6. apr 2025 o 02:25

Páči sa: 0x Prečítané: 104x

O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XX

Sneh zmizol. Prišla jar, rys a líška niekam odbehli a ostali sme sami s mačiatkom.

Písmo: A^- | A⁺

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-xix
Malý čierny zbojník zaspal. Dievčatko so zápalkami sa na mňa pozrelo. Milujem jej oči. Hlavne, keď sa hrajú s mojou fantáziou a ja ju mám chuť provokovať.

Uznávam, že odkedy sme sa opäť stretli pri mojom vyhorení, cítim sa ako chlapec v škôlke, ktorý nevie, či ju má skôr poštekliť alebo pohladkať po vlasoch.

Dali sme si wafle s maslom a škoricou, pili sme kakao a ja som ju rozosmieval, aby sa potom čertila, že má pery od kakaa. Dočkal som sa uznaní, vraj som darebák, naničhodník, lotor, galgan, hastroš, výtržník, chuligán a nespratník.

„Poďme sa prejsť k jazierku,“ navrhol som jej a čakal, či sa chytí.

„Celého ťa tam hodím! Pretože si zaslúžiš tie najhoršie muky!“ skríkla, usmiala sa a hrala sa s vlasmi.

Kráčali sme pomaly, držali sa za ruky a občas sa objali.

„Si ochranársky,“ povedala mi.

„A to ktoré z tých slov je synonymum? Galgan alebo chuligán?“ spýtal som sa jej.

„Nekaz to,“ šepkala.

A tak som bol ticho a načúval všeličomu. Najmä spoločnému tichu. Je to vzácne. A o to viac to potrebujeme. Byť s niekým, s kým sa vieme deliť o spoločné ticho.

Po nejakom čase sme si povedali to dôležité. To, že sa potrebujeme.

„Kedy mi to inak povieš?“ opýtala sa pri jazierku, kde sme obaja hádzali kamene do vody.

„Čo?“ nerozumel som jej veľmi, čo chcela povedať.

„Opäť začínaš byť vyhorený. Vieš, že tu je niekto, na kom ti záleží?“ žmurkla na mňa, zahrabala sa mi do vlasov.

„Nedá sa mi povedať, že toho mám veľa,“ povedal som jej.

Hodila kameň do vody, povzdychla si a usmiala sa. Milujem jej ženský smiech. Taký prirodzený, ľudský, je v ňom pochopenia a nežnosti.

„Vyhorený si vždy, keď si s niekým, kto ťa oberá o energiu. Kedysi som poznala človeka, ktorému som musela niečo dokazovať. Odišla som z domu, keď som mala asi 22 rokov. Potom som mala spolubývajúcu, čo sa zo mňa posmievala, že som žena, ktorá nevie variť a nikdy sa preto nevydám. Keď som šla s niekým von a jedli sme, dostala som príručku o tom, že určite jedlo bolo otrávené. Raz som si spravila cestoviny a ona sa smiala, že cestoviny jedia len úbožiaci,“ povzdychla a hodila kameň do vody.

„Nerozumiem prečo takí ľudia také veci neprezentujú napríklad v Taliansku. Molto bello!“ pousmial som sa a objal ju.

„Občas som premýšľala, čo som jej urobila,“ začala.

„Narodila si sa,“ skočil som jej do reči.

„Aký si ohľaduplný,“ povedala so sklamaním v hlase.

„Žiarlivosť a závisť. Ona určite bola vyrovnaná, súcitná, empatická a mala v sebe toľko ľudkosti, pochopenia, lásky, čo? Nepracovala pre cestovnú agentúru Markíz de Sadé duchovný otec?“ spýtal som sa.

Pobozkala ma. Neviem, čím som si to zaslúžil, ale chutila mi po černiciach. Milujem černice. S cukrom.

„Tá irónia, vieš ako mi to chýbalo? Ty trubiroh jeden! Už by si mohol prestať s vyhorením a začať byť poriadne ironický! Rys zo spánku hovoril, že tebe je v irónii ťažko konkurovať!“ provokovala ma.

„Minule som sa v práci niekoho spýtal, že či má vypité. Nadávali mi do sviní. Vraj vo mne nie je kúsok ľudskosti. Celého to na mňa padlo. Potom som si chcel žehličkou prejsť po prstoch, ale nachytala ma líška. Ach, tie ženy!“ usmial som sa.

