Alenka Sabuchová
Nič len prízraky
a tí druhí.
niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, pretože...., personal blábol, všimla som si, letom svet(l)om, medzi nami a troma bodkami, tragické páry, občasný denník, strašidlá
(9.5. - 18.5. 2008) Prišla som v piatok, v čase kosákového Mesiaca, ktorý bol iba dočasný. So zapnutými pásmi a vypnutým mobilom.
V sobotu sedíme na konci stola, hoci som povedala, že na roh ani za nič, aj tak som tam a nespolieham sa na vydaj. Aj keď s Mončokom sme minule hovorili, že keď už nejdeme na právo, ako to do nás všetci húdli, a ideme študovať niečo, čo nás zrejeme neuživí, je šanca, že sa aspoň dobre vydáme. „Jasné. Za mafiána.“ „Prečo za mafiána?“
Urobiť všetko na prvýkrát poriadne, a nehľadať výhovorky, prečo sa nedalo. Hovorieval starý otec, kým ešte hovoril.
Rána už bývajú svetlé a menej násilné. Dnes ráno ešte svietil mesiac do vidna, a malo to svoje čaro rozbitosti. Psy prestali chodiť v otepľovačkách a nosia už iba svetre a vesty. Ani labky im neprimŕzajú o asfalt, lebo keď sa rodia malé šteňatá, majú na nohách mäkké ružové vankúšiky, ktoré sa im časom zašpinia. Teraz sa im už začínajú špiniť jarne, a to je dobre.
Včera v noci asi päť minút pršalo zimojarným dažďom. Ráno budú cesty sivé a lesklé ako celofán z čokolády, len viac horkej, lebo také bývajú dni.
Bola pekná, úspešná a talentovaná. Jej manžel ju ľúbil natoľko, že založil tlačiareň, aby mohla vydávať vlastné knihy a naplno sa venovať písaniu. V podstate mala všetko, čo si mohla želať. V podstate mohla byť šťastná. Ibaže... bola umelec. A umelecké duše, ako je známe, sú od začiatku poznačené depresiami, krízami, psychózami, neurózami či inými poruchami, a preto nie je vôbec výnimočné, že sa na tomto svete ohrejú síce intenzívne a so všetkou slávou, no o to skôr ho dobrovoľne opúšťajú. Bol to aj prípad Adeline Virginie Stephen - Woolfovej (1882 – 1941)
Pamätám si na časy, kedy sme mali dva programy a tretí sme chytali veľmi light, aby stará mama mohla cez odraz sledovať Máriu, ktorá bola po Jednoduchej Márii (upozorňujem, že to nie je tá istá Mária) a Manuele asi najrozšírenejšou témou cestou do kostola a z neho.
Navštívila som záhradkárske potreby. Asi druhýkrát v živote. Na prvú návštevu si síce nespomínam, ale dnešný zápach vo mne evokoval neidentifikovateľné déja vu. Hrable, hrach siaty a hrozný smrad. HHH.
Sneh sa roztopil, ak ste si všimli. Slnko sa ukázalo a medziľudské vzťahy sa nezačali otepľovať, ale pomaly prihrievať. Nemyslím, že prišla jar. Ani predjarie, nič podobné, lebo keby som mala ten pocit, rozhodne napíšem niečo väčšmi poetické. Tentokrát preto celkom nepoeticky, povrchne, hoci povrchnosť a poetickosť majú niekedy spoločné viac než začiatočné písmeno.
Neodmysliteľne patria na zoznam srdiečkového tanca minimálne školských valentínskych plesov. V histórii najslávnejších párov sveta sa ocitli na poprednom mieste. Viac než zlodeji a vrahovia sú vnímaní ako vzrušujúca a odvážna dvojica zaľúbencov v štýlových retrohandrách za volantmi vtedy namakaných áut, v ktorých prevážali ešte namakanejšie zbrane. Ich mená doslova volajú po dramatickej hudbe kdesi v pozadí, miešajúcej sa s húkaním policajných majákov, zatiaľ čo oni dvaja si víťazoslávne a so stoickým pokojom zapaľujú voňavú dunhillku, zmyslene si pozerajú do očí s vedomím, že môžu všetko, čo chcú. Pretože sú LEGENDA. A legendy sú predsa nedolapiteľné. Či nie?