V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
V Sousse na súku som kúpil darbúku Tu s ato vyplatí. Jednať sa o ceny tovarov. S predavačmi na tuniských súkoch. Súk (po francúzsky souk) je v preklade zarabčiny trh. Nájdete tu všetko, čo Tunisko ponúka: pestrofarebné látky, púštne kvety, striebro a zlato, hrnčiarske výrobky, hudobné nástroje, šíšu (vodnú fajku) akejkoľvek veľkosti, kožené tašky, koreniny a voňavky, nože, zrkadlá, topánky, vtáčie klietky, hračky, obrazy...
Moje deti (verím, že nezostanem pri jednom) budú možno neveriacky krútiť hlavou, keď im poviem, že som žil v systéme, kde bol (istý čas) chlieb na prídel. 300 gramov na deň pre jedného človeka. Že sme videli (nie vždy aj dostali!) pomaranče iba na Mikuláša a na Vianoce a že nás na začiatku školy namiesto učenia celý mesiac vyháňali na polia zberať úrodu. Ktorá na tých poliach aj tak zhnila. Väčšinou…
Boja sa. Tí, ktorí vládnu pevnou rukou a s použitím akýchkoľvek metód. Boja sa, že prídu o moc, o vplyv, o všetko. Aj Lukašenko sa bojí. Veľmi.
Zabil som. Neviem, či som porušil štvrté prikázanie, keďže o zabíjaní zvieratiek sa v Desatore nehovorí, ale viem, že budhisti ma za tento čin nepochvália, ani ochrancovia zvierat, ba vlastne ani ja sám sa za to nechválim. Je mi ľúto, že na svete je o jednu jašteričku menej.
Išiel som z kina. Kusturicov film Môj otec na služobnej ceste. Cestou domou som rozmýšľal, že by som v päťdesiatych rokoch nechcel žiť. Stačilo prerieknutie, zle vysvetlený vtip, hrdosť na svoj názor či udanie „dobrého priateľa“ a človek skončil v tábore nútených prác. Alebo celkom skončil. Potom ma napadlo, že nielen tých dôb, ale aj miest, kde by som nechcel žiť je oveľa viac.
Fascinujúci a špinavý. Moderný a úbohý. Chaotický a exotický. Nevšedný a normálny. Preľudnený a plný turistov. BANGKOK. Má tisíc tvárí. Bangkok vás dokáže prekvapovať každý deň a na každom kroku. One night in Bangkok, ako spieval Murray Head v osemdesiatych rokoch, na spoznanie tohto mesta nestačí. Na Bangkok (a okolie) si vyčleňte aspoň týždeň.
Už dávno som po tom túžil. Tak som to skúsil. Bolo to dobré, príjemné, aj keď určite nie z tej série zážitkov, ktoré navždy zmenia váš život.
Nejdem písať o láske a podobných citoch. Názov blogu nie je poetický. Mám na mysli lietanie ako také. S turbulenciami, milými letuškami aj hviezdami pod vami.
Neohurujem. Svojou výškou. Nikdy neviem, či mám 165 a či 167 cm od hlavy po päty. Tak nejak. A ak má občas niekto narážku (ojoj, stáva/lo/ sa) na moju postavu, mám po ruke slušný protiargument: Dobrého nebýva veľa.
Home, sweet home… Kedysi som hovorieval, že mám dva domovy, ale akoby ani jeden. Ako ubiehali roky strávené na Slovensku ten prvý domov, v Rumunsku, sa mi (až na rodinu) stával čoraz menej dôverným (zistil som, že si so starými známymi už nemáme veľmi čo povedať a iba spomienky nestačia) a v mojom novom domove, na Slovensku, som vtedy ešte nemal vytvorené potrebné zázemie. Dnes to už nehovorím. Za domov považujem každé miesto, na ktoré sa rád vraciam. Momentálne je to Bratislava. Slovensko. Európa.
Môj kamarát nebude na predvčerajší dátum spomínať ružovo. Rozvádzal sa. Dozvedel som sa to iba deň predtým a dosť ma to šokovalo. Niekoľkoročný vzťah je na cimpr-campr. Ešte šťastie, že nemali deti.
„Je tu ťažký výskyt ľahkých dám,“ hovorím návštevníkom, ktorí zavítajú na moju adresu do Bratislavy, keď sa neskoro večer vraciame z posedenia pri pive. Hneď za rohom, v predĺžení Krížnej ulice je ďalšia „magistrála lásky.“
Zajtra o tejto hodine by sme s manželkou mali byť v Dubaji. A o deň neskôr v Bangkoku. Long trip. Nie je to naša prvá cesta do Ázie, ja som pred deviatimi rokmi zažil Singapur a manželka bola v Turkménsku, ale Thajsko je first time pre oboch.
Človek nemá v živote veľa istôt, no ja jednu určite mám. Som si istý, že nechcem ísť a ani nepôjdem na film Hostel.
Staré príslovie hovorí, že „hovoriť striebro, mlčať zlato.“ Druhá časť výroku má svoje opodstatnenie najmä v časoch, keď hovoriť veci nahlas je nebezpečné. V istej fáze môjho dospievania, som mal v sebe také tie rebelantské pohnútky a viem, že v tom režime bolo rizikom myslieť nahlas. Ono by najlepšie bolo, keby každý mohol slobodne rozprávať tak ako mu jazyk narástol.
V Bratislave nikde nedostanete „sarmale“ alebo „mamaligu.“ A ani na ulici vás neprepadne lákavá vôňa „mititei“ vysmážaných na rošte nad dreveným uhlím, ku ktorým stačí kúsok chleba a horčica. Za týmito pochúťkami musím chodiť do krajiny, v ktorej som sa narodil. Do Rumunska.
Koncom minulého týždňa kolegyňa v zamestnaní slávnostne všetkým naokolo zvestovala, že sa práve dočítala o tom, ako nejaký Brit vymyslel práčku, ktorá nielenže operie, usuší, ale aj vyžehlí šaty! „Konečne!“ reagovali ženy a slečny v mojom okolí. Aj vás to tak vzrušilo?
Nedeľu mám rád. Práve nedeľa, z oboch víkendových dní je pre mňa symbolom oddychu, relaxu a ničnerobenia...
Emmka má iba štyri roky, ale už vie, že deti sa rodia maminke z bruška, že prítmie so sviečkami je romantika a že kdesi tam vo vesmíre (vie, že hviezdy sú slnká, ale vidíme ich malé, lebo sú ďaleko), možno existujú mimozemšťania. Je to na ňu priveľa a privčas?
Pred niekoľkými dňami, dostala vyrozumenie z Guinessovej knihy rekordov. Stala sa oficiálne najstaršou matkou na svete. Adriana Iliescu (sorry, že nepoužívam – ová) z Bukurešti. Svoju dcérku Elizu Mariu porodila vo veku 67 rokov. Odvaha? Bláznovstvo? Či rozmar jednej ženy? Z každého rožku trošku. Stretol som sa s ňou osobne a odvtedy jej držím palce! Obom. Jej a malej Lizuce, ktorá je pekné, zdravé a zvedavé bábätko.
