Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Keď som si svojou americkou rodinou bývala prvý týždeň, čudovala som sa potichu viacerým veciam. Už som nejaký čas žila vo Washingtone, takže ma prestala prekvapovať reč, doprava, vzdialenosti, umelé aj prirodzené úsmevy...
Nedeľné ráno. Malé slovenské dedinky. Tety v tmavých kostýmoch, ujovia v klobúkoch. Dievčatko v ružových nohaviciach vedie za ruku mamka. Všetci idú rovnakým smerom, do centra predpoludňajšieho diania. Okrem nich nikde nikto. Auto stretnem len sporadicky. Je pekné sa takto skoro vychystať na cestu. Vlčie maky sa ukláňajú stále silnejúcemu slnku. Teplo fúka, ale len trochu. Počúvam zaujímavé slová z rádia, otvoreným oknom cítim vôňu začínajúceho leta.
Ha! Aha ju! A vraj novinka! Veď som ju minulý týždeň piekla! Padli na ňu posledné zásoby mrazených černíc z mamkinej záhradky.
Spodnička. S čipkami. Šaty s vypchávkami pod pazuchami - potnými košíčkami. Kabátik s vypchatými ramenami. Nylonové pančušky na gumku. Látková vreckovka s vyšitým monogramom. Klobúčik.
Bezplatné! Pre všetkých! Pre vás! Pre nás! Mať sa lepšie! Šťastná budúcnosť! Zmena! Kontinuita! Dokázali sme veľa! Ešte len dokážeme! Ukážeme, že to funguje! Toto nechceme a tamto chceme! Ste pre nás dôležití! Vyberte si nás! Sľubujeme...!
Míňam ich pri ceste skoro každý deň. V zime, v daždi, v augustovej páľave, skoro ráno aj hlboko v noci, rovnako ako v pravé poludnie. Škaredé špinavé ženy a dievčiny v krátkych sukniach, s vyhrnutými tričkami a odhalenými rôznymi časťami tela. Rozpichané podkolenné jamky, prázdny pohľad, bezcieľne sa potĺkajú pri krajnici pri Slovnafte. Niektoré sa spolu rozprávajú, jedna pravidelne obzerá v zrkadielku, iná zvykne neustále mávať. Nedá sa ich nevšimnúť.
Objavil sa na poli, ktoré každé ráno míňam po ceste do práce. Žltá, zelená a v nich - nádherne jasná červená. Ešte malý, predsa však svieti. Nádherný. Žiarivý až do prvej búrky. Onedlho silný v spoločnosti ďalších.
„Tak keď nechceš, aby sa na teba Julinka hnevala, poľúb ju. To nestačí, len tak si popod nos povedať prepáč, " pripomínal manžel malému jeden z pilierov našej výchovy. „Ako? Poľúb? To je čo za slovo?", opáčil kamarát. „To vy východniari prídete do Bratislavy s kadejakými nánosmi a potom nám tu tak rozprávate. Že poľúb! Som nikdy nepočul!"
Podľa čoho viem, že som naozaj vypla, že som si oddýchla a nebola v práci - naozaj, naozaj úplne... Fyzicky aj psychicky. Dokonale.
„A sme tu s najnovšími informáciami z ciest! Pozor si dávajte..." „Prosím ťa, vypni to." Striaslo ma. Kontakt s tým svetom „vonku" vôbec nebol v tej chvíli príjemný. Po štyroch dňoch strávených s priateľmi na chate, bez každodenných správ a vedomia civilizácie. Nebolo treba cestovať ďaleko - nám stačilo k Modre. Dni plné celkom iných činností, bez rádia a sledovania televízie.
Stratila som hlas. Zmoknutie, dve hodiny v prievane a ďalšia v chladnom aute, potom v relatívne nevykúrenom byte... Jeden deň som zadrhávala, druhý chripela, na tretí večer už len šepkala. K tomu boľavé dutiny a spuchnutý nosohltan. Ohromné.
Je noc, ľahla som si pred niekoľkými hodinami. Prebudím sa na to, že mesiac za oknom svieti ako bláznivý. Preberiem sa, no o minútu už zasa driemem. Ale tá minúta, tá stojí za to.
Zajtra budem robiť koláčiky pre priateľov. Už niekoľko dní rozmýšľam o tom, aké. Chcem, aby boli iné od tých, čo už odo mňa jedli. Ale vyskúšané, aby bola istota, že sa podaria. A už viem. Jeden z nových receptov, čokoládovo - čokoládové, vydržia aj dva dni. Hostiť priateľov je krásne.
Menili nám niečo v stupačkách. Večer idem na záchod, spláchnem a - nič. Čudné. V kúpeľni voda tečie, na záchode nie. Tak asi niečo odpojili, okomentujem pred manželom. Nevadí, v noci nejako vydržíme. V pohotovosti veľký hrniec (vedro je zasekané niekde hlboko v útrobách komory), veď sme terénni.
České deti sa po novom prestanú učiť písané písmo. Je vraj zbytočné - nepoužíva sa v tlači, v knihách, ani na počítači sa ním nepíše, ani do telefónu. Čím sa asi tak zahŕňa väčšina médií, kde sa s písmom stretávame. Tak sa teda zodpovední rozhodli, že deti nebudú podaromnici trápiť. A budú ich učiť inú verziu písma, zmenenú, ktorá viac pripomína tlačené ako naše staré vlnovkové písané písmo. V podstate to dáva zmysel. Ale - chytila ma nostalgia.
Keď som ju zbadala, až ma tak stislo. Mohla mať asi trinásť. A vážila rozhodne viac, než ja. Nie v jej veku. Teraz. Vážila tiež viac, než jej mamka, ktorá kráčala vedľa. Brucho v obtiahnutom tričku jej kyslo nad tesnými džínsami, vraj sa to volá (veľmi príhodne) „muffin". Dve brady, faldy pod pazuchami, tlsté stehná - ktoré strašili, že o chvíľu prasknú švíky na nohaviciach. Och. Oblečenie nesvedčilo veľmi o tom, že by dievča váha nejako extra trápila. Sledovala som tie dve a bolo mi smutno. Malá to možno bude mať raz ťažké. Hoci...
Sú dni, keď sa samej sebe páčim. Ale sú aj také, keď nech robím, čo robím, nie je to ono. Dosiahnuť uspokojivý stav mi trvá tak... No, dobre, päť minút ako kedysi to už nie je. Povedzme, že sa vmestím do pol hodiny. Cakumprásk aj so sprchou a obliekaním.
Ráno mi vonia sladko a teplo ako deti, ktoré beriem z postieľok. Potom vlažným mliekom, zalievam ním raňajkové cereálie . Slanou zubnou pastou, rôznymi kozmetickými prípravkami - blahorečím fabrikám, že sa snažia namiešať niečo jemné, ale súčasne aj príjemné. Ťažké vône z kúpeľne riedime otvorenými dverami.
Vedela som, že to miesto nájdem. Zašité v malých odbočkách, ale popamäti som si verila.
Telefón dvíham aj celkom neznámym číslam. „Dobrý deň, tu je Mxcsvhlduwldfcjn z Kasldkufioecnxyx, rád by som vám ponúkol náš nový produkt a poradenstvo..."
