Sú to celé roky stále tie isté pohyby. Narovnať obrus. Oproti sebe šálky s čajom, nech stihne trochu vychladnúť, každému jeho tanierik. Doprostred kniha a na čelo stola štokerlík, aby som sedela tak, že vidia na obrázky. Keď o pár minút oblečení a vyumývaní sadajú k raňajkám, chytám knihu a nahlas čítam. Milujem tento rituál. Predĺži nám všetkým príjemné ráno. Z oboch strán sa ma pod stolom dotýkajú detské nohy. Matúš si na moju zvykne uložiť obe svoje, Julka ma jemne hladí. Z tanierov im voňajú čerstvé rožky. Pomaly jedia a sledujú riadky v knihe, na ktorej sa predtým spolu dohodli. Občas namiesto čítania po sebe strieľame vybrané slová alebo anglické slovíčka. To potom večer, hneď vo dverách referujú, ako to dopadlo. V tie rána je náš byt tichý, pokojný. Deň sa začína pozvoľna. Pomaly a pohodovo.
Po zotmení je to podobné. „Zbojníci! Zavolajte tata. Večera.“ Prestreté príbory vedľa tanierov, poháre a šalát. Hrnce a misy na podložkách. Rýchlo prebehnem, či nikomu nič nebude chýbať. „Dobrú chuť.“ Sadáme si spolu a ja nakladám, ale jedlo je len jeden z plánov. To, čo si povieme pri večeri, by inak ostalo v detskej, v pracovni alebo možno len vnútri v hlavách. Preberáme učenie, plány na víkend, rodinu, kamarátov. Dávame pozor, aby sme rozprávali všetci. Hovoríme aj o tom, čo sa ťažko počúva. Pri veľkom stole to ide ľahšie. No a čo, že jedlo pomaly chladne. Sú to posledné minúty, keď sme ten deň naozaj bez zhonu všetci spolu.
Často spolu sedíme aj inde a v iných izbách. No pri stole sa stretávame určite každý deň dva razy. Je to pevný bod na mieste a v čase. Ten veľký stôl je pre nás domov. Aj napriek drobčekom, ktoré spod neho skoro nikdy nezmiznú, občasným fľakom na obruse a odsunutým stoličkám, dokonalý.
