Michal Kováč sa mi čoskoro prejavil V konkrétnych situáciách ako v duši citlivý, tolerantný, múdry a podľa potreby aj tvrdý, neoblomný muž, ktorému nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie. Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktoré sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba.
Nikdy som ho nepočul na nič a nikoho sa sťažovať. V jeho povahe nešramotila ani pomsta, ale zato mal v sebe zakódované hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. S tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že navonok zdanlivý „slaboch“ má v sebe až toľkú vnútornú silu, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. Práve v tom sa uňho najviac prerátal všemocný Vladimír Mečiar.
Tribún revolúcie Kňažko nazval premiéra Mečiara patologickým klamárom, v čom mu nebudem oponovať. Vystihujú to aj mítingy HZDS na Pasienkoch, kde rozoštvával svoje obdivovateľky – babky demokratky rôznymi klamstvami proti hlave štátu.
V dôsledku tohto štvania obsadili na tri dni Primaciálne námestie – priestor druhého dočasného sídla Kancelárie prezidenta, aby tam nadávali, hulákali a vyvádzali až tak, že sme z práce museli odchádzať bočnou uličkou, aby sme sa vyhli agresívnosti davu. Ten bol až natoľko sfanatizovaný, že jeho nenávisť prerástla do inzultácie novinárov Lesnej a Hríba, ktorí permanentne kritizovali ich „obľúbenca“ Mečiara..
Práve na Pasienkoch vyhlásil jednu zo svojich nehoráznych lží, že prezident o ňom povedal novinárom, že je duševne chorý, má mozgový nádor a čoskoro zomrie. Na to Michal Kováč reagoval, že ak len jeden z údajných svedkov lož potvrdí, odstúpi z funkcie. Redaktor Karol Lovaš z Rádia Twist prezradil, že mu dve pracovníčky z Úradu vlády ponúkali tučnú odmenu, ak by potvrdil toto nehorázne klamstvo. On sa však nedal podplatiť a následne prišiel o akreditáciu na vstup do vládnej budovy. Aj ostatní novinári si zachovali profesionálnu česť a neboli ochotní potvrdiť lož klamára.
Prezident ako ústavná inštitúcia už od prvých dní nástupu do funkcie hľadal medzi politickými subjektami efektívne kompromisy a to sprvu s dobrým výsledkom. Denník Národná obroda v článku „Sto dní, ktoré neotriasli Michalom Kováčom“ napísal: „Aj neprajníci hlavy štátu, aj kováčovci – romanovci musia uznať, že si počas neoficiálnej skúšobnej lehoty počínal úspešne. Uvážlivosť jeho výrokov a vystupovania ho zväčša ušetrila ostňov kritiky nielen zo strany politikov akéhokoľvek stupňa opozičného zamerania ale i novinárov.“
Hneď po nastúpení do služby u prezidenta som musel dočasne suplovať aj hovorcu. Denne som tak čelil zaujatým zahraničným novinárom voči novému štátu. Pretože si mysleli, že nadviaže tradíciou a politikou na ten vojnový fašistický.
Aby som nad vlastné sily nesedel na dvoch stoličkách, požiadal som prezidenta čo najskôr problém riešiť a prijať schopného hovorcu. Pre jeho výber stanovil komisiu, ktorej som predsedal. Lenže ja som si už vyhliadol profesijne zdatného, cudzie jazyky ovládajúceho zahraničného komentátora z denníka Národná obroda, ktorý aj výzorom a vystupovaním sa na funkciu po každej stránke hodil.
Ale v komisii môj favorit neuspel. Tá si vybrala neskúseného, cudzojazyčne nevybaveného mladého moderátora z televízie. Neuspel tak lepší kandidát, lebo u väčšiny jej členov vyhral antisemitizmus. Ak by som sa nebodaj mýlil, tak prečo húdol do mňa deň predtým po dlhý večer vplyvný kolega z Úradu vlády: „Ten žid v žiadnom prípade nie ...!“
Domnievam sa, že sprvu sa okolo Kováča pohybovalo aj zopár vplyvných externistov, ktorí páchli nánosom a politikou vojnového kolaborantského režimu. Veľmi ma sklamalo, že som nedostal dôveru, aby som sám vybral hovorcu pre prezidenta. Veď išlo aj o môjho najbližšieho pracovného partnera. Zrejme zavážila skutočnosť, že ma Michal Kováč ešte za krátky čas dobre nepoznal.
Ako na truc týmto negatívnym poznatkom na novom pracovisku som sa potom stretol začiatkom leta 1993 na nejakej štátnej recepcii s premiérom Mečiarom. Prišiel za mnou a po všetkom čo sa medzi nami stalo, sa nad tým povzniesol, a začal do mňa hustiť, prečo spájam profesijnú kariéru s už odpísaným Michalom Kováčom.
Chvíľu som ho mlčky nechal hovoriť, ale následne som sa slušne vzdialil. Takže vôbec neviem, čo za „obchod“ – aký veľký profit mi chcel ponúknuť za zradu. Iba ma tým utvrdil, že si ma profesijne zrejme vyššie cenil než vtedy ešte môj šéf.
Lenže ja som staromódnym konzervatívnym človekom, ktorý nemení kabáty podľa výhod. Navyše Michal Kováč ma k sebe pevno pripútal (napriek niektorým pracovným nezhodám) svojím uvážlivým, slušným, trpezlivým a tolerantným správaním. Nikdy nepretláčal “svoju pravdu“ z pozície sily. Snažil sa presvedčiť aj podriadených len argumentmi. Uvedomil si, že mať len tú „svoju“ a bezhlavo ju pretláčať, ešte neznamená konať správne, eticky a účinne.
Preto aj ako prezident si vždy počínal nanajvýš disciplinovane a obozretne. Nechýbala mu ani veľká vnútorná zodpovednosť za dianie okolo seba a predovšetkým v štáte, ale ani dôsledná sebareflexia. Keď sa náhodne pomýlil, čo sa stalo len výnimočne, vedel si aj ako prezident priznať svoju chybu. Túto žiaducu „výbavu“ u každého politika výstižne vyjadril asi po roku v najvyššej funkcii slovami:
“Byť prezidentom, najmä s povahou, akú mám ja, vôbec nie je ľahké. Keby som bral život na ľahkú váhu, možno by som zodpovednosť, ktorá súvisí s funkciou prezidenta, znášal ľahšie. Ja som však vždy život bral veľmi vážne a postavenie prezidenta tento pocit zodpovednosti ešte znásobuje. Vopred myslím, čo ma čaká, premýšľam, ako sa čo najlepšie pripraviť. Uvedomujem si plnú zodpovednosť za všetko, čo poviem a najmä čo robím...“
(DOKONĆENIE BLOGOV Už O DVA DNI.)
