Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Aj v časoch, keď by sa človek najradšej len sťažoval, netreba zabudnúť, že svet je predsa len pekný. Je to na neuverenie, ale žijú v ňom ľudia, ktorí sú dobrí. Normálne ľudsky dobrí. Nezištne.
Chcel som zase raz vyzerať múdro a dnes ráno tu uverejniť len kratučký článok v znení zhruba „Aspoň sa najbližších päť rokov nemusíme báť žiadnych zmien." Niekedy mám totiž pocit, že menej slovami človek povie viac. Bol by som to spravil, lebo zase nadávať v nedeľu ráno na prezidenta a premiéra nie je najpríjemnejšie, ale vo štvrtok sa mi do rúk dostalo jedno pútavé periodikum. Moratórium sa skončilo, preto dovoľte, aby som vám predstavil (zjavne) mesačník Extra Plus.
Tam, kde som vyrastal, sa dalo nájsť čokoľvek iné, ale paneláky nie. Šťastné miesto. Babka býva v Poprade a keď som mal asi štyri roky, pozeral som sa z jej okna ako vzniká nové sídlisko. Fascinovali ma tie tatrovky a žeriavy.
Na tému futbalu som sa tu naposledy rozpisoval pred takými piatimi mesiacmi, keď som v Krakove, obklopený Poliakmi a Poliakmi (a ďalšími Poliakmi), zatajoval svoju identitu. Vtedy sme vyhrali a ani sme nevedeli ako. A keďže, ako tak pozerám, doteraz nikto článok o včerajšom futbale nenapísal, môžem ja. Včera sme prehrali, ale jedna spoločná črta sa nájsť dá. Tiež sme ani nevedeli ako. Buch sem, buch tam a bolo. Tréner vraj povedal, že do prvého gólu sme hrali dobre. Čo bolo neuveriteľných sedem minút.
Takže. Pred pár dňami podvečer pri dverách privátu zazvonil chalan. „Máš doma rodičov?" -spýtal sa. „Nie, tu žiadni rodičia nebývajú". -znela moja mnohé naznačujúca odpoveď.
Keď som večer presne pred dvoma rokmi zaspával, mal som neodolateľný pocit, že asi mám priateľku. Viete ako to bolo ďalej: ukázalo sa, že pocit je pravdivý a potom žili šťastne až kým nepomreli. Včerajšia oslava tejto udalosti bola zvláštna. Peťa do jedenástej písala diplomovku a ja som menežoval Barcelonu. Ale nie o tom som chcel. Róbert Fico si, na rozdiel napríklad odo mňa, myslí, že Iveta Radičová sa diskvalifikovala zbieraním podpisov proti rozdeleniu Československa. Mne sa zase takéto vyjadrenie názoru a (hľa, slovo, pri ktorom našej vláde naskakuje husia koža) občianskej aktivity zdá lepšie ako vyjadrenie názoru vstupom do Komunistickej strany. Ale ani o tomto som nechcel.
Narodil som sa krvavý a slepý, presne ako spievajú Vandali. Každému sa raz za život pritrafí a mne sa navyše páči ten dramatický nádych. Vyšiel som na svet v siedmom mesiaci, mal kilo osemdesiat a neviem koľko málo centimetrov. Pred tými skoro už dvadsiatimi siedmimi rokmi to asi celkom bežné nebolo.
Takže som bol na pošte. Sranda bola. Desiata sa mi zdala byť ideálnou hodinou, reku, ranný nápor sa už skončí, mohlo by to prebehnúť viac-menej rýchlo. Som si myslel. Aj vy ste si mysleli? Tak si myslite. Potreboval som poslať jeden doporučený a jeden obyčajný list. Namiesto toho som bohatší o duchovný zážitok. To, čo ma naučila pošta, sa s prehľadom vyrovná múdrosti zenových majstrov.
V druhej a naozaj pevne verím, že poslednej časti miniseriálu o dokonalosti slovenskej autobusovej dopravy mi nedá nepovenovať sa medzimestským a diaľkovým autobusom. Nepoviem nič nové, ale aj nič nové treba pravdepodobne opakovať, kým sa staré nezmení.
