* * *
Nikdy som sa podrobnejšie slovenčinou nezaoberal. Sám som s písomným prejavom nemal problémy, v práci tiež takmer všetci spolupracovníci dobre ovládali slovenčinu, tak načo sa tým trápiť. Až tu na blogu som zistil, koľkým tá slovenčina robí vážne problémy.
Ale poďme k tej výslovnosti: Vždy som k nej pristupoval z pozície, že stredoslovenčina so svojou mäkkou výslovnosťou je tá správna slovenčina a že pre slovenčinu (písanú i hovorenú) stačí mať len vycibrený cit. Nazdával som sa, že tá tvrdá výslovnosť, známa na západnom Slovensku, je nesprávna a správna je výslovnosť mäkká, typická pre stredné a východné Slovensko.
Preto som sa spýtal v jazykovej poradni JÚ ĽŠ SAV na správnu výslovnosť cudzích slov. Na svoj dotaz som však dostal odpoveď, ktorá ma dosť prekvapila:
* * *
SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
JAZYKOVEDNÝ ÚSTAV ĽUDOVÍTA ŠTÚRA
813 64 BRATISLAVA, PANSKÁ 26
Vážený pán
Ing. Ján Urda
Váš list číslo/zo dňa Naše číslo Bratislava
6. 2. 2008 JP-229/08 13. 2. 2008
Odpovedáme na Váš e-mail zo 6. 2. 2008.
Podľa Pravidiel slovenskej výslovnosti (Bratislava: SPN 1984) sa spoluhlásky t, d, n, l pred samohláskami i, í, e v základe cudzích a prevzatých slov a pred cudzími odvodzovacími príponami častejšie vyslovujú tvrdo, napr. terén, hotel, telefonista, paleta, dekan, etnikum, liter, meter, milión, sanitka, satelit, rutina, tiger, mechanik, matematik, huslista, imunita, bernardín, študent, socializmus, proletár, klinika, republika, politika.
Namiesto t, d, n, l sa vyslovujú spoluhlásky ť, ď, ň, ľ pred i, í, e v základe len tých cudzích slov, ktoré celkom zdomácneli, napr. diabol, tehla.
S pozdravom
Mgr. Xxxx Xxxxxxxxx
za jazykovú poradňu JÚĽŠ SAV
TELEFÓN: XX XX XX XX-X
* * * Čo k tomu dodať? Snáď len to, že:
- doteraz som bol tvrdý zástanca písania i/y, teraz, po akom-takom preštudovaní si knihy Á. Kráľa, si myslím, že slovenčina úplne vystačí len s jedným i a dôsledným značením obojakých spoluhlások ako tvrdých bez mäkčeňa (d, t, n, l) a ako mäkkých s mäkčeňom (ď, ť, ň, ľ) v písomnom prejave, aj keď za nimi nasleduje i, í alebo e. Konečne, aj v spomínanej knihe pri opisovaní výslovnosti slov nikde nie je použité písmeno y a všade, aj pred i, í a e, je použité pre obojaké spoluhlásky dôsledné značenie tvrdej výslovnosti bez mäkčeňa a mäkkej výslovnosti s mäkčeňom;
- neviem pochopiť, prečo cudzie slovo republika nie je zdomácnelé a má sa vyslovovať tvrdo a nie mäkko, ale hneď prvé cudzie slovo zo zoznamu z knihy Á. Kráľa abatiša je zdomácnelé a má sa vyslovovať mäkko ako abaťiša. Alebo slovo abatiša je viac slovenské a viac používané ako slovo republika?;
- uvítal by som návrat k písaniu slov podľa niektorých zásad štúrovčiny, teda píš tak, ako počuješ, čiže jednoznačne d, t, n, l, ď, ť, ň, ľ všade, aj pred i, í a e a ďalej prípadne aj s vynechaním dvojhlások ia, ie, iu, ô a ich nahradením dvojicou hlások ja, je, ju, uo. Bolo by to jednoduchšie a jednoznačnejšie ako je to teraz a neboli by potrebné mnohé výnimky. Tých výnimiek a odlišností aj napr. s dlhými a krátkymi slabikami je v slovenčine veľmi veľa a pre bežného človeka niekedy aj nepochopiteľných;
V tejto oblasti nie som odborníkom, vyslovujem tu len moje laické názory. Nieže nechcem, aby slovenčina bola na vedeckom základe, ale radšej by som bol, keby bola akási "ľudskejšia", pochopiteľnejšia, zrozumiteľnejšia a zvládnuteľnejšia pre každého, nielen pre odborníkov, ktorí sa tu s ňou hrajú ako deti na jar s guľkami.
A nakoniec, hoci som sa presvedčil, že jazykovedci hovoria, že republika (l), liter (l, t), telefonista (t, l, n)... sa vyslovujú tvrdo, ja ich už až do smrti budem vyslovovať tak ako doteraz, teda repubľika (ľ), ľiter (ľ, t), telefoňista (t, l, ň)... Pre mňa sú to slová už dávno zdomácnelé a viac používané, ako slovo abaťiša. Myslím si, že aj slovenčina a jej zásady by mali byť pre ľudí a nie naopak.
A ešte čosi tým, ktorí si myslia, že televízni hlásatelia hovoria tvrdo, a medzi nich som patril aj ja, odkazujem, že hlásatelia zväčša len hovoria podľa zásad, aké platia podľa pravidiel výslovnosti, ktoré obyčajná verejnosť nepozná.
Teda zhrnutie: aj ja by som sa prihováral za zásadné zásahy, akúsi generálku pravidiel slovenského pravopisu. Veď posledná veľká úprava, ktorú si pamätám, je (myslím si, že) z r. 1953. To ako žiak šiestej ľudovej som zaregistrovať musel, ďalšie väčšie úpravy, ak boli, sa ma už nedotýkali ako žiaka alebo študenta, tak som to neregistroval. Vtedy sa to veľmi zjednodušilo. Zaviedlo sa o. i. podľa vzoru ruštiny písanie koncovky -li v slovesách minulého času bez ohľadu na rod a životné a neživotné a zjednodušenie písania s/z v predponách. Najviac pamätám tieto zmeny, lebo boli najradikálnejšie. Aj vtedy si tie úpravy našli mnohých odporcov, ale život ukázal ich opodstatnenie.
Píšem to s ťažkým srdcom, veď ešte donedávna som bol tvrdým zástancom stavu, aký je. Ale píšem to.
