Dievčatá, dve študentky žurnalistiky, v tej chvíli úplne neisté a neobvykle mĺkve. Prišli urobiť rozhovor, ale ťažko sa im začína. Prešedivený pán s obrovským úsmevom im prisúva tanierik. Rozhovor počká. Zahrýzajú do hrubých krajcov, k tomu chlipkajú sladký čaj.
Tak sa pre mňa začalo prvé stretnutie s Antonom Srholcom.
Ani jedna z nás nebola Bratislavčanka a ani jedna horlivá veriaca. Dovtedy sme ho nepoznali. Mohli byť čerstvo dva roky po revolúcii. Hovoriť sme chceli o časoch, ktoré sa pre nás vtedy strácali v hmle. O jeho mladosti, perzekúciách, o čase strávenom v Jáchymove. Taký bol plán. Otec Srholec ho výrazne rozšíril. V tom malom byte sme strávili celé predpoludnie. Rozprávali sme nakoniec o všetkom možnom.
Odchádzali sme každá s drobnou knižkou a krížikom na čele. Cestou do redakcie sme spolu nehovorili. Každá z nás si v sebe zapisovala a zažívala hodiny strávené s tým prežiareným nádherným človekom.
Stretla som sa s ním potom nakrátko ešte niekoľkokrát. No navždy je pre mňa spojený s vôňou chleba s maslom a medom. Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí s ním majú oveľa, oveľa hlbšie zážitky. Im prislúcha spomínať a písať spomienky. A som vďačná za tie kratučké svoje.
Stretávame počas rokov ľudí. Mnohí sa nás len tak zľahka dotknú. Tí najvýnimočnejší aj ľahkým dotykom vyryjú hlbokú brázdu.
