Mali sme to vymyslené krásne. Vylezieme na hrebeň a pešo sa vrátime na našu chatu v Zuberci. Autobusom sme sa odviezli k zjazdovke v Spálenej a pod drobnohľadom ostrého slnka sme začali stúpať hore a hore, popri zjazdovke, potom cez les a zas po slniečku. Pod nami zelená, nad nami modrá, v ústach fialová.
Akosi podozrivo rýchlo sa ocitáme na hrebeni. Čudujeme sa a otvárame mapu. Zisťujeme, že niekde nastala chyba. Sme síce na hrebeni, ale úplne inde ako sme si včera naplánovali. Áno, plánovať túru v polospánku nie je najlepší nápad :).
Nevadí. Chvíľku študujeme trasy, teraz už pozornejšie. Po krátkej debate máme finálnu podobu našej túry: Brestová - Salatín - Skriniarky - Pachoľa - Sedlo pod Baníkovom a potom podľa síl buď rovno dole do doliny alebo ešte ďalej cez Baníkov a Tri kopy až do Smutného sedla.
Po dlhom čase v svete medicíny a nekonečných kníh človeku až tak dobre padne čerstvý horský vzduch, fyzická námaha a myšlienky nekoncentrované na nič len na okolitú krásu.
V horách ma vždy potešia takí tí turisti dôchodci, ktorí vládzu viac ako my mladí a majú pochodené snáď všetky vrchy Slovenska. Predbehnú vás ako nič, akoby kráčali len kdesi na rožky do obchodu. Je motivujúce vidieť, že aj v staršom veku môže mať človek silu, elán a výdrž. Dúfam, že aj zo mňa raz bude babka turistka :).
Pomaly sa šplháme na Brestovú. V nohách cítim, že dlhé vysedávanie cez skúškové mojím svalom veru neprospelo. Chvíľku potrvá, kým budem zase vládať ako predtým.
A konečne, Brestová :)!
Chvíľku si posedíme, oddýchneme, načerpáme energiu, ale vieme, že pred nami je ešte dlhá cesta. Musíme sa poponáhľať, aby nám neušiel posledný autobus do Zuberca.
Putujeme ďalej cez Skriniarky na vrch Pachoľa.
Žiarivé kvetinky nám skrášľujú cestu.
Stúpanie ma už poriadne unavuje. Preto mi spraví radosť, keď časť výškových metrov prešplháme po reťaziach.
Pachoľa je až 2167 m.n.m. vysoký kopec. Nenájdete na ňom však tabuľku s názvom ani smerovník. Asi je v tieni známejšieho Baníkova.
Po zostupe do Baníkovského sedla riešime dilemu. Ísť dole alebo pokračovať? Som už dosť unavená. A vyzerá to tak, že autobus už tak či tak nestihneme. Paľko ma však nakoniec prehovorí a pokračujeme hore na Baníkov.
Ten je celý obložený oddychujúcimi turistmi. K vrcholu sa ani nepredierame.
Cesta z Baníkova je dosť krkolomná. Reťaze a strmé zrázy. Vravím si, že s deťmi by som sa sem asi neodvážila.
Ja si reťaze užívam. Presne takáto turistika ma baví. Vychutnávam si preto aj exponované Tri kopy. A k tomu tie neuveriteľné pohľady do doliny, ani neviem ako a únava je zrazu preč.
Ani sa nenazdáme a už sme v Smutnom sedle. Táto druhá, exponovanejšia časť dnešnej túry mi ubehla ako po masle.
Cesta dole je únavná. Ale to už zostupy také bývajú. Trmácame sa dole, z nohy na nohu. Míňame Ťatliakovu chatu a potom po tvrdom asfalte s unavenými nohami dole.
Trošku adrenalínu nám ešte prinesie stretnutie s troma vretenicami. Obchádzame ich veľkým oblúkom, neradi by sme skončili s pokusaným členkom.
Tak a konečne sme dole. Bohužiaľ, naša cesta ešte nekončí. Autobus je už dávno preč a tak nám neostáva nič iné len pokračovať po hlavnej ceste smer Zuberec pešo a dúfať, že nám nejaká dobrá okoloidúca duša zastane a zvezie nás.
Keď sa dozvedám, že do Zuberca je to ešte 12km, zdá sa mi, že si hneď a zaraz sadnem na chodník a budem čakať do rána na najbližší autobus.
Musíme sa však vzchopiť. Zozbieram posledné zvyšky síl, nahodím najrýchlejšie možné tempo a už ideme. Celú cestu sa hecujeme a navzájom povzbudzujeme. Popritom skúšame šťastie pri stopovaní. Väčšina aút je však kompletne obsadená.
Kráčame, rozprávame sa a snažíme sa nemyslieť na boľavé nohy. Ani nevieme ako a je za nami už 6km z našej potúrovej štreky.
Vtedy sme už ani neverili, že nám niekto zastaví.
A tu zrazu, auto s českou značkou spomalí a my naradostení naskakujeme dnu. Posledných 6km nášho výletu strávime za zvuku veselého smiechu a vždy potešujúcej češtiny.
Tak predsa sme to zvládli :)!
