Anna Strachan
24/05/06
Keď prší, najlepšie je všimnúť si kvapky, čo nás škrabú, čo tečú a my dupeme nimi v mlákach. Upalujeme na bicykli, cítime naše vlhké končatiny, mláčky na hlave, ale nie sme premoknutí. Nikdy sme si nemysleli, že sa budeme takto učiť, dokelu, že budeme hľadať potešenia v Suchej ratolesti, v poviedkach Martina Kukučína, v básničkách Paula Verlaina. Dokelu. Navlhčíme si mozog v pare sprchy, necháme ho, nech nás zamočí, nech do nás vniká ako žeravá láva, nech vedomosti peristaltickými pohybmi posúva kdekoľvek. A sediac pod oknom, medzi stromom a hmotou, medzi vodou z oblakov a pozemkami, podporujeme toto obdobie, vravíme mu inšpirácia k niečomu, námet na písmená, ktoré ešte prídu. Normálne a pokojne žijeme túto realitu. A počujeme šepkanie.