Ešte stále som v pyžame. Niežeby som sa celý deň flákala, niežeby som polihovala, pila slamkou farebné nápoje, niežeby som nič nerobila. To nie. Už svietilo slnko, keď som vstala. Roztiahla som prsty, skontrolovala stav v kuchyni - tie taniere sa navzájom nepoumývali, ani poháre, ani lyžičky, ale to nič, aj v kúpeľni je neporiadok, aj omrviny sú na zemi, mačka sa ukázala, pes sa hemží, počujem autá, kvety sa prehýbajú, už nechcú znášať ťarchu tmy. A pyžamo, len tak, nezamýšľam sa, prudko duševná, pomaly upratujúca, ty (ne)pravidelná bolesť, subtílne peleríny domácnosti, zlepeniny látok, bitky prachu vo vzduchu, všade dovidím na rytmické leto. Nedokážem prijímať život sangvinisticky, upratujem si poličku v skrini - tričká na tričká, sukne na sukne, moje pyžamo ma chráni, cez okno si obzerám deň, v pyžame sa prechádzam po záhrade, hľadám zemiaky, mäkko sa dávam posteli, knihe, lepím na stôl žuvačku, vyzvedám, snažím sa rozliať svetlo na vlastné uplynulé zlyhania. V pyžame ležím a myslím. Exportujem svoje slová nahor. Pes má agresívny výzor, cítim, že pred dverami je nejaký špeh, možno cudzinec, možno krajan, možno rodák, mala by som sa prezliecť, nech nedôjde k inciden
