Zuzana Roy
Ako hlúpneme
Na to, aby človek mohol pozorovať ako svorne hlúpneme, nemusí mať doma ani televízor. Úplne stačí zabrúsiť pohľadom do našich okien.
V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Waldorfská škola/škôlka, Foto: Waldorfská škola/škôlka, Všetkým, Verše bez veršov, Letters to Animus, Môj pes Dasty, Príbeh našej lásky, Budúci prezident - aký si?
Na to, aby človek mohol pozorovať ako svorne hlúpneme, nemusí mať doma ani televízor. Úplne stačí zabrúsiť pohľadom do našich okien.
Zaujímavé, dnes ráno, keď som pripravovala ranný čaj, myslela som na neho - v podobnom duchu ako Štefan Šanta. K Štefanovi (Šantovi) pridávam zopár mojich slov o Štefanovi (Hríbovi).
.... a preto nesúťažím - v krajskom ani celoslovenskom kole! A ani tu na blogu!
Existujú paradoxy, ktoré žijeme, a ktoré nie sú (už) podmienené politickou situáciou ale našou vnútornou (ne)slobodou. Sú to životné paradoxy, ktoré si nevyberáme ale ich získavame, dedíme, pretože sú nám sprostredkúvané napr. z rodiny, z Cirkvi.
....alebo práve počas finančnej, či inej, krízy!
Na to, aby sme zistili, či pripomenuli si, že nie sme národom len malých ľudí, nemusíme chodiť v lete k mohylám, či liezť na rôzne bradlá, alebo každoročne v júli páliť vatry. Niekedy úplne stačí, keď vám zavolajú z daňového úradu! Viem, že je to neuveriteľné, ale je to tak.
Dnes, pri čítaní článku a diskusie k Daniele Nemčokovej sa mi vynorili v pamäti moje vlastné spomienky spojené najmä s detstvom, čiastočne so strednou a vysokou školou. Sú to spomienky, ktoré sa neviažu len na tieto životné obdobia ako také, ale ich obsah súvisí aj s dobou, ktorú sme vtedy žili. Myslím, že také spomienky by nemali zostávať len v hlavách jednotlivých ľudí - a teda ani v tej mojej (strapatej).
Z detstva som si na tento film pamätala len hmlisto. Za mojich detských liet bol vždy vysoko oceňovaný. Často sa o ňom hovorilo. Ja som si z neho pamätala len to, že mi pri jeho pozeraní nebývalo dobre.
Je možné, že sa vám to nebude zdať na prvý a ani na druhý pohľad, ale tento článok naozaj nie je o vlasoch.
Teraz, teraz, v tejto chvíli ma inšpirovala Veronika Bahnová a ja som si v tú ranu spomenula, ako celá tá adaptácia prebehla u nás doma - u rodičov:
Konečne aj nám, v Bratislave, prituhlo! Tentokrát mám na mysli klimatické zmeny.
Je tu prázdno. Hlboké prázdno - v tejto našej krajine. A nie je to tým, že by sme tu nemali dostatok objektov či subjektov.
Štyri body ako odpoveď na diskusiu k predchádzajúcemu článku:
Nepíšem o tom, či sa má tá, ktorá z Vás farbiť alebo nie. Keď píšem o prirodzenosti, nepíšem ani o tom, že máme pasívnym ničnerobením, zanedbaním svojej kondície a zdravotného stavu, prirodzene zhniť. Mám na mysli, mieru sebaprijatia v našej prirodzenosti (vonkajšej i vnútornej).
O mužoch v strednom veku, povedzme tak po štyridsiatke (pokiaľ sa o seba, primerane starajú), sa hovorí, ako im úžasne pristanú šedivejúce vlasy. Hovorí sa, že im to dodáva punc vážnosti, serióznosti, zodpovednosti, spoľahlivosti, dokonca sexapealu. Keď príde šedivejúca žena, povedzme tak po štyridsiatke (ktorá sa tiež o seba primerane stará), do kaderníctva, kaderníčka jej oznámi, že je najvyšší čas, aby sa už dala konečne zafarbiť. Zvláštne, že?
Je to len veľmi nedávno, čo sme sa presťahovali do nového bytu v dome oproti Zimenému štadiónu O.Nepelu (v Bratislave).