Martina Paulenová
Ako som medzi dvoma kojeniami vyšla nad hmlu a videla slnko
Ako kojaca žena mám medzi dvoma kojeniami vždy maximálne tri hodiny času. Nie je to veľa, no postupne zisťujem, že ani málo.
Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi

Ako kojaca žena mám medzi dvoma kojeniami vždy maximálne tri hodiny času. Nie je to veľa, no postupne zisťujem, že ani málo.

Väčšina ľudí má noc spojenú s oddychom, tichom a pokojom. Rodičia malých detí medzi nich nepatria.

Od obdobia, keď budeme obaja na materskej dovolenke, sme očakávali veľa.

„Pôjdeme von Emka, čo ty na to?“ Je síce zima, prší a fúka, no aj to mi príde znesiteľnejšie než súčasná atmosféra u nás doma.

Bola si istá, že od narodenia dosť vyrástla. Poukazovali na to viaceré presvedčivé dôkazy.

Cítim, že ma škriabe v hrdle. Ale nie, prečo teraz? Zajtra máme ísť na celodennú tatranskú túru. Po vyše roku.

„Aké je to vaše bábätko pohodové a spokojné,“ zhodnotila minule pred panelákom našu trojtýždňovú Alžbetku neznáma pani.

„Pozri Emka, čo sme ti doniesli!“ kričím na svoju jedenapolročnú dcéru. Keď vidí môj široký úsmev, tuší, že ju čaká nejaké príjemné prekvapenie a tak bez váhania pribehne.

Je pol siedmej a takmer nič nenasvedčuje tomu, že by sa dnešný deň mal líšiť od akéhokoľvek iného. Takto večer už nemám energiu nazvyš. Sedím na gauči, unavená Emka sa ku mne odovzdane túli.

Prešli ste dlhú a vyčerpávajúcu cestu naprieč tehotenstvom, prekonali ste všetky jeho útrapy a konečne vás čaká vytúžená odmena – ružový balíček šťastia v podobe vytúženého bábätka!

S rastúcim tehotenským bruškom zažívam zo strany okolia nevídanú pozornosť, starostlivosť a ohľaduplnosť. Nie som na to zvyknutá.

Niekoľkokrát do roka zvykneme pár dní stráviť na rodinnej chate. Je to starý kamenný dom, kedysi využívaný lesnými robotníkmi, učupený pri rozbitej asfaltke vinúcej sa dlhou dolinou končiacou pod hrebeňmi Nízkych Tatier.

S Bielikom som sa prvýkrát stretla vo veku dvoch rokov. Hoci z toho obdobia nemám veľa spomienok, táto konkrétna je celkom zreteľná.

Keď sa niečo volá ranná nevoľnosť, človek by očakával, že to znamená, že vám je za rána nevoľno. Teda aspoň ja som to predpokladala.

„Miláčik, veď ty ma vôbec nepočúvaš!“ oborím sa na manžela. „Veru nepočúvam,“ potvrdí, „lebo na mňa vysielaš jednu otázku za druhou. Veď to je ako plánovaný útok. Nemôžeme byť aspoň chvíľku ticho?“

Po niekoľkých mesiacoch každodenného kočíkovania po našich miestnych chodníkoch som moje tradičné trasy poznala dokonale.

Aj keď si ako rodičia až príliš dobre uvedomujeme všakovaké hrozby, ktoré na naše dieťa číhajú, snažíme sa krízové situácie zvládať s pokojom.

Niekedy na pokazenie dňa netreba veľa. Zhodou náhod koliesko kočíka nabehne na ľahko prehliadnuteľný no pekelne ostrý kamienok, ktorý rýchlo a zákerne jediným vpichom naruší plášť aj dušu dovtedy vernej pneumatiky.

Keď som bola ešte celkom mladučká, predstavovala som si, že raz nájdem niekoho, kto ma bude oddane obdivovať, milovať a túžiť po neustálej blízkosti.

Dnes u nás poriadne pršalo, takmer celý deň bez prestávky. Bol to dážď taký hustý a výdatný, že každý, kto sa rozhodol prebiehať len tak bez dáždnika, určite skončil o dosť mokrejší, než by si prial.