Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Kedysi mi mama s otcom pri rôznych príležitostiach dávali rôzne prednášky. Asi preto, že som im na to tie príležitosti poskytoval. Neboli dlhé, zato intenzívne. A niekedy aj aj, väčšinou v priamej úmere k tomu, čoho sa týkali.
Občas sa mi podarí povedať niečo múdre. Viete, normálne také, že sa sám nad tým zamyslím a potom sám sebe obdivne prikývnem. Včera som napríklad povedal, že pôjdem do obchodu a bola to pravda. A dávno, ešte za čias neľudských maďarsko-židovských liberálov, som skonštatoval, že Fico je ako Mečiar, len mladší a trochu sofistikovanejší. Žiaľ, dodal som a to z už aj tak múdrej vety spravilo hotovú sentenciu.
Asi po roku vládnutia tejto(mo)mentálnej kalamity bol niekde článok. Konštatoval, že jediným pozitívom je, že vláda nesplnila väčšinu toho, čo sľubovala. Skoro sme si vtedy aj vydýchli, lenže odvtedy je dych permanentne vyrazený.
Aký je rozdiel medzi kanadským a slovenským drevorubačom, pýta sa jeden vtip a správna odpoveď znie žiaden. Obaja si za mesiac zarobia na výlet do Bratislavy. A teraz chvíľu o inom.
Niekedy zhruba pred rokom som tu spomínal, že vo štvrtej triede na základnej škole som sa vo vlastivede mal naučiť vetu, ktorú si dodnes pamätám.
Písať o tom, čo nasledovalo dva dni po pätnástom výročí revolúcie, je ťažké, ale niečo napísať treba, lebo čo ak zabudneme aký to bol pocit a začneme pochybovať rovnako ako o revolúcii.
Je to taká zvláštna krajina, Slovákovi zvyknutému na teplo svojho domova sa hocikedy oči stĺpkom postavia. Z logiky veci vyplýva, že mníchov sa v Krakove pohybuje viac ako u nás, ale pohľad na jedného z nich sediaceho s veľkými slúchatkami cez hlavu pri laptope v kaviarni je aj tak neobvyklý.
k posledným udalostiam vo Zväze pestovateľov červenej repy. Horeuvedení sa po zrelej debate zhodli na tom, že, citujem „tí hajzli nemajú kúska hanby v sebe". Koniec citátu.
Dievčina, od ktorej mám prenajatý byt, je, okrem toho, že je samozrejme ładnou orlice dcérou, zvláštna. Strašne ma láka to jej večné šúranie sa okolo stien a hanblivý pohľad do zeme spojiť s tým, že vyštudovala psychológiu, ale let´s not jump to quick conclusions, možno je len taká povaha.
Povedal som to už tisícikrát, ale pokiaľ to bude pravda, budem to opakovať stále. Ak sú Poliaci od nás v niečom lepší, je to v predávaní vecí a to z celkom jednoduchej príčiny. Majú dostatok zdravého rozumu.
Ja viem. Všetci si myslíte aká je tá poľština jednoduchá. Stačí zobrať slovenské slovo, trochu ho pokomoliť, povedať to celé trochu inak, dať správny prízvuk a ešte tak nebolo, aby z toho nevyšla poľština. Fajn. Myslite si to aj ďalej. Rozumieť si budete, ale po poľsky to celkom určite nebude.
Ak Vaše dieťa jedného dňa príde domov opité v roztrhaných rifliach a prázdnou plastovou fľašou v ruke, tento článok Vám môže pomôcť ho pochopiť. Prípadne mu ho môžete dať prečítať a možno ho to prejde samé od seba.
Všetci sme si to predstavovali inak. Mali sme remizovať so Slovincami, na preplnenom Tehelnom poli mal v teplý jesenný podvečer znieť oslavný chorál a nad oslavným chorálom hlas Marcela Merčiaka. Nestalo sa, ale teraz sa už o tom dobre píše.
Ak zistíte, že Vaše dieťa nosí nohavice na úrovni kolien a prestávate mu rozumieť, táto krátka príručka Vám môže pomôcť nájsť si cestu späť k potomkovi
Že Poliaci len pozerajú ako vás okradnúť sme si už veľakrát povedali, ale nič tak nepomôže národnému povedomiu ako donekonečna opakovať, že tí druhí sú horší. Príkladov ako ošmekávajú by som mohol uviesť na tisíce. Stovky. V poriadku, desiatky. Dobre, tak teda mám jeden a nevravte mi, že som sa nesnažil.
Ali prišiel do Krakova v nedeľu, v pondelok sme sa zoznámili pred dverami univerzitného byrokratického aparátu a dohodli sme sa, že sa dnes stretneme. Nestretneme sa, lebo včera ho zbili neonacisti.
Keď vchádzam do izby, na posteli sedí čierny týpek. Nie až taký čierny ako Kotlebova rovnošata, skôr tmavohnedý ako rovnošata Hitlera. Rozdiel, rovnako ako pri tých rovnošatách, je to samozrejme čisto technický, ale stačí nato, aby som ho z Afriky premiestnil niekam k Indii.
Viete, som dnes proste trochu smutný. Tak normálne. A aby som už nebol, napísal som si predsavzatia, ktoré, pevne verím, zo mňa spravia veselšieho človeka. Tento článok nevznikol dnes, ale práve preto, že som smutný, je vhodný čas na jeho uverejnenie.
Bojím sa o domovinu a tým myslím krajinu a nie pálenku. Túto noc som okrem ôsmich hodín prakticky vôbec nespal. Do polnoci a potom zase od ôsmej som sa prehadzoval, potil a rozmýšľal, čo len bude, ach bože, čo to len bude, keď zaútočia Maďari na Turčiansky Ďur ako svojho času Lendak na titul v tretej triede okresných futbalových majstrovstiev.