„Všetko toto si si akurát vymyslel!“ nedala sa.

„Ako to vieš?“ spýtal som sa jej.

„Pretože si strašný! Inak ešte k tej spolubývajúcej, ja milujem našich. A nikdy som s nimi nezdieľala zážitky z varenia. Nikdy som sa mamy nespýtala ako sa varí to, či ono. Pretože som bola hlúpa, chcela som tej krave dokázať, že tiež viem variť, piecť a všetko ostatné!“ kričala.

Ono, keď kričíme a dostávame zo seba negatívne veci, je to dôležité. Pretože sa čistíme od všetkého toho. Je dôležité zdieľať to a nebáť sa. Hlavne to v sebe neduste! A, keď vám niekto povie, že ste negatívny, no a čo? Je to akoby vám niekto vyčítal, že vás bolia nohy po polmaratóne. Máme právo mať zlé dni a necítiť sa dobre.

„Si schopná hlbokých vzťahov a vyžaruješ to zo seba. A ona ti to závidela. Beštia jedna. Nemáš jej adresu? Pôjdeme s rysom okolo a rozbijeme jej okno - samozrejme, tajne,“ podotkol som veľmi citlivo a potichu.

„Ako sa dá tajne rozbiť okno?“ spýtala sa ma s náznakom úsmevu.

„To sme ešte s rysom nedomysleli,“ pokazil som to.

„Už niekoľko týždňov opäť trpíš vyhorením. Nie je to také, aké v zime. Ale skús spomaliť. A ja ti to vynahradím. Čo keby som upiekla piškotový koláč? Nemusíš nikomu nič dokazovať. Si perfektný. Mal by si sa teplejšie obliekať a nosiť košele. Nech majú čo závidieť,“ pohladila ma po vlasoch.

Zapálila zápalku a mňa to všetkého dojalo.

„Ináč k tomu vareniu. Vieš, že k vareniu som potrebovala zápalky? Asi som potrebovala niekoho, kto mi ich bude nosiť,“ usmiala sa opäť a šli sme.

„Môžem si k tomu piškotovému koláču dať aj černicové pivo?“ Spýtal som sa jej ako malý chlapec.

„Jedine, keď niečo také zoženieš aj mne,“ žmurkla po mne.

Rys a líška boli doma a hrali sa s mačiatkom.

„Potrebovali ste prechádzku. Vyzeráš lepšie,“ povedala mi líška.

„Máme tajnú misiu. Potrebujeme tajne ísť niekomu rozbiť okno!“ rozosmial som sa.

„Už som sa tešil, že miesto okna povieš hubu,“ rys nesklamal a žmurkol.

Mačiatko ho začalo olizovať. Dievčatko so zápalkami sa rozosmialo, líška sa tvárila prísne, ale nakoniec sa aj ona začala smiať.

Dali sme si piškótový koláč a černicové pivo. Mačiatko nás jemne hrýzlo, rys sa tváril zamyslene, kul pikle, cítil som to a občas sa na mňa pozrel, či o tom viem.

Ráno som vstal, šiel do kaviarne, kde rys jedol nejaké mäso.

„Mal by som sa vyspať. Konečne som mohol využiť to, že som nočný tvor!“ povedal mi a oblizoval sa.

„Prečo? Bol si na záletoch?“ podpichol som ho.

„To nie, odkedy som spoznal líšku, zálety ma nezaujímajú. Ale niekomu bola celú noc zima. Ja som ale nevedel, či mám rozbiť okno alebo papuľu. Len ústa sa rozbíjajú tajne veľmi ťažko,“ sarkasticky žmurkol.

„Chýbal si mi,“ povedal som mu.

Dievčatko so zápalkami sa zobudilo a prišlo za mnou.

„Chýbali mi tvoje články o nás. Tvoja irónia, tvoj humor a najmä to, že nimi hovoríš ako ti na sebe záleží, nezabudaj na to!“ povedala mi.

Rys žmurkol a ja som využil situáciu.

„Mal by som ťa vziať na pivo. Predsa ťa musím odmeniť za to okno,“ podpichol som ho.