Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Poznám jedného človeka, ale nebudem menovať, lebo viete, Tatry sú malé mesto, jeden by dokonca povedal, že vlastne len dedina. Nebudem ani prehnane konkrétny, lebo Tatry sú malé vymierajúce miesto, kde v medzisezóne líšky dávajú dobrú noc medveďom. Proste len poznám jedného človeka a stretol som sa s ním tak ako stretávate ľudí, ktorých poznáte.
Začal som tento článok tým, že je to zase o rok viac, tentokrát rokov šesť, odkedy som pracoval ako sprievodca v kostole a hneď som sa zamotal do spomienok. Písalo sa to samé, ale ani v polovici druhej strany som sa nedostal na dostrel k pointe, takže som to všetko zmazal, rýchlo pozdravujem pána farára a prikračujem k veci.
Pozeral som fubal, lebo ja keď pozerám, tak len futbal. Čo mi pripomína, že som dnes chcel ísť pozrieť Tatry proti Lokomotíve Košice, keď som ich už zmeškal pred dvoma týždňami proti Svidníku.
Tento článok je zlý a to hneď z dvoch dôvodov. Je o futbale a teda takmer výlučne len pre mužov a má meškanie asi tak pätnásť hodín.
Odkedy sa skončil futbal už prešlo času viac než dosť a stále tu nikto nič nenapísal. Takí sme my Slováci fanúšikovia. A keďže som aj ja Slovák a fanúšik, pridám sa k väčšine a nenapíšem o futbale tiež nič. Počkám kým sa dohrá kvalifikácia, uvidím či postúpime, potom napíšem ja som to vedel, budem sa tváriť aký som fest múdry a budem mať pravdu.
Keď som v Krakove vystúpil z varšavského IC-čka, musel som najprv zísť dole jednými, potom hore druhými schodmi a medzitým ešte aj svoju obrovskú tašku dlho niesť po podchode. Moju tvár celkom pochopiteľne zdobil výraz, ktorý je na Slovensku typický pre vieme koho a ten vieme kto ho nasadí vždy , keď bojuje za krízu a proti čistote v politike alebo hovorí médiám ako strašne neznáša médiá.
Vraj som určite extrovert, povedala mi Asia (čítaj Aša), naša šéfka kurzu vo Varšave, keď sa dozvedela, že som z Tatier. Vraj ako horal som horkokrvný, pijem, spievam a tak ďalej. Nie, vravím jej. My, ktorí sme z hôr, sme skôr uzavretí, veľa dumeme, necítime sa dobre vo veľkých mestách a máme furt zimu. Zima otvorenosti neprospieva.
Keď som končil základnú školu, v ôsmej triede sme preberali druhú svetovú. Učebnica bola tmavomodrá, mala ohybnú väzbu, bola roztrhaná a na zadnej strane sa ťahal dlhý zoznam tých, ktorí ju používali predo mnou. Ak by bola moja mama chodila na rovnakú školu, je takmer možné, že by som ju v tom zozname bol našiel, lebo kniha bola vydaná koncom šesťdesiatych alebo začiatkom sedemdesiatych rokov. Presný rok nie je podstatný.
Sedím si opäť na terase na varšavskom hajstryte a ako správny chudobný študent popíjam kávu. Študenti sú furt chudobní a furt popíjajú. A ak sa vám slovo hajstryt zdá zvláštne, nuž vedzte, že, ako som sa dozvedel, stáva sa legálnou súčasťou poľštiny. Najvyšší čas prijať jazykový zákon.
Tiež budete túto noc lepšie spať? Tiež sa zrazu cítite istejšie, keď viete, že ste bezpečne pritúlení na rodnej hrudi Matky Slovače? Že Matka Slovač vás ochráni, ak by zas nejaký hnusný maďarský prezident chcel ideovo sabotovať ten národno-socialistický raj, ktorý si tu potichu budujeme? Bude sa biť do pŕs, tá Matka Svoloč, bude kričat a dupať tak, že aj posledný most do Maďarska zrúti, ale svoje si ochráni. A keďže to jej svoje je aj naše, rozumejte, nás Slovákov, nie Maďarov ani Cigánov, lebo ich nepotrebujeme, ja sa pridávam. Akurát jedno neviem. Či kričať "Česť práci!" alebo "Na stráž!", lebo oboje by sa hodilo, ale chvíľu počkám, zistím, ktorý pokrik je na programe dňa a ako jeden sa pridám. V čase ohrozenia nie je čas na ideové odtiene.
