Silvia Sabová
Sila
Chcem sa rozprávať o téme potratov, interrupcií, umelom prerušení tehotenstva. O ľudskom živote. O téme, ktorá je rozoberaná všade a každým. Nechcem hovoriť politicky, nábožensky ani spoločensky. Chcem hovoriť ľudsky.
Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Chcem sa rozprávať o téme potratov, interrupcií, umelom prerušení tehotenstva. O ľudskom živote. O téme, ktorá je rozoberaná všade a každým. Nechcem hovoriť politicky, nábožensky ani spoločensky. Chcem hovoriť ľudsky.
"Ty mi v tom určite poradíš..." "Chcem počuť tvoj názor..." "Čo povieš na toto?"
Poznám jeden park. Park plný stromov, kríkov, poničených lavičiek, rozbitých fľiaš, pozahadzovaných prezervatívov, zavše z vysokej trávy vykukne feťák, aby požiadal o oheň alebo sa opýtal koľko je hodín (možno je tam už viac dní, tak mu treba pripomenúť aj dátum).
Spoločnosť Metro Cash&Carry Slovakia sa rozhodla vyjsť svojim zákazníkom v ústrety naozaj svojráznym spôsobom.
Unavuje ma, ako sa dnes všade húfne oslavujú ženy. Predpokladám, že môj názor sa stretne s masovým nesúhlasom, ale sme ženami celý život a nič sa na tom nezmení. Kto tento sviatok vlastne oslavuje?
Kam sa pozriem, rieši sa rómska otázka. Poznám jedného Róma z Trnavy (toto by mi neodpustil - cigán som sa narodil, ako cigán žijem a ako cigán aj zomriem), ktorý rozhodne do kategórie ´Budeme ich hladiť až ich vyhladíme´, nepatrí.
Celý život som mala za priateľov, až na pár výnimiek, mužov. Bolo to spôsobené tým, že na našej ulici sa v tej generácii urodili prevažne chlapci. A tak som hrávala futbal, chodila na karate, učila sa pľuť a smrkať len tak do trávy. Nie, rozhodne som nepôsobila ako dáma.
Kráčam po ceste s neodolateľnou maskou šťastného človeka. Pozerám, zamýšľam sa, posudzujem, hodnotím. Vidím mladú študentku a priznávam si svoju závisť. Obzerám sa za ňou ako chlap v najlepších rokoch a mám čo robiť, aby som nezapískala. Nuž, keď je raz niečo pekné, tak je to pekné.
Richard strávil celú noc vyškrabkávaním tváre Ježiša do starej obhorenej panvice. A potom to na E-bay predal za 100 dolárov. Bola som na tej stránke pozrieť a naozaj, ľudia tam s úspechom predávajú čokoľvek, niekedy aj veci, ktoré u nás bežne končia v kontajneri. Zdá sa mi, že som našla dobrý spôsob, ako sa dajú zarobiť peniaze.
Toto je príbeh o mojej vlastnej neschopnosti postaviť sa niektorým faktom zoči-voči. O mojej hanbe pred človekom, na ktorom mi záleží a nie som schopná spraviť nič, aby som mu pomohla. O Milanovi.
Pozerám sa von oknom a cítim sa celkom ako medveď, ktorý sa predčasne zobudil zo zimného spánku. V rámci letnej, jesennej a zimnej depresie, bytostne potrebujem prechodové obdobia. Teda letno-jesenné, jesenno-zimné a zimno-jarné (to najviac). Jarno-letné nemusím, ale prežijem.
Keď už nie je možné vybrať si nejakú možnosť, potom zostáva iba pokúsiť sa o nemožné.
