Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Vraj chlapi neplačú, povedal. A spodná pera sa mu chvela a v ruke nemal držať papier, lebo prsty sa mu triasli tiež. Pozerala som naňho a bolo mi smutno. Ale bola som rada, že nie som chlap. Prečo by nemohli plakať, spýtala som sa. Lebo to tak je, odpovedal. Neplačú. To, o čom sme hovorili, vôbec nebolo veselé. Svoje slzy som pokojne pustila, nešlo ich udržať. On sa veľmi snažil. Oči mal červené, vlhké, ale dokázal to. Zas ten plač zadržal vnútri.
Tešila som sa ako na rande po rokoch so starou láskou. Viete, že už o nič nejde, ale aj tak - človek chce byť pekný, upravený, dokonalý - páčiť sa. Srdce búcha aj po rokoch a kolená sa trochu trasú. Zvedavá, čo sa ako zmenilo, kto je kde. Keď mi pred pár mesiacmi prišla pozvánka na pomaturitné stretnutie, zapísala som termín do kalendára pevne rozhodnutá - aj keby čo bolo, tam musím.
Ako môže batoh vŕzgať? A tak odporne? Pri každom kroku, kurnik. A ešte sa mi aj sandály trhajú. A to nás čakajú ešte tri dni. A prečo som stále ja tá pomalšia? Huch, to fakt tento kopec? Frflem si popod nos, rozladená a precitlivená - veď som chcela byť taká dokonalá a očarujúca!
„Mal ich poukladané ako tie mince, ktoré zbieral. Pamätáte sa na nich?" Počúvam Samka a vravím si, že je jasné - a pritom trochu zvláštne, že môj dedko je aj jeho dedko - aj Zuzkin a Martinov, ktorí sedia vedľa seba na gauči. Sesternice a bratranci. Akí sme už dospelí...
Zvláštne vyzerá ruženček vedľa počítačovej klávesnice. Ale chcem ho tam nechať ešte ležať. Kolegyňa - priateľka sa vrátila z Izraela: „Toto som ti priniesla." Desať drevených korálok na nitke, uprostred drevený krížik.
„Čakáte bábätko!" Takto ma už vo dverách zdravila pani doktorka, keď som za ňou prichádzala ešte len s podozrením. „Ako viete?", vypadlo zo mňa. „Už v čakárni ste žiarili. Na každej budúcej mame to vidno." Moje materstvo sa teda zviditeľnilo predtým, než som o ňom sama vedela. A už nikdy nezmizne.
„A čo si papala? Zmrzlinku? A nie je ešte zima?" Po chodníku kráča pán, v náručí dievčatko v ružovej bunde a čapici. Ona mu niečo šepká do ucha, on sa zasmeje, na líce jej dá pusu až to mľaskne. „Ty moja malá nezbednica!"
Čakala som pred dverami ženskej lekárky. Nikdy to nie je celkom príjemné, ale občas treba. Okrem mňa tam bola ešte sympatická štyridsiatnička a tínedžerka, jej dcéra.
Láska na prvý pohľad? Ale nie... Na prvý pohľad totiž zvyčajne len vidím, a to je na lásku trochu málo... Ale raz, raz som sa predsa len zaľúbila - za pár sekúnd. A to som ho ani poriadne nevidela.
Pre koho vlastne robíme albumy? Pre seba? Pre tých, ktorí si ich budú prezerať po nás? Tento album robila babička asi najmä pre svoje vlastné spomienky. Na prvej strane je nápis Jugoslávie. A keď si ho prezerám, tuším, že by sa trochu asi hanbila, keby vedela, že niekedy sa ocitne v iných rukách, než jej.
Upratovali, vysávali ihličky spod stromčeka a pomáhali mamke variť. Asi šúpala vajíčka alebo niečo podobne obľúbené. Drobnosti na darovanie zabalené, myseľ v pokoji. Hnevalo ju len jedno - drobné koláčiky na stole, z ktorých ukradomky občas niečo uchmatla. Načo tam sú, keď by dnes nemala jesť, aby videla zlaté prasa? Pohodu prerušil ostrý zvuk zvončeka. Kto to je? Dnes, na Štedrý deň?
