Martina Rúčková
Turistom vo vlastnej krajine: Z Košíc do Bardejova
Ďalšia etapa cesty po Slovensku pod heslom: “Ukáž naším francúzskym priateľom UNESCO pamiatky Slovenska” pokračovala nasledujúci deň trojitou nádielkou.
Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík: Stredná Európa, Anglicko, Škótsko, Severná Európa, Východná Európa, Západná Európa, Južná Európa, Rusko, Západná Ázia, Stredná Ázia, Juhovýchodná Ázia, Arabský svet, Stredná Amerika a Karibik, Zážitky z ciest, Kultúra, Súkromné, Nezaradené
Ďalšia etapa cesty po Slovensku pod heslom: “Ukáž naším francúzskym priateľom UNESCO pamiatky Slovenska” pokračovala nasledujúci deň trojitou nádielkou.
Pred tým, než sme sa definitívne vrátili domov, spravili sme si malú zachádzku do severného Talianska. Na kávu do Janova a operu do Verony.
Našou prvou zastávkou boli Košice a krasové jaskyne na slovensko-maďarských hraniciach. Odlietali sme večer po práci a príchod do Košíc sme očakávali až v neskorých nočných hodinách.
Do Monaka sme sa v rámci našej európskej cesty zastavili len tak na skok, ja som s ním však mala tú česť dlhšie. Prežila som tam totiž dva týždne najlacnejšej dovolenky v mojom živote.
Vitajte v novom miniseriáli, ktorý sa bude, netradične, venovať Slovensku a jeho krásam a pamiatkam a dokumentuje moju cestu po Slovensku z konca februára tohto roku.
Naša cesta sa konečne dostala do oddychovej etapy: na jednom mieste nás čakali dokonca tri noci a mnoho priestoru na oddych a spoznávanie medzi nimi. Ako základňu sme si vybrali šarmantnú dedinku Villefranche-Sur-Mer.
Ako na Nový rok, tak po celý rok? Nuž, spravili sme všetko pre to, aby sme sa v roku 2011 cestovateľsky nenudili. Nielenže sme prichádzajúci nový rok privítali ako sa patrí, no hneď skoro ráno sme vyšli v ústrety novému dňu.
Ráno sme sa ešte s mužom prešli po slnkom zaliatom Carcassonne, no po raňajkách sme sadali do auta, pripravení vyjsť v ústrety ďalším pozoruhodným francúzskym pamiatkam.
Prichádzal prelom rokov 2010 a 2011 a my sme už od mája vedeli, kam sa vyberieme vítať nový rok. Na narodeniny som dostala ako darček silvestrovské letenky do Barcelony, na ktorú som sa veľmi tešila.
Francúzske príbehy našej cesty pokračujú. Z Bordeaux naša trasa pokračovala do Toulouse a Carcassonne, meste s mohutným opevnením a typickými vežičkami, po ktorom získala svoje pomenovanie obľúbená spoločenská hra.
Zalovila som najhlbšie v útrobách svojich memoárov a objavila cestu, ktorá sa udiala pred šiestimi rokmi. So svojím vtedy ešte priateľom sme oslavovali prvý rok spolu a už vtedy nás to ťahalo na všetky svetové strany.
Deň, ktorý sme začali v upršanom Cognacu a ktorý nás priviedol do príjemného Saint-Émilionu, sme nakoniec ukončili v Bordeaux, do ktorého sa nám podarilo doraziť popoludní.
Cognac turistu viac sklame ako poteší, no ak sa nevzdá a pokračuje na trase do Bordeaux, po ceste ho privíta Saint-Émilion, historické mesto známe svojim viničom a gastronómiou. To je už na milovníkov francúzskeho červeného v pozore pripravené a teší sa každej pozornosti z ich strany. Do tohto kráľovstva vstupujete s radosťou a pozitívnu energiu, ktorú doň vložíte svojím nadšením od samého počiatku, vám vráti desaťnásobne, bez ohľadu na počasie.
Výlet na Manpupuner u mňa bez debaty patrí do kategórie „Cestovateľský záhul roka“. Čo všetko sme si vytrpeli a kam sme sa vytrepali, aby sme videli tento prírodný skvost panenských lesov severného Uralu, naozaj nemusí pochopiť každý. No najviac ma pobavilo, keď som sa o ňon rozprávala s ostrieľanými cestovateľmi, ktorí už boli všade, no ani len netušili, že niečo také vôbec je, nieto ešte kde. Mám pocit, že jedného sme aj inšpirovali. Poďte sa teda so mnou pozrieť na fenomenálnych kamenných obrov bdejúcich nad republikou Komi po dlhé tisícročia.
Po troch dňoch na cestách sme konečne dorazili na miesto, ktoré malo byť takým malým vyvrcholením cesty pre môjho svokra Jozefa, ktorý má francúzske cognacy mimoriadne rád a tešil sa na ich degustáciu ako aj doplnenie cognacových znalostí a artefaktov. Hneď na začiatku vám prezradím, že ak máte cognac radi, do Cognacu radšej necestujte, lebo vám ho sprotiví na celý zvyšok života. Čítajte ďalej a dozviete sa aj to, kde za cognacom, naopak, určite choďte.
Jerevan, posledná zastávka cesty, ktorú sme začali pred vyše dvoma týždňami v Istanbule. Priznám sa hneď na začiatok, že o hlavnom meste Arménska som sa za svojich detských čias dozvedela práve skrz populárne vtipy o Rádiu Jerevan. S o to väčšou radosťou som sa pustila objavovať mesto, ktoré mi v mnohých aspektoch pripomenulo azerbajdžanské Baku - staré sa snúbi s novým, mesto je cez deň aj v noci na nohách, plné mladých ľudí a živelného, no nevtieravého ruchu.
V Ženeve sme sa vybrali v ústrety novému dňu s veľkou radosťou, pretože bol pred nami deň, počas ktorého sme mali doraziť do Cognacu. Cestu dlhú vyše šesťsto kilometrov sme sa však rozhodli obohatiť krátkou zastávkou vo francúzskom meste Lyon.
Arménsko. Posledná etapa cesty, ktorú sme pred dvomi týždňami začali v tureckom Istanbule a ktorá nás previedla cez celú západnú polovicu Turecka, hory Gruzínska a dostala až do Tbilisi, z ktorého sme začali jej poslednú etapu. Čakala nás cesta z Tbilisi do Jerevanu, počas ktorej sme ešte chceli navštíviť dva nádherné kláštory: Haghpat v Lori a Sanahin v Alaverdi a ďalšie dve zaujímavé miesta nás čakali v Jerevane a jeho okolí.
Z Zürichu sme sa vydali na cestu ďalej, presne podľa plánu. Hotel na túto noc sme mali zarezervovaný v Ženeve, no slnko bolo ešte vysoko a cesta dosť krátka na to, aby sme si mohli dovoliť jednu zastávku. A pre tú sme si zvolili utešené mesto v srdci Švajčiarska – Bern.
V hlavnom meste Gruzínska sme strávili dva dni. Dorazili sme doň v podvečerných hodinách maršrutkou z Kutajsi - prekvapujúco modernou s čistým interiérom a červenými poťahmi na sedadlách. Vyhodila nás uprostred preľudnenej autobusovo-maršrutkovej stanice. Naša cesta na metro viedla cez a popod mimoriadne ľudnatý miestny trh. V metre ale nebol problém zorientovať sa a celkom rýchlo sme dorazili do centra mesta, kde nás uprostred sterilne čistého Námestia slobody plného drahých návrhárskych obchodov privítal veľký stĺp so sochou Sv. Juraja, patróna krajiny.