Katarína Bagoči
Žlté požičiavanie
Ustlala som si periny, odniesla ich z postele, teba si ustieľam vo svojej neúplnosti a seba vedľa krajiny za oknom, vedľa októbra a decembra. Dotýkam sa paralelných svetov a pod telom, pod dušou chcem žiť. Skrkvané záležitosti sa ranne preťahujú, ako vlčie maky, hádam ich farby, ružové, biele aj červené a zháňam žltosť listov, požičať si ich útle žlté telá, ich krehké životy, ich schopnosti aj možnosti lietať, ich zmierenie, že ich cesta na zem a jej krytinu je prirodzenosťou, poslaním, ich túžby po dojčenskom pohladení. Praskám od utešenosti dojčaťa, chcem uchytiť jeho neuchopiteľnosť, to, čo ukrýva pod ružovými dupačkami so zámkom s mesačnou krajinou, čerešňový sad ďaleko za svojím telom. Nedokážem uchopiť krásu ich nerozvinutej nervovej sústavy, vypúlený pohľad, aj ja chcem vidieť svoj pohľad, bez zrkadla, svoje zrenice, ktoré nemajú hmotu. A porovnávať, porovnávať..S Monou Lisou.