Aký je to otec, ktorý po dlhom čase príde na návštevu za svojím dvojmesačným synom len preto, aby mu zmenil priezvisko – zo svojho otcovského na matkino? Lebo si pôvodne myslel, že sa o malého bude starať, ale nejako si to rozmyslel. Tak nech je poriadok.
Žena vidí pod gaučom chuchvalce prachu. A možný nábeh na alergie detí. Uteká, nestíha to upratať sama, poprosí muža: „Povysávaj." Muž chuchvalce nevidí, ale vidí o dva dni víkend - skvelú príležitosť na spoločné gruntovanie. A tak vysávanie odloží. Žena je nespokojná. Muž takisto, po jej výčitkách.
Prvý rok je asi najťažší. Neviem to presne, lebo zatiaľ máme s deťmi spoločné len štyri a skoro pol. Na náš prvý rok si však spomínam dosť matne. Lebo to bolo také ťažké, že som mnoho zážitkov radšej vytesnila.
Prišli sme na návštevu a Matúško mal ťažkú chvíľku. Ktovie, či bol len unavený, možno sa niečoho zľakol. Neviem. Ale rozplakal sa, nechcel sa ani vyzliecť z bundičky a dať si dolu kapucňu, zakrýval si očká, otáčal chrbtom. Skončil skrútený v mojom náručí. Chytil mi ruku a dal ju tak, že som ho celého omotala a skryla v sebe. Nič nebolo preňho v tej chvíli dôležitejšie. Ešteže je mama taká veľká, však, chlapček.
Vidím to ako dnes. Stojíme na chodbe pri výťahu, pozeráme na chrbát odchádzajúceho tatiho a prepadá nás ohromný smútok. Ja viem, že mám ešte celú polminútu, kým ten výťah príde a potom ešte druhú, kým sa dostane na naše siedme poschodie - a potom už asi bude lepšie zatlačiť slzy a tváriť sa normálne. Mám asi sedem rokov, alebo osem alebo deväť, sestra o tri menej. Ona sa s nejakými zábranami neobťažuje. Plače na plné kolo, slzy sa lejú po lícach a pod nosom má obrovský sopeľ.
„To bol ten pánko v károvanej košeli?", spýtal sa ma kamarát, keď videl moju starú lásku. No, bol, musela som pripustiť. Na stretnutie po rokoch rokúcich naozaj prišiel pán. Rysy jeho tváre pripomínali to, čo sa mi kedysi páčilo. No vrásky, zrobené ruky a začínajúce bruško, to vtedy nemal. Keď som mala sedemnásť a on devätnásť, žiadny pánko to nebol... Hm. Veď ani ja nevyzerám tak, ako predtým. Stretnutie zaľúbencov po rokoch asi vyzeralo ako náhodný kontakt dvoch starších kolegov.
Všetko sa v aute dá robiť. A všetko v aute môže byť príjemné. Okrem hádky.
Listovala som albumami, hrala sa s fotkami a napadlo mi pozrieť si premeny. Detské fotky - prababičky, babičky, mamky, svoju a dcérinu. Týchto päť dievčat sa nikdy nestretlo. Päť dievčatiek, päť generácií. Každá mala detstvo celkom iné. A na tých fotkách sú všetky v čase, keď je okolo nich len dobre a pekne.
„Maminka, neprosím si kôrku. A nakrájaj mi chlebík. Prosím." „Ako ti ho mám nakrájať, Juli?" „No, hocijako. Takto na polovicu a potom nejako." Neviem, kde to dieťa videlo. Chlieb s maslom nekrájame, deti ho hryzú. Ale pamätám si na nakrájané krajce chleba, veľmi dobre. Bol to rituál, vždy rovnaký a vtedy mi nijako zvláštny nepripadal. To až teraz, keď som veľká. Viem, že aj takto - ako na malé kúsky nakrájaný chlieb - vyzerala láska mojich babičiek.
