Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
som a pôsobím tu: jana mARTish, flickr, facebook, tumblr Zoznam autorových rubrík: .pro life., .trala., .len krátko., .deep., .ani neviem., .fotograf., .pokusy.
.pro life.
Jana Martišková
Sukne, sukne
Nič je mojím dnešným cieľom. Túlam sa medzi stenami tohto domu, umyjem si ruky od punčového rezu, studená voda, ktorej dnes už bolo dosť. Farebné zubné kefky, maminkina toaletná voda, streknem si pár priesvitných kvapiek na zápästie, nech zmes všetkých voňaviek vonia krajšie, citrónovo, sviežejšie. Pôjdem si umyť aj vlasy, ostrihám moju ofinu, odpracem zbytky z umývadla, odložím nožnice. Možno pozametám podlahu, ak napadajú vlasy až tam.
Jana Martišková
Farebnosti
Ocko kašľal a soplil od rána, tie zvuky doliehali do mojej postele, pod perinu a na vankúš, plazili sa ako hady, dážďovky v zemi. V starom vyťahanom tričku, bosá a strapatá som prešla do kúpeľne, pohľad na nevyspaté oči, rozmazanú špirálu, škerím zuby a myslím na tie rady psychológov, vravieť si: ,,Som krásna. Zjedla som slnečnicový chlieb, maslo + paprika a soľ k tomu, treba sa posilniť a načerpať energiu, poistiť sa práškom rozpusteným vo vode, premiešaný lyžičkou.
Jana Martišková
My way
Vidím malú plešinu na mojej hlave, okolo milión ďalších vlasov. Dieru na ponožke celý deň akosi prehliadam, prečo aj zašiť, keď neviem, kde sme strčili tyrkysovú niť, pozerali sme Zelenú míľu, Coffee alebo Caffee, už neviem, nikdy som si nepamätala mená z filmov. Dojatá, pod vplyvom jeho strachu z tmy, tak ako ja, tak aj on, nechcel čiernu, tmu, koniec, odmietol sa báť.
Jana Martišková
Modrá
Neskoré vstávanie mám na spánku najradšej, keď nebudí moje telo zvuk budíka ale nejaký vnútorný hlas, ktorý vraví, že už áno, už áno. Ešte som si prečítala pár strán z knihy Erik od Doris Lundovej, slová ako remisia a leukémia sa ma chytajú a potom na neho (Erika) myslím celý deň, pri raňajkách (hrianky + rajčiny) aj pri prezeraní katalógu na jar/leto 2008, z ktorého si objednám modré balerínky.
Jana Martišková
O (mojich) ľuďoch
Bola som fascinovaná jej rukavičkami, sedela na sedadle v autobuse a prepletala nôžkami, len tak, ako to šlo. Jej prsty boli krkmi žiráf a v oblasti nechtov boli hlavy, celé štrikované. Šofér na zákrute brzdí, je zaujímavé pozerať na rovnaké pohyby všetkých ľudí, podriaďujú sa, ujo autobusár ich ovláda. Ak bude chcieť, všetkých ich (nás) pohádže na zem.
Jana Martišková
Chcela by som
Mala som chuť roztancovať sa. Celý deň a aj potom, v strede pešej, vytešovať sa s ružovým T-mobile balónom v ruke. Mať tak sukňu a nebyť mráz, odtrhla by som si kvetinu (levanduľu) a strčila by si ju za ucho. To teraz mrzne aj pod vplyvom chladného vetra a vzduchu. Nesneží, ešte stále. Čakám.
Jana Martišková
Sweet Dreams
Chcieť a nemôcť nič urobiť, pozerať a tlieskať, počúvať a čakať, kedy konečne a či naozaj. Obzerať sa stále dookola a nevidieť ju, tú, čo mi kradne nádeje, tá čo prekazila snívanie. Bezmocné pocity vo mne. Hrajú tu, používajú sláčiky na hru na husliach, prstami stláčajú klávesy na klavíri, s citom a pekne, fúkajú do flauty šiesti naraz a vytvárajú harmonický celok. Hra s kuchynskými potrebami, hrnce, pokrievky a iné náčinie. Prizerať sa. Sedí na stoličke. 15. december 2007
Jana Martišková
Nič a vôbec nič
Do zvonenia zotrváva ešte 10 minút a pitufína na tabuľu kreslí zvláštne obrázky a diktuje vety, ktorým vôbec nerozumiem a ani nebudem, na stole ohryzené jablko a červené slnečné okuliare, že už nie je leto, ani nesvieti slnko, to viem. Zajtra na škole imatrikulujeme, v dlhých retro šatách zapáchajúcich po zatuchline sa budeme vlniť v rytme hroznej pesničky Hey Baby, okuliare na očiach.
