochu nepáči. Rýchlo sa odvrátite, usmejete sa na spolukráčateľa a pokračujete v bezstarostnom pingpongu slov.
Na nasledujúci deň hlásili krásne počasie. Hriech zostať sedieť doma. Prehováram priateľa a brata, nech vyrazíme niekam do hôr, no oni nie celkom zdieľajú moje nadšenie. „O 13:30 je hokej," vylezie z niektorého. „Prvý zápas na olympiáde. To musíme vidieť." A druhý prikyvuje. Ja sa nevzdávam. Nakoniec mi prejde kompromisný plán. Vstaneme najskôr ako vieme a ešte pred východom slnka vyrazíme. Cieľom bude Kľak, trasa netradične od Rajeckej Lesnej. A ak pôjde všetko podľa plánu, chlapci budú o 13:30 už pohodlne sedieť doma pred telkou.
Za nádherný moment považujem, keď ráno, ešte v polospánku, otvorím okno. Po nočnom resete mám pred sebou 24 nepopísaných hodín a okolitý svet má prvú šancu určiť, aké budú.
Moja kamarátka Terezka vždy obdivovala naše fotky z hôr a hovorila, že ju niekedy musíme na taký výlet zobrať so sebou. Konečne sa podarilo. Na začiatku januára sme obidve boli na sviatky doma v Žiline a aj počasie, síce viac jarné než zimné, nám prialo. Nabalili sme si vianočné zákusky a teplý čaj a vybrali sa do Malej Fatry. Trasa bola aj pre mňa premiérová: Starý dvor - Príslop - Baraniarky - Kraviarske - Snilovské sedlo.
Zrak je pre človeka najdôležitejším zmyslom, až 80% všetkých informácií o okolitom svete vnímame práve prostredníctvom lúčov svetla dopadajúcich na sietnicu. 80%, to je riadne veľa. Veď skúste na chvíľu zavrieť oči. Keď ich znova otvoríte, môžete sa pustiť do čítania. Bude to o slepote. O jej najčastejších príčinách v našich končinách, o zákernosti týchto ochorení a o tom, že aj oči by mali občas zájsť na preventívnu prehliadku.
Celý týždeň žijem v hluku a ruchu mesta. Ráno budík a potom motory áut, sirény, telefóny, reklamné zvučky, zatvárajúce sa dvere v autobuse, rádio, mixéry, mikrovlnky, upozornenia na sociálnych sietiach, kriky a plače v nemocnici. Cez víkend potrebujem poriadny detox, najľahšie dosiahnuteľný niekde v kopcoch. Asi som trochu závislá, súdim podľa toho, ako sa teším. Dokonca aj to vstávanie o šiestej cez víkend kvôli túre mi vadí akosi menej ako vstávanie o šiestej cez týždeň kvôli škole. Čaká nás zatiaľ neprebádaná trasa: Kraľovany - Žobrák - Stoh - Medziholie - Osnica - Párnica.
Je veľa vecí, ktoré ma v Alpách uchvacujú a pre ktoré sa sem vždy rada vrátim. Nech sa páči, prezradím vám aspoň niekoľko z nich...
Prvé kroky robím ešte s nerozlepenými očami a takým tým nepríjemným pocitom chladu, aký cítite, keď ste vstali moc skoro. Dnešná trasa má byť dlhá a tak dovolenka - nedovolenka, museli sme z postelí vyliezť už pred šiestou. Čaká nás ľadovcová dolina a potom výstup na vrch Großer Trögler.
Ranné slnko sa šplhá spomedzi skál a zahaľuje stále väčšiu časť krajiny pred nami do teplého zlatožltého svetla. Z autorádia nám vyhráva majestátna sláčiková hudba a presne taká sa sem hodí. Po serpentínach sa ticho šplháme hore dolinou. Vedľa kamenistej cesty sa plazí tyrkysový potok, pri jeho brehoch sa pasú kravy na tráve, ktorá priam kričí čerstvosťou a sviežosťou. Drevené domy sem tam rozsypané v teréne celkový dojem vôbec nenarúšajú, ba priam ho ešte dotvárajú do dokonalosti. Neviem sa dočkať, keď vystúpime.
