Zuzana Rajzáková
Kocka o tom, čo robíme a čo sa deje...
Tak. Som písala celý deň, lebo sa mi nechcelo nič robiť. Tak. Komu sa nechce, nech si pozrie len obrázky.
som extrovertný introvert Zoznam autorových rubrík: výlety, No ty si čistý talian, čo sa mi prihodilo, nie každý deň je nedeľa, Nezaradené, názor nie je dobrý alebo zlý, Súkromné, každý deň budú vraj Vianoce, citové výlevy
Tak. Som písala celý deň, lebo sa mi nechcelo nič robiť. Tak. Komu sa nechce, nech si pozrie len obrázky.
Pohľadnica a poloprázdna fľaša vody (po mojom nechápavom pohľade bližšie špecifikovaná ako morská). To bola len časť motivácie, ktorú mi Lenka doniesla pred dvomi týždňami z národného parku Cinque terre, lokalizovaného na západnom pobreží Talianska, južne od Janova. Človek ani nemusí byť bohvieako chytrý, aby si vedel spočítať 5 miest (cinque terre), slovom: Riomaggiore, Manarola, Corniglia, Vernazza a Monterosso.
Prvý školský týždeň zvykne byť na väčšine územia Slovenska nenáročný, s prípadnou predpoveďou stavu situácie na nasledujúci semester, ktorá môže byť skreslená, lebo aj Theodora sa mýli.
Prečo sme šli k jazeru a nie k moru. Jasné, musíme niekam ísť, kým je pekne, slnko svieti a môžeme sa našim doma vysmievať, že v Tatrách prší. Kam? K moru?...Janov? Jasné.
Tak. Teoreticky úspešne sme prežili v Taliansku skoro celý týždeň. Stalo sa toho veľa, takže opäť raz upozorňujem na neprimeranú dĺžku textu...
Miláno očami bežných rádových slovenských erazmáckov...je to dlhé a nudné...nečítať...keď nemáte záujem :)
Máš viac ako 50 kíl? Máš viac ako 18 rokov? Neprekonal/a si v detstve žiadnu infekčnú chorobu?
Ja som to povedala už osemkrát a poviem to ešte raz...Všetci, čo neboli na tomto výlete môžu ĽUTOVAŤ
Hovorí sa, že kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Ale taktiež sa hovorí, že klin sa klinom vybíja...tak prečo by sa taký bojko ako som ja nemohol „liečiť“ pozeraním hororov?
„Dobre, ostaň tam kde si a zavolaj políciu.“ – povedal brat do telefónu a mne sa hlavou prehnalo tisíc hrôzostrašných scenárov.
Existuje mnoho dôvodov, prečo neprísť na chatu v posledný aprílový víkend. Existuje však jeden silný dôvod, prečo prísť. Tá chata je v Tatrách.
Natlačiť sa ráno do dverí, sedadlá obsadiť ako prvé, stáť zásadne len pri dverách, za žiadnych okolností sa neposunúť ďalej do dopravného prostriedku, veď čo keď o tých desať zastávok nevystúpime...na hromadnej preprave nie je nič zlé...len naše správanie
„Niekedy by som Buddyho najradšej zavraždila, že nemá telefón,“ ozvala sa. „Veď je to životná nevyhnutnosť! Ako môže dospelý človek jestvovať bez telefónu? Nikto nemjá najmenší záujem vnucovať sa mu do súkromia, ak iba preto telefón odmieta, ale nemusel by žiť ako pustovník.“ Zlostne sa pomrvila a preložila si nohy. „Prekristapána, veď je to v záujme jeho bezpečnosti! Čo ak si zlomí nohu, alebo sa mu stane iné nešťastie?...“ J.D.Salinger, Franny a Zooey
Sans toi les émotions daujourdhui, ne seraient que la peau morte des émotions dautrefois ...Hipolito
Ad acta: Tento blog nebol zverejnený v období, s ktorým vecne a časovo súvisí. Asi som zabudla, nestihla alebo sa mi jednoducho nechcelo...neriešim. Sľúbila som však, a keďže jedným z mojich novoročných záväzkov v roku 1995 bolo, že budem sľuby plniť, tak nech sa páči. . . máš čo si chcela :)
Na Vysokom vrchu mal každý svalnaté reči a konsenzuálne sme sa dohodli, že pôjdeme na Silickú planinu. Gero to posilnil rečami o chladení piva, šegi ako hlavný ťahúň zlenivetej skupiny bývalých turistov bol v zásade za, ja som prekypovala nadšením a o účasti tuleňa a lenky nebolo pochýb. Tak som sedela vo štvrtok v dohodnutom čase v autobusovej stanici sama...
Keď som ich zbadala stáť pri zrkadle v Dome umenia, zabudla som (v cuku letku) na to, čo mám obuté na nohách. Topánky krásne na pohľad no príšerné na pocit. A možno aj preto, skončila som v ich náručí...v náručí dvoch ľudí, ktorí ma vrátili do detstva.