Jana Martišková
V nedeľu
Ležím v mamkinej posteli a je mi teplo. Vankúš a paplón s jej vôňou, prehodený cez nohy, cítim sa bezpečne, ako v jej ľúbeznom náručí. Celý deň snežilo a mala som pocit chladu na mojej pokožke. Už nesneží, padajú dažďové kvapky, padajú do mokrého snehu a robia ho ešte mokrejším. Mala by som sa pohrabať v pivničnej skrini a vytiahnúť na zajtra čižmy. Ocinka, jediného chlapa v rodine, sme vyhnali von, odhrabáva sneh pred domom.
Jana Martišková
Všetko biele
Pozerám si časopis, obrázky: Zvodné jesenné trendy, pletené šaty a sukne pod kolená, dlhé rukavice, riešim dilemu výberu oblečenia a správnej farebnej kombinácie na svadobný deň A. a R., v blúzke sa necítim slobodne, šaty nechcem, neviem byť príliš elegantná, to nie, nie, hoci občas mám náladu obliecť si princezničkové šaty a točiť sa, točiť sa, točiť sa...
Jana Martišková
Na dušičky
My, ľudia pohodlní, sa na cintorín vezieme autom, vystúpime a pešoidúce dedinské klebetnice po nás zazerajú, buchnem dverami, zdeformovaný plech nad kolesami, na pôvodnom striebornom nátere po náraze zostali modré škvrny, kráčame po strmom vydláždenom chodníku, na parkovisku vietor, tu hore bezvetrie, asi to k tomu patrí, že na cintoríne je neveterno.
Jana Martišková
Naozajstná
Spať som išla o jednej. Pred tým som čítala knihu a išla cikať (to aby som nemusela ísť v noci a splachovaním nezobudila spiacu rodinu: sestru a mamku a oca) a sníval sa mi zvláštny sen: prechádzam sa po kupolovitých oblakoch a nohy mám celé mokré, v košíku kilo jabĺk a hrušiek, tú volánovú sukňu s margarétkami mi zdvíha studený vietor a oproti mne kráča prezident, familiárne si tykáme a ponúkam mu jablká z pleteného košíka.
reklama
Jana Martišková
Snow-white
Na severe Slovenska dnes snežilo, padali vločky, teraz ležia na sebe a zakrývajú zamrznutú zem, lebo na severe Slovenska dnes mrzlo, mráz na prednom skle auta, ľudia náhliaci sa do práce ráno odhŕňajú sneh veľkou zelenou lopatou, hádžu ho na jednu kopu a vznikne obrovská kopisko, do ktorej deti robia dieru, robia iglu a stavajú snehuliakov, mrkva - nos, uhlíky - úsmev, gombíky, tri veľké gule a hrniec na najmenšej z nich.
Jana Martišková
Hody
Zvonia zvony, babky a tetušky v čiernom vychádzajú aj s modlitebnou knižkou v ruke a nasadajú do staručkých žltých škodoviek, viem to, aj keď som v kostole nebola, vlastne som tam nebola pekných pár mesiacov, len pohreby/svadby, to sú smutné/radostné dôvody, prečo sa tam občas ocitnem, ľudia naokolo kvília/tešia sa, sú vyobliekaní v čiernom/farebnom a len tak ticho stoja/natáčajú, fotografujú.
Jana Martišková
Vlasaté auto
Celý deň je hmla a keď je hmla, je vlhko a zima a keď je zima, dám si šál, a s fialovým šálom na krku sa cítim tak lepšie, že ma nebude škriabať hrdlo, hmla dopadá k zemi a som mokrá, chlapec hrajúci futbal kričí: ,,Hééj, prší! ale je to jemné a príjemné k pokožke, nedovidím do diaľky a cítim neistotu, že neviem čo ma čaká tam, o niekoľko metrov ďalej.
Jana Martišková
Divná
V úplnej tme hľadať zošit, pero a pár papierov s mojím neforemným písmom, kráčať pomaly, bosá, po studených dlaždiciach, potichu, lebo celý dom spí, len ja nie, len ja sa ešte prechádzam, len ja ešte načúvam tichu domu, len ja na posteli sedím a neležím, len ja si sákam plný nos, len ja musím písať do zošita o práci s mikroskopom:
Jana Martišková
Medzi
Voda hlučne dopadá do vane, nerobí len tiché kvap-kvap, ale prúdom tečie a ja do teplej voňavej vody vložím najprv pravú nohu, potom ľavú, potom si sadnem, voňavá levanduľa opantáva moje zmysly, zmývam zo seba dym, pach, pot a viem, že by bolo dobré oholiť si nohy, ale ja len prechádzam špongiou po nohách, bruchu, rukách, chrbáte a cítim sa sviežo, pena vo vlasoch, mierne ružová a okná sú zaparené a ja voniam.