V našej blízkosti sa nachádza chránená krajinná obasť. Je tam nádherne, len si musíte zvyknúť na kopy odpadkov najrôznejšieho druhu, ktoré tam ležia a čakajú, kým sa náš skautský oddiel znovu pustí do upratovania. Neznalý zablúdilec si o nás, domorodcoch, môže pomyslieť svoje a aj keď nemám ani najmenšiu chuť obhajovať počestných občanov našej obce, musím vám rozpovedať príhodu, ktorá sa mi stala síce už minulý rok, ale doba nič nemení na neschopnosti kompetentých.
Po úspešne vykonanej práci vychádzam zo záchodu. Niekedy si tam posedím dlhšie, aj keď nemusím a hrám na telefóne Solitaire. Mám na to svoje dôvody. Táto najmenšia miestnosť v dome je jediným miestom, kde okolo mňa neposkakujú malí ľudia a zároveň si hraním kariet cvičím logické myslenie, čo fakt potrebujem. Má to len jeden háčik. Nech idem v ktorúkoľvek dennú hodinu, vždy tam zrazu potrebujú ísť všetci. Takže tieto moje posedenia sú pre mňa vzácne chvílky. Prirovnala by som to k šafránu, ale asi by to bolo v kombinácii so záchodom príliš trúfalé.
Vyliezam s nákupnými taškami z obchodu a vidím svojho synátora, vracajúceho sa zo školy. Hlava sklonená, odkopáva kamienky, ktoré mu zavadzajú v ceste, sem tam zastane a zahľadí sa do niektorého dvora, skrátka má čas. Počkám na neho a pýtam sa: "Ako bolo v škole?" Otázka na zavraždenie, ale nič iné ma pri pohľade na svoj produkt slovenskej hororovej literatúry nenapadlo. "Dostal som jednotku." Mlčím, mám pocit, že to nie je všetko čo mi (ne)chce povedať.
Stalo sa 1. septembra 1991. Možno mi niekto položí otázku, prečo toľko píšem o smrti. Nuž, vážení, lebo sa s ňou stretávam. A tieto stretnutia zanechávajú stopy. Bol september. Mesiac, ktorý bol pre mňa v tej dobe už sám o sebe trochu smutný. Znovu do školy, znovu dýchať sedem hodín denne kriedový prach, natlačení v drevených laviciach, sediac na nepohodlných drevených stoličkách, vtláčať do hláv nové a nové nezmysly, usilovať sa byť stále múdrejším... (Čo by som teraz dala za to, aby sa tie časy vrátili... no nič, vráťme sa k udalosti, ktorá na mne zanechala odtlačok svojej zablatenej topánky.)
V snahe rozvinúť debatu na úrovni mi hovorí známa: "Ty, ja si neviem predstaviť, aké to bude keď zomriem." Nebola som schopná uspokojivo jej na túto otázku odpovedať a tak sa naša filozofická debata skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Ale chrobák v hlave už bol nasadený a ja, povaha, ktorá sa musí vo všetkom vŕtať, kým na to nepríde, som zapojila svoju jedinú funkčnú nezamestnanú mozgovú bunku.
Včerajší večer som strávila v kuchyni s mojim manželom a jeho priateľom. A nestíhala som sa čudovať, akým smerom sa vyvinula debata. Najprv začali, ako dve staré babky klebetnice, rozoberať podnikateľa zo susednej dediny. To bolo ešte v poriadku. Vydržala som si vypočuť všetky technické detaily áut, ktoré vlastní, rast jeho imania a pokles jeho obľúbenosti. Ale potom z ničoho nič: "Fero ho má taký veľký, že so ženou nemôže a vo verejnom dome si musí priplatiť, aby ho obslúžili."
Mala som priateľku. Bola o rok staršia ako ja a chodili sme do rovnakej školy. (Vyzerala ako anjel.) Adoptoval si ju starší pár, ktorý nemohol mať vlastné deti. (Adoptovali si anjela.) Domov sme mávali spoločnú cestu a tak sme chodievali skratkou popri trati, debatujúc o všetkom možnom z trochu inej stránky, ako spolužiaci kráčajúci v skupinke za nami. (Viedli sme také anjelské debaty.)