Ale znova sa spájali, stretali, aby ich spojenie prudkými vlnami prerazilo vždy väčšie a väčšie prekážky, odvalilo väčšie a ostrejšie skaly. Valili so sebou ostré balvany pochybností, výčitiek, obrusovali a vyhládzali boľavé hrany, ktoré sa zabodávali do ich vnútra a prerezávali harmóniu jedného prúdu na zmes vírov, točiacich sa v kruhu zmätku, otázok, svedomia.
Ich voda nebola čistá, bola divoká, nevyspytateľná, zakalená ílom sebeckosti. Prúd ich spojených ničivých vôd valil sa vpred zahľadený do vnútra svojich vĺn, do záhybov trblietajúcej sa hladiny, do hukotu svojej podmanivosti, aby strhával všetko v človeku, búral ľudskú prácu, ľudské sny, rozbíjal hrádze, prekážky, pohltil plytké ostrovčeky hodnôt, i tiché zálivy pokoja. Rieka existovala len pre seba.
Aj sa rozišli chvíľami ich toky, aby si každý s hukotom hľadal svoju cestu, valil si svoje bremená, ale zavolal on keď bola ďaleko, a musel hlasno kričať, lebo okná do srdca mala na odvrátenej strane. Ale počula, lebo boli otvorené. Pritúlila sa ona keď sa odťahoval. Boli ako mladí romantickí zaľúbenci, ako deti so zápalkami. Zapaľovali jednu zápalku od druhej aby videli, cítili to pálivé teplo. S prekvapením potom vnímali to prázdno, ten chlad, keď zápalka vyhorela, mysleli si, že bude horieť stále. Večné svetlo zmietaných duší gniavených vlastnou túžbou.
„Milujem Ťa", povedala raz. „Aj ja teba", vyhýbal sa hľadaniu správnych slov. „Ale ja trochu inak." Mlčal. Mlčali obaja. Cítila sa tak detsky, jej vlastné slová ju prekvapovali, priam zahanbovali, chcela by sa červenať, ale červenajú sa len čisté a nevinné duše. Sklopila oči. Cítila sa ako vinník, čo rozbíja čínske vázy s plameniakmi. Ale vedela, že tie krásne rozprávkové vázy sú blud, zo žltej hliny klamstva vymodelovaný a vypálený na slabom slnku trúfalosti. Chytila palicu a všetky vázy pomlátila: „Milujem tak trochu inak - chcem s tebou žiť". Vstal trochu prekvapený i nie, smutný i odhodlaný, vyrovnaný i trochu prestrašený: „Chcel som sa dnes rozlúčiť, priateľka je tehotná, budem, sa ženiť"....
