Katarína Bagoči
Zaspať v tvare písmena Z
Stála som v rade, neviemkoľká v poradí, lebo na číslach nezáleží Akýsi tmavší(nie nebeloch, len tmavší) študent mi buchol, zabodol knihou do vlasov. Otočenie. Prepáč. Úsmev. Lebo v takých chvíľach sa zväčša na iné nezmôžem. A o troch ľudí predo mnou stála jedna, čo mi niečo pripomínala. Dosť. A nielen NIEČO, ale aj niečo iné a ono to dusí, hrabe sa vo mne, miesiželezo, hlina, horčicovohnedá, čo ma formuje, veľmi formuje, tlačí na mňa, ale ja môžem dýchať! Môžem veľmi dýchať. Lebo je to úpadok, ale nie dekadencia.