Nnamdike vystúpil na letisku v Krakove minulý rok uprostred decembra v tielku. Neviem ako si to predstavoval a to pravdepodobne nevedel ani on sám, lebo dovtedy nikdy nevidel sneh, ale viem, že na druhý deň šiel do obchodov a všetky peniaze minul na oblečenie. Prvý večer som mu ale musel požičať bundu, ja predsa len zo Sibíra, on predsa len z Nigérie a pri mínus desiatich sa ten rozdiel ukáže. Navyše bol Nnamde pochopiteľne čierny ako noc a veľmi prekvapený, že potrebuje pracovné povolenie. V dôsledku toho a tiež preto, že všetky peniaze minul na to oblečenie, sme ho prvé týždne živili, lenže pro mě cikán jak černoch, problém som s tým nemal.
Sedím na terase a pozerám na tých desať budov, ktoré ostali po vojne z varšavského Starého mesta. Pri vedľajšom stole sedia dve bájne Visly dcéry, ktoré sa za ranného oparu z rieky vynárajú, večer sa do nej, do svojej matky, opäť noria a medzitým spôsobujú pnutie v mužských, ehm, mozgoch a rozpady manželstiev.
Už tretí článok za rovnaký počet mesiacov začnem tým, že je taká blbá doba. Varšava sa mi akosi nezdá až taká úžasná, s Krakovom sa porovnať nedá a aj do Prištiny by som sa radšej vrátil. Lenže to sú našťastie len moje problémy a som si istý, že je mnoho ľudí, ktorí by moje problémy chcelo riešiť.
Každý národ má nejakú svoju tému. Takú vo všeobecnosti športovú, pri ktorej krčmoví tréneri objednávajú decové vodky s decovými sódami a diskutujú. Na nič veľké neprídu, ale našťastie, pri týchto, ehm, diskusiách je dôležitejšia cesta a nie cieľ. Plus, čo ja viem, napríklad o Žigovi a olympiáde už bolo povedané naozaj všetko a nič to nevyriešilo. Proste sa uvidí, ale kým sa uvidí, stále sa od nevidím do nevidím môže piť a diskutovať. Ešteže tak. Potom zvykne národ ešte mávať aj témy národné. Nemôžem zato, že to slovo znie na Slovensku tak blbo. Také, o ktorých sa nediskutuje. V Poľsku napríklad cirkev. A sme doma.
Druhá časť fotoseriálu Samo na Balkáne.
Fotiek, ktoré by som vám chcel ukázať, je aj po dvojnásobnom výbere a premazávaní stále okolo šesťdesiat. Dnes z Kosova.
Odchádzam z internátu a muezzíni spievajú na dobrú noc. Všetci sú na rozlúčkovej párty, tak sa nemám veľmi s kým lúčiť. Je to dobre, lebo na lúčenie veľmi nie som a zase v mojom veku už jedna párty viac alebo menej žiadnu úlohu nehrá.
Niekedy tie múzy mlčia až tak, že človek ani nevie, čo má napísať, tak nechá hovoriť fotografie.
Je šesť hodín večer, sedíme v centre starého Skopje, muezíni mi spievajú rovno do ucha a vonku je príjemných štyridsaťtri. Tentokrát to nie je veta na vykreslenie atmosféry, ale zdrvujúca pravda. V Skopje je narozdiel od Prištiny aj rieka a pomerne veľká, ale teplotu neznižuje.
Všetci sa tu smejú, každý je priateľský a zabáva sa, povedal som Alimu, keď sme sedeli na kúpalisku. Slnko svietilo a naozaj to vyzeralo tak, že v Kosove neexistuje problém, ktorý by sa nedal vyriešiť. Áno, Ali odpovedal. Podľa prieskumu sme najoptimistickejšie naladená krajina na svete. Tak si dávajte pozor, aby ste sa veľmi rýchlo nestali najpesimistickejšou, povedal som mu a zavládlo ticho. Takéto veci sa nepočúvajú ľahko, ale ak odhliadneme od nadšenia, ktoré v tejto krajine vládne z toho, že vôbec je krajinou, veľa toho neostane. Tento článok nie je zábavným čítaním ako žiaden, v ktorom dominujú zlé správy.