Vždy, keď som z Bystrice preč dlhšie ako mesiac, podarí sa mi zabudnúť akou skvostnou atrakciou skanzenového charakteru je miestna autobusová doprava. Asi úmyselne, lebo ľudská pamäť je milosrdná a negatívne zážitky zatláča do úzadia. Návrat do reality je potom neúprosný. Veľmi. Neúprosnejší ako spomienky na časy, keď som jedával Vifon. Na rozdiel od Vifonu sa ale bez mestskej dopravy nezaobídete.
Toto nie je článok o tom, že už rok blogujem, ale aspoň do perexu to aj tak dám. Teraz niekedy uplynie ten čas. Presný dátum prvého článku si nepamätám a aj tak je už dávno zmazaný. Podľa mňa za veľa nestál. Každý sa učíme.
Mám vážny problém a minule som sa s ním zdôveril Paľovi Satkovi v diskusii pod jeho článkom. Ono síce zdôveril ako zdôveril, lebo keďže je to v diskusii, vie o ňom polovica republiky, ale nech už to je ako chce, dobrý coming out nikdy nemôže byť zlý. Vec sa má tak, že som závislý na kupovaní a čítaní kníh. Paľo mi inak veľmi nepomohol. Odporučil mi lacné poličky v IKEA. (Znie vám to dobre? Ani mne. Ale keď to tak chcú...)
Vybral som sa zase do našej internátnej kaviarne, kde všetci pijú pivo. Reku, dám si aj ja zaslúžené dve, niečo popritom preložím a hádam napíšem aj šokujúci investigatívny článok o tom, že Metallica svojou pesničkou Leper Messiah vyjadruje podporu Andrzejovi Lepperovi, rozkošnému to šéfovi zvrátenej hŕstky s názvom Sebaobrana. Celé to bolo súčasťou širšieho a strašne utajeného plánu ako paralyzovať poľský verejný život a umožniť slovenskú vojenskú inváziu, ktorú som už dávnejšie navrhoval.
Začínam mať nepríjemný pocit, že je čas začať sa lúčiť s Krakovom. Pracujem na tom, aby som sa tu objavil aj budúci rok, ale má to háčik. Zatiaľ ide všetko totiž bez problémov a to ma desí. Kdesi v mojom vnútri, tam kde má miesto iracionálna láska k Armádnemu Futbalovému Klubu Vysoké Tatry, totiž sídli aj poznanie, že najväčším problémom akéhokoľvek vybavovania je, ak prebieha bez problémov. O tom ale až potom, teraz ešte môžem spať na vavrínoch.
Naša internátna krčma je skôr kaviareň, ale nazvem ju krčmou, lebo nech už vyzerá ako chce, človek tam aj tak chodí na pivo a nie na kávu. Takže si tam tak včera večer sedím, čítam a ostentatívne dávam celému svetu najavo svoj nezáujem, keď tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, rúča dievčina predo mnou stojí. Na jej výzore vôbec nezáleží, len som sa nechal uniesť Dobšinským.
Kde bolo, tam bolo, v jednom meste nie ďaleko od nás a v čase, ktorý zas tiež neleží tak dávno v minulosti, len naň neradi spomíname...
Kazimierz je zábavný človek, už len tým, že na každom jednom seminári hľadá prezenčku z toho minulého a pravidelne zakladá novú. Ako bude evidovať dochádzku, netuším. Pôsobí dojmom milého zmätkára, ktorému sa len zhodou náhod podarilo získať pár titulov a učiť na Jagelonskej univerzite. Keď som dnes videl spôsob, ktorým sa pozeral na Heloisu, mal som dokonca pocit, že v duchu má o tridsať rokov menej. Rozvíjal teóriu, že chlapi si v srdci vždy zachovajú spomienku na všetky bývalé priateľky. K pravdivosti sa nevyjadrujem.
Áno, priznám sa, aj ja, zarytý odporca televízneho odpadu som klesol a pozrel si Smotánku. Prežil som a chcel by som byť podobne nad vecou ako Dick . Napísať niečo štipľavo ironické a trochu si s humorom zanactiutŕhať. Fest by som chcel, ale nedá sa. Už som odvtedy vyfajčil cigaretu, bol na záchode a niekoľko minút len tak sedel, ale ten príšerný produkt, ktorého akákoľvek hodnota sa odspodu približuje nule, som ešte nestrávil.
Raz za rok, vždy, keď sú Vianoce, sa vraciam v čase. Následne ma občas ráno bolí hlava, ale toto nie je článok o tom, ako som sa na Štefana ožral. Ani som sa nie.