Od Viedne je vzdialený len 70km. Pre prírodumilujúcich obyvateľov hlavného mesta Rakúska najdosiahnutelnejšia možnosť nadýchnuť sa alpského čerstvého vzduchu, zodrať aspoň kúsok podrážky na turistických topánkach, pokochať sa výhľadmi do diaľky. My sme sa tieto prázdniny na dva týždne ocitli v bezvýznamnej dedinke kúsok od Viedne a tak nám nedalo, neísť sa sem pozrieť.
Kráčam večernou Žilinou. Slnko je nízko, s jemnosťou sa dotýka ulíc a budov. Tie sa v jeho dotykoch menia k nepoznaniu. Išla som tadiaľ už tisícekrát. A predsa každá chvíľa, každý poryv vetra prináša niečo nové, čo som si v našom meste nikdy predtým nevšimla.Pár mojich pohľadov cez objektív, nech sa páči.
Niektoré veci máte rovno pod nosom, no predsa o nich neviete. Takto by som začala svoj príbeh o Veľkej Fatre. Nie je od nás ani tak ďaleko a predsa som z nej donedávna videla len akúsi smietku. Možno je to tým, že človek má vytipovaných pár pekných miest, na ktoré sa rád vracia a často sa ani nesnaží nájsť ďalšie, nové. Pre mňa bola takýmto miestom Chata pod Borišovom a vrch Tlstá. Nič iné som si pod pojmom Veľká Fatra až do minulého týždňa nepredstavovala. Vtedy prišlo rozhodnutie, že ju konečne poriadne prebádame. Trasu sme si rozdelili na dva dni a plán bol prejsť z Harmanca do Ružomberka.
Opäť sme sa po dlhšom čase ocitli v Roháčoch. Unavení po skúškach, veselí, že už máme prázdniny. Prvý deň sme sa rozchodili na výletíku na Roháčske plesá a večer sme už plánovali niečo dlhšie a náročnejšie. Polovicu hrebeňa cez Ostrý Roháč do Smutného sedla sme zdolali už niekoľkokrát. Tentokrát pôjdeme preskúmať „tú druhú" polovicu Roháčskeho hrebeňa.
V tomto článku sa vám pokúsim priblížiť proces vzniku nádoru na molekulárnej a bunkovej úrovni, dúfam, že v rozumnom a pochopiteľnom rozsahu.
Bolo to pred pár týždňami. Slnko, vôňa čerstvo vykľutých listov zmiešaná s pôvabnou čerstvosťou vzduchu aká býva len skoro na jar. Vykračujeme si so spolužiačkami, prvýkrát v sukničkách a šatoch, do nemocnice na hodinu interny.
Keď sa starká vydala, bola to pre ňu ako pre každú inú veľká zmena. Začala bývať so svojím mužom a svokrovcami a zvykať si na celkom iný život než na aký bola dovtedy zvyknutá. Dodnes na to s úsmevom spomína.
V supermarkete. Plno ľudí, každý do svojho košíka ukladá tovar od výmyslu sveta. Niečo kupujeme preto, lebo to potrebujeme, ale oveľa viac preto, lebo je to v akcii, lebo by sa nám to niekedy možno mohlo zísť, lebo sme to videli v reklame a musíme to vyskúšať alebo len preto, že nám to proste udrelo do oka.
„Ach, žena za volantom..." Povie chlap tónom, akoby väčšia katastrofa ani neexistovala. A my sa dotknuté obhajujeme, že to nie je pravda, že nám šoférovanie ide a že sú to len hlúpe predsudky.
Mala som šťastie, ktoré nemá každý. Poznala som svojich prastarých rodičov. Niekedy si vravím, škoda, že som bola taká malá a ani som si neuvedomovala, že je to niečo vzácne a nezvyčajné. Spoznať kúsok minulosti. Stretnúť ľudí, ktorí zažili veci, aké sa už teraz nestávajú, ktorí ma udivovali zvláštnymi slovami a príbehmi...
